Vizuálny obraz mesta ako politikum

Kedysi bola veduta dôležitým symbolom vizuality, no dnes dominujú sociálne siete a média, píše Damas Gruska v komentári, ktorého východiskovým bodom je reflexia dvoch výstav o Bratislave.

Veronika Šramatyová, Výbuch v Matadorke, Hobby Painting II, olej na dreve, 2012-14, Reprodukcia: s láskavým súhlasom autorky

Vizuálny obraz mesta ako politikum

Tak ako sa menila vizuálna podoba mesta a jej uchopenie výtvarnými prostriedkami, tak sa postupne mení i jej význam. Nasledujúci text bude úvahou nad jej minulosťou a hlavne prítomnosťou. Ak voľakedy symbol vizuality mesta predstavovala veduta, s najväčším dosahom v podobe grafického listu, ktorá vznikala ako obchodný produkt tlačiara, dnes sú médiom tohoto vizuálneho obrazu asi najviac sociálne siete a média. 

Ako východiskový bod prvej časti úvahy mi poslúžia dva bežiace výstavné projekty, ktoré pripravili bratislavské mestské organizácie. Sotva by mohli byť rôznejšie, či už ide o médiá, s ktorými pracujú, alebo stratégie a ciele, či cieľovú návštevnícku skupinu. Čo majú spoločné, je to, že obe nie celkom zapadajú do misie vystavujúcich inštitúcií – či presnejšie: ukazujú ich slabiny. Začnem výstavou v Galérii mesta Bratislavy. 

Projekt Pozri, Prešporok! Od grafickej veduty k fotografickým pohľadom prezentuje pohľad na mesto a zároveň miestopisnú prechádzku prostredníctvom grafických vedút, kresieb, akvarelov, olejomalieb a fotografií do roku 1918. Je to isto divácky atraktívny žáner a sám osebe je zárukou dobrej návštevnosti. Výstave však chýbajú väčšie ambície, pôsobí skôr ako nudné neinvenčné prevetranie depozitárov, než ako projekt s premysleným hlbším zámerom. Vidíme tu síce, ako sa menilo mesto a ako sa v niekoľkých etapách postupne menila vizualita vedút ako takých (na túto tému mal v rámci sprievodných podujatí k výstave veľmi dobrú prednášku s dôrazom na grafické listy Martin Čičo), no je to skôr klasická muzeálna expozícia bez snahy obohatiť zdanlivo už ukončený príbeh veduty o nové rozmery, kontexty, pokračovania a funkcie – a pritom nedávno tá istá inštitúcia pri výstave Juraj Bartoša vystavila niečo, čo možno chápať ako svojské konceptuálne veduty (aj historických častí mesta), smerujúce od statického fixovania historického okamihu k aktuálnym kontextom a výzvam. 

Ignaz Josef Weissenberg: Pohľad na Bratislavu zo severu od Mierovej búdy. Okolo 1830, papier, 19,2 x 30 cm.

Druhý výstavný projekt, ktorý chcem spomenúť, aktuálne beží v Múzeu mesta Bratislavy. Ak je výstava v GMB skôr muzeálne než galerijná, tak tá v mestskom múzeu je zase skôr aktivsticko-edukačno-propagačnou infografikou než múzejným projektom a nadväzuje na „servisný rozmer“ funkcie tejto inštitúcie. Cesta (z) mesta rozpráva príbeh o úplne inej Bratislave. Presnejšie, o naplaveninách v jej okolí v podobe suburbií. Ak by sme na starých rytinách videli v okolí mesta ramená, bažiny, divokú prírodu, teraz sú tam uniformné zlaté klietky satelitov, vysokými múrmi obohnané „šťastné bývania“. Hoci k škodlivej suburbanizácií prispieva svojou troškou štát i kraj, predsa len najväčšiu zodpovednosť nesie mesto samotné: riedko obývaná Bratislava neuvoľnila územným plánom pozemky pre bytovú výstavbu, čo priamo generuje development za jej hranicami. A tak je vlastne paradox, keď „páchateľ“ organizuje výstavu o svojom zlyhávaní. 

