Maják nádeje

Výstava Rozptyl predstavila viac ako sto umelcov a umelkýň v bývalom azylovom dome v Bratislave. Svojím undergroundovým charakterom nadväzuje na tradíciu skupinových výstav z obdobia normalizácie, ktoré sa konali mimo oficiálnych štruktúr a galérií.

Maják nádeje

Horúce dni tohto leta som trávil na vidieku, ležal v starej vani na dvore a dobiehal čitateľské resty. Medzi nimi nakopené staršie časopisy venované vizuálnemu umeniu. A v prvý septembrový deň som si uvedomil, čo sa v nich často spomínalo: 1. otvorený ateliér. Pred 53 rokmi ho organizoval „mlaďas“ Rudo Sikora. Celé sa to konalo v dnes už neexistujúcich negalerijných priestoroch a v čase nastupujúcej normalizácie a neslobody. Zúčastnili sa na ňom necelé dve desiatky umelcov a umelkýň, väčšina z nich patrí teraz k tomu naj v slovenskom umení. Ostatne, pozvánku možno dohľadať na webe umenia.

Na to všetko som si spomenul pri v niečom podobnej a v niečom zas odlišnej udalosti – pri otvorení výstavy Rozptyl na Karpatskej ulici v Bratislave v priestoroch pôvodne obytného domu, ktorý hľadá nové využitie, a nie asanáciu. Zorganizovala ho skupina mlaďasov (s Richardom Hronským ako prvotným hýbateľom). Nie je to jeho/ich prvé podujatie (pop-up výstava), predchádzajúce dva „ročníky“ sa konali v skromnejších, ale podobných priestoroch a pod inými názvami (VýstaveniskoOsvit). Formou „sociálneho kurátorstva“ – oslovení umelci a umelkyne oslovovali ďalších –, sa zozbieralo vyše 150 domácich i zahraničných tvorcov, s vekovým „rozptylom“ vyše 70 rokov. Etablovaných umelkýň a umelcov, študentiek a študentov i amatérok a amatérov. Medzi nimi i sám večne duchom mladý Rudo Sikora. Oslovili ho celkom prirodzene: dlhé roky sa napríklad venuje environmentálnym témam, až teraz silne rezonujúcim v nastupujúcej generácií, a stále je v ňom mladícke revolučné nasadenie i „revolučné“ výrazové prostriedky. Najstarším účastníkom je zas večne hravý Otis Laubert. 

Autori si konsenzuálne podelili „steny“ členitých priestorov trojpodlažného domu plus podkrovie a dvor. Niekto svoje práce „len“ priniesol a nainštaloval, iní ich vytvárali na mieste. Dominovala maľba, ale našli sa i asambláže, inštalácie, objekty. Autori a autorky mali nebývalú voľnosť, teda ak nepočítam, že dom je dlhodobo odpojený od inžinierskych sieti. Nespájala ich ani príslušnosť k nejakej organizácií (a jej „salónu“), ani vzdelávacej inštitúcií (a jej prieskumu). Nič, len tvorivý elán. Výsledok prilákal na otvorenie 1300 návštevníkov a návštevníčok a ďalšie stovky prichádzali nasledujúce dni. Jednotlivo i celé organizované výpravy. Dokonca i zo zahraničia, čo je pri našskej akcii vizuálneho umenia dosť výnimočné.  

Za mňa je toto niečím, čo ašpiruje na kultúrnu udalosť roka. A mám na to niekoľko dôvodov. Ja čítam ako primárny cieľ podujatia slobodu. Slobodu tvorby. Hoci na rozdiel od 1. otvoreného ateliéru žijeme v slobodnej krajine (zatiaľ), stále tu máme veľa „neslobôd“. A tie nám Rozptyl, i keď asi úplne nie zámerne a explicitne, pripomenul.

