No nekúp to

Damas Gruska reflektuje fenomén preberania výstav zo zahraničia. Píše, že príčin preberania výstav je viac. Od personálneho a finančného podvyživenia inštitúcií až po absenciu premysleného plánu. 

Múzeum prízrakov, kurátori: Alexey Klyuykov, Laďa Gažiová, Zbyněk Baladrán, Galéria mesta Bratislavy, 2022

No nekúp to

V čase dostupného cestovania je niekoľko dobrých dôvodov, prečo usporadúvať výstavy prevzaté zo zahraničia. Jedným je, že téma výstavy je mimoriadne atraktívna aj pre domáce publikum alebo sa aspoň dá obohatiť domácim kontextom. Tiež môže ísť o výstavu umelca*kyne či umelcov*kýň so silnými väzbami na domáce publikum alebo o takú, ktorá je celá súčasťou výmenného plánu – exportu umelcov*kýň domácej scény do zahraničia. K tomuto zoznamu možno ešte pripočítať „oficiálne“ putovné kultúrno-politické projekty. Toľko teória. Bratislavská prax je zatiaľ skôr iná. 

Veľmi som sa potešil, keď Kunsthalle Bratislava pred rokmi zorganizovala prehliadku súčasného poľského umenia pod názvom Umenie na hlave. Nielen pre jeho kvality ako také, ale zvlášť pre témy, ktoré tamojšia umelecká scéna reflektuje s u nás nevídanou razanciou i spoločenským dosahom. Napríklad problematiku holokaustu či postavenie katolíckej cirkvi v spoločnosti. Vznikli tam diela idúce priam na dreň spoločnosti. Žiaľ, práve tieto témy vo viac-menej prevzatej výstave, navyše v redukovanej podobe, na Slovensku absentovali.

Zrejme úplne iná bola zas motivácia za nedávnym prevzatím viedenskej rovnomennej výstavy Do Nothing, Feel Everything. Pri otvorení som mal pocit, že som v niektorej z tamojších menších galérií, len to bolo celé (diela i diváci) nie celkom zmysluplne prenesené do Bratislavy – ak teda zmyslom nebola kamarátska služba kurátorke či posilnenie kontaktov pána riaditeľa na tamojšie umelecké prostredie. Reputáciu prevzatých výstav v Kunsthalle Bratislava aspoň čiastočne napravila dávnejšia Prvá retrospektíva Jána Mančušku. Hoci v iných priestorových možnostiach, aj v domácom prostredí docenila v zahraničí pôsobiaceho, no pôvodom slovenského umelca. Mimochodom, vo všeobecnosti má zvlášť kunsthalle problémy i s „prevzatím“ samotných diel. To v prípade, keď k videám neobstará ani titulky, ani slovenský preklad.

Dymová hora, Epos 257, Múzeum mesta Bratislavy, 2020

Pred rokom Galéria mesta Bratislavy (GMB) predstavila výstavu Fešandy zo šuplíkov. Sudek a Slovensko. Prevzatý projekt narazil na obmedzené priestorové možnosti a nevyužil ani miestny kultúrny kontext a depozitáre. A tak „pridaná hodnota“ bola v porovnaní s pôvodnou výstavou skôr záporná. Tento rok prevzala GMB opäť pražský „displayovský“ projekt Múzeum príznakov. Tomu, naopak, GMB ponúkla celé poschodie Pálffyho paláca. O to by až tak nešlo, projekt sám o sebe je fajn. Napokon, Zbyněk Baladrán patrí k najvýznamnejším a najangažovanejším umelcom stredoeurópskeho regiónu. Problém je skôr v zasadení projektu v priestore a hlavne v čase. Ťažké, preplácané „historizujúce“, v podstate ani galerijné, ani muzeálne priestory projektu neprospeli. A to, že trval päť mesiacov, navyše v čase hlavnej turistickej sezóny, nepovažujem pri výstavnom počine určenom pre náročného diváka za dobrý nápad. Misia a zodpovednosť inštitúcie voči širšej verejnosti akoby vedenie GMB netrápili. O komerčnej stránke ani nehovoriac, však peňazí, zdá sa, je dosť. Ostrý kontrast s minulosťou, keď práve rozpočet nútil bývalého riaditeľa usporadúvať aj „kasové“ projekty, nie je automaticky na škodu veci. Prednedávnom GMB priniesla výstavu Svety Jindřicha Chalupeckého. Pri prezentácii projektu sa striktne vyhýbali označeniu „prevzatá výstava“, skôr bola reč o pokračovaní pôvodného pražského projektu. Koncept aj všetci kurátori sú však „prevzatí“. Novinkou je hlavne doplnenie slovenských umelcov, či už tých, ktorým sa Chalupecký venoval, alebo súčasných, ktorí na neho nejako reagujú.