Medzi týmito dvoma extrémnymi polohami sa pohybujú ostatné vizuálne podoby Bratislavy, meniace sa v čase i mediálnej podobe. Veduty ako tlače stratili novými reprodukčnými tlačiarenskými technikami na význame, nahradila ich pohľadnica, neskôr už len fotografia v rodinnom albume a teraz už len v telefóne či na sociálnych sieťach. Mesto ako také však dlhú dobu bolo a ešte stále je inšpiráciou – nie len pre nedeľných či suvenírových maliarov a fotografov. Bratislava lákala aj výtvarníkov medzivojnovej moderny, notoricky známe sú i tradičnejšie práce asi najznámejšieho portrétistu mesta Karola Frecha. Po vojne vizualita získala nový rozmer a novú symboliku aj pod ideologickými tlakmi (napr. továrenské komíny ako symbol pokroku). Po istom uvoľnení pomerov sa tvorba oslobodzuje; tu spomeniem zaujímavý cyklus grafických listov venovaných Bratislave od vtedajšej špičky grafickej tvorby z konca 60. rokov či ilustrácie ku knihe Ľuda Zúbka Moja Bratislava od Juliána Fila. 

Pre mňa zaujímavejší je posun od zobrazovacej (a estetickej) funkcie veduty (aj) k iným účelom. Z tvorby tohto storočia by som uviedol niekoľko veľmi rôznorodých stratégií a postupov, ktoré ako-tak vymedzujú základné mantinely, medzi ktorými sa pohybuje práca s vizuálom Bratislavy, hoci „bratislavských“ tvorcov by sa, samozrejme, našlo omnoho viac.

Stanislav Filko, RETROOQS.F. (projeketart k projektu 12 farieb skutočnosti – RETRQ = HAPPSOCSF, Bratislava, Petržalka), 2006

Stanislav Filko napríklad konceptuálne pracuje s petržalskou „vedutou“ v rámci cyklu RETROOQS.F. (projeketart k projektu 12 farieb skutočnosti), slúži mu ako „pozadie“, do ktorého zasadzuje svoje „intervencie“. Naopak, čisto maliarske postupy využívajúce súčasný výtvarný jazyk môžeme nájsť v panelákových vedutách Lucie Tallovej. Úplne iný rozmer dáva zase súčasnej bratislavskej vedute napríklad obraz Výbuch v Matadorke Veroniky Sramaty z cyklu Hobby Painting II. – pohľad na súčasný petržalský breh Dunaja namaľovaný historizujúcim spôsobom lazúrnej maľby olejom. Panelákové mesto a nad nim dlhý chvost čierneho dymu, hoci zachytáva autentický historický okamih, pôsobí v súčasnom kontexte ako futuristicko-ekologicko-apokalyptická vízia. „Urbánna krajina“ nachádza svoju osobitú grafickú estetiku a tematiku u autorov okolo Čiernych dier alebo v konceptuálných „časozberných“ dielach (práce s vrstvením mestského prachu na plátne) Rastislava Sedláčika. Povedané inak, ak voľakedy bola mestská veduta akýmsi záznamom stavu, i keď podliehajúcemu dobovej maniere, dnes môže byť „len“ prostriedkom na vyjadrenie environmentálných, urbanistických problémov, tém týkajúcich sa ochrany industriálneho dedičstva, reflexie vzťahu človeka a mesta atď.

Zatiaľ čo v minulosti bol vizuálny obraz primárne vecou súkromných aktivít obchodníkov s tlačami a neskôr jadrom pohľadnicovo-turistického priemyslu, tak v súčasnosti vidno aj aktívnu úlohu mesta pri vytváraní svojho obrazu, a to v tom najširšom zmysle slova – napríklad priamo na sociálnych sieťach v podobe sérií „pred a po“, kde magistrát demonštruje svoje úspechy (aspoň tak majú vyznieť) cez záplavu vizualizácií. Tá sprevádza každý projekt, bez ohľadu na to, či sa vôbec realizuje, až po „dokumentovanie“ svojej činnosti či činností mestských organizácií. Spomínam si, ako som na komentovanej prehliadke v jedenej z vyššie menovaných mestských organizácií zažil viac „inštitucionálnych“ fotografov ako divákov. Ale taká je už doba, mať vizuálny výtlak na sociálnych sieťach je novou mantrou. 