V Bratislave posledné roky galérií skôr ubudlo. Džentrifikácia sa netýka len ateliérov, ale aj výstavných priestorov. Časť galérií sa orientuje už skôr na komerčne zhodnotiteľný program, Galéria mesta Bratislavy zas drasticky redukovala výstavný program, bratislavská Kunsthalle od nástupu terajšieho riaditeľa ako keby mala len jednu výstavu (s rôznymi autormi*kami a názvami), takže je uzavretá pre tých, ktorí do jeho vízie nezapadnú. Neďaleký tranzit.sk postupne upúšťa od svojho progresívneho a jedinečného programu, viac sa sústreďuje na domácich umelcov a umelkyne, no konzervatívne a nie veľmi objavne. Veľkorysý, intenzívne a pestro využitý pop-up priestor nám to všetko nástojčivo evokuje. 

Ak umelecká prevádzka nezriaďovanej scény pripomína dobre (Fondom na podporu umenia) mazaný stroj – od schválenia žiadosti po jej vyúčtovanie –, tak sa z toho celého občas vytráca umenie a samotný jeho prijímateľ, resp. diváctvo. Takže nie je nič výnimočné, keď výstavu vidí (no, vidí ako vidí) len hŕstka vernisážových návštevníkov*čok a zbytok času zíva prázdnotou. A to nehovoriac o prípadoch, keď je galéria otvorená spolu len pár hodín, či o galeristoch*kách nedodržiavajúcich ani vlastné otváracie hodiny. 

Okrem toho sa nám tu rozmohol taký nešvár, že niektorí sa nazdávajú, že FPU znamená fond na podporu umelcov*kýň, a nie umenia. Pri tom všetkom Rozptyl pôsobí ako zjavenie. Plný energie tvorcov i davov divákov*čok. Priamy rozpočet podujatia sa pohyboval v rádovo stovkách EUR . Vyskladali sa naň podľa svojich možností umelci*kyne a hlavne organizátori*ky, pridávajúci aj hodiny svojej práce: Kristína Majvitorová, Hugo Raýman, Richard Hronský, Lukáš Sobota, Adam Balogh. No sú tu, samozrejme, ešte náklady umelcov*kýň, ale aj ich ubytovanie (nezištne ponúkli podľa svojich možností niektorí organizátori – a tu nehovorím o dňoch, ale skôr týždňoch prenocovaní). 

Akcia rozhodne nie je pre tých „ľavicových“ aktivistov*ky, ktorým sa vyhadzuje vyrážka pri predstave práce zadarmo. Samotný dom na podujatie zapožičala samospráva – bratislavská mestská časť Staré Mesto (nepriamo jej patrí), čo je veľký posun dopredu; neviem si také niečo predstaviť za predchádzajúceho konzervatívneho vedenia. Pomohla i časť susedstva, i keď, ako to už býva, našli sa tam aj zúriví neprajníci. 

Otvorenie Rozptylu mi pripomenulo aj iné podujatie. Tentoraz z tohoročnej jari: otvorenie výstavy finalistov Ceny Oskára Čepana. Konalo sa s veľkým oneskorením pre „náročnú prípravu“. Na vernisáži riaditeľ KHB, ktorá výstavu hostila, radšej ani nič nehovoril, keďže, ako sám poznamenal, ani by ho nikto nepočul; chýbali akékoľvek informácie o autoroch atď. Skrátka ani elementárna dôstojnosť chvíle a ani profesionalita. To sa o otvorení Rozptylu povedať nedá. A to napísať 150 menoviek je iná práca ako 5, nehovoriac o neporovnateľne zložitejšom plániku pôdorysu, keď spomeniem len základné veci. Táto cena mi pripomína ale aj iný rozmer slova sloboda. Tlak kurátorov*iek, porotcov*kýň či iných aktérov*ok na presadzovanie „trendy“ tém (od klimatických po gendrové) slobodu tvorbe nedodá. I v tomto bol Rozptyl ako zjavenie. 

V dome, kde sa Rozptyl koná, bol voľakedy „Maják nádeje“. Mal slúžiť „ženám a deťom, ktoré sa ocitli v núdzi“. Desať rokov bol potom prázdny, brúsili si naň zuby známe firmy (v súčasnosti vo výkone trestu) a teraz v ňom zablikal maják nádeje pre slovenské vizuálne umenie. Priniesol, priam iniciačne, nielen veľa nových talentov, ktoré o ďalších 53 rokov budú patriť k tomu naj, dodal energiu tvorcom, ale i prilákal toľko diváctva (a to nehovoriac o sprievodných podujatiach), že sa z (často vlastnou vinou) marginalizovaného „umča“ stalo niečo temer masového záujmu, idúce ďaleko za bublin(k)u „scény“. A to je asi ten najväčší zázrak Rozptylu.


A ty chuje., Karola Ainsar, Herman Ainsar, Aivar, Nataly Angletová, Viktória Arvayová, Adam Balogh, Bianka Barniaková, Denis Baštuga, Jaroslav Beliš, Hana Belohorcová, Anna Mária Beňová, Oliver Beťko, Marek Bihúň, Alek Binder, Boh Vajec, Denis Braun, Grga Busić, Ema Cintulová, Peter Coss, Mário Coufal, Anna Czár, Eva Čarnoká, Palo Čejka, Ester Čejka, Nikola Čemanová, Tereza Darášová, Tomáš Deák, Klára Dolník, Polina Drachenina, Lucia Dubnická, Kateřina Durďáková, Juraj Ďuriš, Samuel Gregor Dzurek, Pani Elena, Exil, Peter Fabo, Markus Formel, Matej Gavula, Suplicz Gergely, Jozef Gľaba, Michal Golák, Lilla Gombos, Greta Grega, Alexandra Grüner, Erika Hajzoková, Mari Holecz, Gréta Fedora Homzová, Tereza Fedora Homzová, Lucie Hošková, Matouš Hrbek, Eva Milada Hroboňová, Samuel Hromec, Jakub Hronský, Richard Hronský, Martin Hronský, Alica Hujdičová, Ester Hvojníková, Šimon Chovan, Filip Chovanec, Michaela Kacsiová, Juraj Kadlečík, Julian Kadrnoschka, Peter Kalmus, Ľudmila Karásková, Kristie Kardio, Miklós Kelemen, Michala Patrícia Kelová, Agáta Kertész, Oliver Kertész, Mária Kižnanská, Bystrík Klčo, Kodiki, Vojtech Kolenčík, Tereza Kontúrová, Marcel Korec, Timotej Kosmel, Klaudia Kosziba, Amália Kotradyová, Kozel Jedenast, Martin Král, Natália Kullmanová, Matúš Kurdel, Tadeáš Kyncl, Otis Laubert, Daniel Lebeda, Denisa Lehocká, Lepak, Vavřinec Linka, Pavol Lipa, Dorota Malichová, Eva Masaryková, Mária Masaryková, Deborah Menšlová, Ema Mihálová, Martin Mikláš, Ivana Mlynárová, Michaela Moravčíková, Daria Morozova, Cleopatra Muchová, Moučník, Nikto69, Matúš Novosad, Viktor Oravec, Pani Elena, París, Monika Pascoe Mikyšková, Martin Piaček, Jakub Pohlódek, Katarína Poliačiková, Pothed, Kasha Potrohosh, Michaela Prablesková, Lukáš Procházka, Projekt269, Prorok, Miriam Pružincová, František Radačovský, Radhé, Raketak, Ralod, Marco Rapant, Hugo Raýman, Samuel Raýman, Daniel Remeň, Maximilián Rumanský, Ester Sabik, Filip Sabol, Oksana Sadovenko, Kimi Salamonová, Silbern Schwarz, Rudolf Sikora, Peter Sit, Barbora Smutná, Lukáš Sobota, Viliam Solovic, Ľubo Stacho, Radim Straka, Marek Stuller, Lívia Suchá, Noemi Šicková, Viktor František Jaroslav Šlégl, Jára Šplíchal, Peter Šulavík, Ema Šútovcová, Hubert Švaříček, Teduart1, Dionýz Troskó, Elizabeth Vargová, Lukáš Vozár, Louis Wuttke, Andrej Zelman / Rozptyl / Mestský dom na Karpatskej ulici č. 24 / Bratislava / 1. 9. 2023 - 1. 10. 2023

Foto: Rozptyl / Tomáš Benedikovič – Denník N

Damas Gruska | Okrem prednášania na Univerzite Komenského (hlavne neštandardnej a neklasickej logiky) sa venuje kultúrnej publicistike. Založil a 4 roky viedol kultúrny mesačník/revue K&S.