Na Bratislavskom hrade si mohli v lete turisti pozrieť prevzatú výstavu Tekuté územia. Mapy Podunajska, 1650–1800. Hlavným organizátorom bol Hlavný krajinský archív Baden-Württemberg v Karlsruhe, IDGL Tübingen. Na jej miestnom spoluorganizovaní sa podieľala okrem Slovenského národného múzea aj Slovenská národná galéria, ktorá prišla i s pridanou hodnotou – exponátmi zo svojich depozitárov, ktoré boli aj inštalačne odlíšené. Hodnota výstavy pre miestne publikum, ale i zahraničných turistov ostala pochybná. Hlavné komentáre k jednotlivým súborom boli len v angličtine a v nemčine, ich slovenský preklad v hrebeňovej väzbe ležal na parapete okna. V čase mojej návštevy tam bolo niekoľko bezradných a sklamaných skupín návštevníkov z Talianska: u nich má Danubio (po taliansky Dunaj) i vďaka rovnomennému románu Claudia Magrisa priam mýtickú povahu, no aj im kontext projektu chýbal. A to už nehovoriac o tom, že výstava plynulo a bez upozornenia prešla do inej výstavy. Až dodatočne som na webe zistil, že sa jednalo o projekt „Otvorený priestor. I. členská výstava Spolku výtvarníkov Slovenska 2021“.

Ešte absurdnejšie vyznel prevzatý projekt Dymová hora v Múzeu mesta Bratislavy. Ako „oficiálna“ zámienka snáď malo byť to, že projekt tematizuje život tamojšej miestnej komunity, ľudí bez domova, z ktorých väčšina pochádza zo Slovenska. Opulentná inštalácia pôsobila v čase finančnej núdze múzea prinajmenšom zvláštne. Vysvetlenie, prečo sa na ňu zázračne našli prostriedky (mimochodom pred konkurzom na miesto riaditeľa), by som videl v akože pridanej hodnote: účelovo, no zle, bola k projektu „doimplementovaná“ problematika bývania. Ani tá otáznou nákladnosťou nezaostala, no navyše úplne nezmyselne a kontraproduktívne spojila témy nájomného a sociálneho bývania. V konečnom dôsledku mestskej politike, o ktorú, zdá sa, primárne išlo, narobila len škodu. Odpor okolitých obyvateľov k plánovanej výstavbe nájomných bytov podporujú aj asociácie s bývaním (a)sociálnym. 

Prvá retrospektíva, Ján Mančuška, Kunsthalle Bratislava, 2015

Osobitý rozmer pri téme prevzatých výstav nadobúda dramaturgia Slovenskej národnej galérie. Ak sa v minulosti kládol viac dôraz na slovo „galéria“, čo sa prejavilo väčším počtom (i prevzatých) výstav zahraničných umelcov*kýň, ostatné roky je akoby dôraz na „slovenská národná“, a to so všetkými dôsledkami. Import pri dobrej kultúrnej politike znamená i export. V tomto prípade „vývoz“ našich tvorcov na zahraničné scény. Teda ak si myslíme, že k misii národnej galérie patrí i explicitné promovanie nášho umenia a umelcov*kýň v zahraničí. Uvidíme, či s novými priestormi naša „erbová“ nadviaže i na túto časť svojej misie a službu domácej umeleckej scéne.

Hlbších príčin problematického „preberania“ výstav je viac. Personálne i finančne podvyživeným inštitúciám niekedy neostáva nič iné, než výstavy preberať. To má okrem krátkodobých i dlhodobé dôsledky. Utlmuje to tlak na investovanie do vlastných odborných kapacít. Výstavné priestory sa síce podarí zaplniť, ale vákuum vo výskume „vlastnej“ agendy, či už umeleckej, tematickej, alebo inej, ostáva a túto medzeru za nás nikto iný nezaplní. Pred rokmi v Čechách i na Slovensku zarezonovala esej Metafora sebekolonizace. Ak vtedy reagovala skôr na jednostranný a dobrovoľne riadený tok kultúrnej výmeny (eufemizmus pre bezmyšlienkovité preberanie hodnôt) zo Západu na Východ, tak teraz má na Slovensku svojho mini pendanta vo forme prenášaných výstav (hlavne) z Čiech, čo je vlastne svojské kúzlo nechceného. A znak našej biedy. Vo všeobecnosti mám z politiky „prevzatých“ výstav dojem, že skôr než premyslený plán jej dominuje absencia plánu a bezradnosť. Galérie zapĺňajú skôr náhodné projekty vyberané na základe rôznych „kamarátšaftov“ či nečakaných „dier“ v programe. Majú dodať inštitúciám akýsi pocit medzinárodných väzieb a ukotvenia, ale spravidla len podčiarknu ich provinčnosť. 

Foto: Barbora Girmanová, archív MMB, Martin Marenčin