Pri starom vedení bola GMB na sieťach temer neprítomná. Odvrátená strana súčasného vizuálneho boomu je i to, že teraz si už nikto (zriaďovateľ už vôbec nie) až tak nevšíma, ako sa s novým vedením v GMB napríklad zmenšili stále expozície a výrazne sa zredukoval výstavný program i odborná činnosť. Mimochodom, vyzerá to tak, že mesto si chce udržať svoj mediálny obraz pod kontrolou – najnovšie obmedzilo voľné vstupy pre novinárov, čo by sa v prípade múzea dalo čakať, viac to prekvapuje pri galérií. 

Fotodokumentácia fontány Družba na Námestí slobody v Bratislave. Zdroj: FB Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy

Vizuálny obraz na sociálnych sieťach či médiách, samozrejme, netvorí len mesto a jeho organizácie. Státisíce jedincov ho neustálym uploadovaním fotografií nepretržite formujú.

Dát je obrovské množstvo a dá sa z nich „vyťažiť“ hneď niekoľko verzií nových virtuálnych bratislavských vedút. Iný pohľad do nich prináša módny urbex a iný klasická návštevnícka momentka. 

Dôraz na „vizualitu“ mesta nie je žiadna náhoda. Bratislavské verejné priestory boli roky zanedbané a súčasné vedenie mesta vsadilo na ich zásadné zlepšovanie, hoci len v podobe malých mestských zásahov, pričom koncepčné riešenia ťažkých problémov musia nateraz čakať. Ako demonštráciu nového „povrchu“ mesta možno spomenúť novú bratislavskú mestskú dlažbu, ktorá má odkazovať na tvorbu významných slovenských umelcov Miroslava Cipára, Ľudovíta Fullu či Milana Dobeša (hoci bude predstavovať rozlohou najväčšiu „stavbu“ v meste, vybratá bola bez súťaže). 

Nová vizualita Bratislavy v každom prípade prináša svoje ovocie. Dlhé roky bol slovenským špecifikom hlavného mesta malý lokálny patriotizmus, módny bol skôr dehonestujúci pohľad. Toto sa teraz rýchlo mení, rovnako ako stúpa záujem o dianie v meste i jeho komunálno-politické problémy. Prácu s vizualitou mesta jeho vedenia využíva aj na svoje politické ciele. Čas ukáže, či sa mu to ale paradoxne nestane osudným. Skôr či neskôr si aj nadšení obdivovatelia novej tváre Bratislavy uvedomia, že samotná kvalita života v meste sa veľmi nezlepšila. A vizuál začne byť videný skôr ako potemkinovská dedina. Ostatne i na starých vedutách v GMB vidíme len „idylickú“ časť pravdy – napríklad zúfalé dobové hygienické či zdravotné podmienky nám zostávajú skryté. Podobne je to aj v prípade súčasných vizualít na sociálnych sieťach, na ktorých vidíme iba časť (resp. želanú podobu) reality. Faktom ostáva, že vyššie spomínané suburbiá na výstave v mestskom múzeu ponúkajú v súčasnosti často jedinú dostupnú formu bývania.

---

Pozri Prešporok! / Kurátorky: Lucia Almášiová, Patrícia Ballx / Galéria mesta Bratislavy / Bratislava / 20. 4. 2023 – 3. 9. 2023

Cesta (z) mesta / kurátori: Martin Šveda, Pavel Šuška, Ján Výbošťok / Múzeum mesta Bratislavy / Bratislava /22. 4. – 1. 10. 2023

Foto: web umenia, archív GMB, archív V. Šramatyovej, FB Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy