Cyril a Metod, na hrad!

V roku 2010, asi týždeň pred parlamentnými voľbami, bola pred vstupom do Bratislavského hradu osadená socha Svätopluka na koni. Tri roky predtým sa jej dožadoval vtedajší a terajší premiér Robert Fico. Autorom bol Ján Kulich, prominentný režimový umelec z čias socializmu, a dielo zafinancovalo občianske združenie Svätopluk. Kvalita diela, použité výrazové prostriedky i umiestnenie vzbudili okamžité negatívne reakcie odbornej verejnosti (aj verejný protest) a stali sa i témou politickou.

Aby kontroverzií nebolo málo, na podstavci je Svätopluk úplne ahistoricky označený ako „Kráľ starých Slovákov“, nehľadiac na iné historické pochybenia. Následné voľby strana Roberta Fica síce vyhrala, ale nepodarilo sa jej získať parlamentnú väčšinu. Nový predseda parlamentu chcel osud sochy riešiť (areál hradu patrí do kompetencie NR SR) a ako to už býva, zostavil komisiu. V čele bola renomovaná historička Marína Zavacká, ktorá sa mimo iného venuje dejinám propagandy. Stanovisko komisie bolo jasné: „Historické osobnosti tvoriace súčasť národných dejín si nemožno prisvojovať na akékoľvek stranícko-partikulárne ciele. Inštalácia akéhokoľvek pomníka na každom podobnom mieste by mala byť výsledkom širšieho konsenzu a nie rozhodnutím úzkej stranícko-politickej špičky jednej politickej strany – navyše v období tesne pred voľbami.“ No ozvala sa aj druhá strana, „matičiarska“, ktorá sa diela, samozrejme, zastávala. V tomto bol najaktívnejší vtedajší predseda Matice slovenskej Marián Tkáč. Predseda parlamentu nakoniec nenabral odvahu sochu odstrániť/premiestniť (ostatne, jeho strana mala viac než ambivalentný vzťah ku kultúre), a to napriek vysoko väčšinovému názoru početnej komisie, takže nakoniec došlo len k jej drobným úpravám.

O tri, respektíve trinásť rokov neskôr sa situácia tak trochu opakovala. Matica slovenská spolu so Spoločnosťou sv. Gorazda a radou Konferencie biskupov Slovenska vyhlásila verejnú anonymnú súťaž na súsošie svätých Cyrila, Metoda a Gorazda. Prišlo do nej 24 návrhov, z ktorých vyberala 12-členná komisia. Uspel návrh akademického sochára Antona Gábrika. Umiestnená mala byť na jednom z bratislavských námestí, čo ale mestské zastupiteľstvo odmietlo. Pôvodne sa počítalo s jej osadením v roku 2013, „na 1150. výročie príchodu vierozvestcov na Veľkú Moravu“. O desať rokov neskôr sa pre ňu ale miesto našlo. Postaral sa o to vtedajší kontroverzný predseda parlamentu Boris Kollár, mimochodom svojho času sedel v správnej rade VŠVU. Pre úplnosť, jeho strana jesenné voľby nevyhrala, dokonca sa nedostala ani do parlamentu. Opäť dielo diskutovaných umeleckých kvalít, opäť osadené v hradnom areáli, opäť krátko pred voľbami a opäť nasledoval i protest časti výtvarnej obce.

Umelecké dielo vo verejnom priestore bolo vždy témou, ktorá vzbudzovala vášne a polemiky. Cyril a Metod nie sú výnimkou. A to ich máme na Slovensku na mnohých miestach. Najstaršie súsošie je pri obci Branč (František Gibala), najväčšie v Nitre (Ľudmila Cvengrošová). Rozhodnúť, ktoré je najkontroverznejšie, je už ťažšie. Svojho času sa spomínalo matično-komárňanské, umiestnene uprostred kruhového objazdu, ktoré bolo i zástupným problémom „národnostných“ sporov v jazykovo zmiešanom území. Kontroverziu vyvolal aj zámer emisie pamätnej dvojeurovej mince Národnej banky Slovenska s motívom Cyrila a Metoda. Európska komisia a niektoré členské štáty namietali proti prítomnosti náboženských symbolov a vtedajšia europoslankyňa Anna Záborská zas hovorila o falšovaní dejín zo strany EÚ. Podobná minca s nominálnou hodnotou 20 ks z roku 1941, predpokladám, polemiku vtedy nevyvolala.

Nedávno osadené súsošie zožalo kritiku najmä za použitie zastaraných výrazových prostriedkov. Nezdalo sa mi, že by sa diskusia viedla i o tom, či a čo je z odkazu vierozvestov aktuálne, ktorá mohla viesť k úplne inej podobe umeleckého diela než toho tradične figurálneho a mohla tiež zobrať vietor z plachát konzervatívnym národniarskym kruhom. Ostatne, cestu do pop-artu si už Cyril a Metod našli, napríklad sme ich mohli nedávno vidieť visiacich medzi hviezdami popkultúry v Galérii Weiss & White na Danglárovej výstave: K+ M, invazívne duo, 2023, s nápisom v hlaholike na „atribútnej“ knihe Batman Forever.

Na druhej strane, spor (prenesene i o Cyrila a Metoda, presnejšie ich zneužívanie) medzi konzervatívno-národniarskym táborom a progresívno–liberálnym sa tu vedie už viac ako sto rokov, aj keď na začiatku mal podobu Bratislava vs zbytok Slovenska. Posmešne o „večných tirádach o Cyrilovi a Metodovi“ písal napríklad Alexander Matuška už roku 1930.

Celý boj o sochu a vôbec umelecké dielo vo „verejnom“ priestore má však ešte iný, aktuálny rozmer. S istou dávkou spomienkového optimizmu (u starších) a „ľavicového“ entuziazmu (u mladších) sa často spomína pomaly už mýtická „socíková“ legislatíva (platná 1965 – 1990), ktorá zaviedla povinnosť osadiť k verejným stavbám i umelecké dielo, na čo bolo vyčlenená čiastka z ich rozpočtu. V tomto období vzniklo veľa umeleckých diel, aj keď, prirodzene, rôznej kvality. Teraz, v úplne iných podmienkach, je na Slovensku v príprave legislatíva, podľa ktorej „od apríla 2024 bude súčasťou stavieb obstarávaných z verejných prostriedkov umiestnenie umeleckého diela v hodnote najmenej 0,5 % z predpokladanej hodnoty stavby. Dielo pritom musí byť na verejne prístupnom mieste a obstarané v súťaži. (...) Povinnosť sa vzťahuje na stavby financované z verejných prostriedkov, pri ktorých predpokladaná hodnota podľa osobitného predpisu je vyššia ako 500-tisíc eur pri stavbách na účely školstva, starostlivosti o zdravie, kultúry, sociálnych vecí a stavbách, ktoré sú verejným priestranstvom alebo vyššia ako milión eur pri ostatných stavbách.“

Uvidíme, aký to bude mať dosah v úplne iných politicko-ekonomicko-kultúrnych podmienkach. Navyše, verejných stavieb u nás až tak veľa nevzniká a kvalita samotných umeleckých diel bude závisieť od zloženia súťažných komisii, ceny, náročnosti prípravy samotnej súťaže a politiky za tým celým. Len pripomínam, že FPU zrušil program na podporu vzniku diel vo verejnom priestore pre nízku kvalitatívnu úroveň žiadostí. A príbeh súsoší Cyrila a Metoda dáva dosť dôvodov na pesimizmus. Dôvody na optimizmus zas dáva niekoľko nedávnych úspešných realizácií či návrhov vo verejnom priestore, či už zo súkromnej, alebo verejnej iniciatívy, no nie povinnosti. Tu by som spomenul napríklad Hrob neznámeho vojaka (Marek Kvetan), Pamätník slobody slova vo Veľkej Mači – na pamiatku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej (Benjamín Brádňanský, Vít Halada, Martin Piaček), ale i pokojne dielo Octahedral Body (Viktor Frešo), vzniknuté zo súkromnej iniciatívy v blízkosti prvého slovenského mrakodrapu.

Ešte sa tu ponúka aj iná forma pripomenutia si nejakého výročia vo verejnom priestore než osadením umeleckého artefaktu – a tu spomeniem niečo úplne nečakané: festival Biela noc. Návštevnícky veľmi obľúbený, ponúkajúci nielen vizuálne svetelné atrakcie, ale aj kvalitné diela renomovaných umelcov a umelkýň. Okrem výberu vstupného (čo je v našich podmienkach zriedkavé v prípade nezriaďovaných galérií) je financovaný kombináciou súkromných i verejných zdrojov, od ktorých ale nie je fatálne závislý a nekolabuje, keď sa preruší (spolu)financovanie zo štátnych peňazí. Predstava, že si nejaké výročie pripomenieme povedzme dočasným „svetelným“ umeleckým dielom, i keď efemérnejším než je tona bronzu, je pre mňa celkom atraktívna. Dokonca i v prípade vierozvestcov, ak by si k nim kvalitní*é umelci*kyne našli kľúč. Bola by to i skúška proklamovanej živosti ich odkazu. Výsledkom by mohlo byť skutočné kvalitné umelecké dielo, nie len svetelná atrakcia na hradných múroch.

Foto: TASR, archív Martina Piačka, archív White & Weiss Gallery / isonative