Digitálne mystérium 

Damas Gruska píše o spoločnej výstave fotografky Emy Lančaričovej a vizuálnej umelkyne Veroniky Šmírovej s názvom Univerzum technických obrazov. Výstava reflektuje tému nadmerného množstva digitálnych dát, ktoré je ľahko manipulovateľné a umožňuje zmeny v ich počte, podobe a účele.

Digitálne mystérium 

Občas si kladiem otázku, či vo vizuálnych umeniach existujú skutočne slepé cesty. Cesty, ku ktorým sa už nikdy nikto tvorivo nevráti. Odpoveď sa zdá byť jednoduchšia špeciálne pri fotografii. Ako keby si všetky žánre a poetiky pokojne nažívali spoločne, akurát je raz jeden, inokedy druhý viac v móde. 

Technologický vývoj hrá svoju rolu: stále „dokonalejšia“ technika a postprocessing nijako nepochovali staré fotografické postupy ani analógovú fotografiu vo všeobecnosti. Naopak, hoci toho čisto analógového alebo čisto digitálneho zas nie je až tak veľa. Akousi reakciu na krízu dôveryhodnosti digitálnej fotografie, potrebu jej materializácie či na jej instantnosť, ale i vzburou proti digitálnej dokonalosti bola napríklad polaroidová renesancia. Roky expirované materiály dostali druhú príležitosť (ekologické aspekty „chémie“ ostávali bokom); firma dokonca vyvinula špeciálny hardvér, ktorý oskenoval fotografiu z obrazovky telefónu a vytlačil ako klasický „polaroid“. Fejkový. 

Digitalizácia fotografie je v každom prípade realitou. Od jej „vzniku“ až po tlač či iné média jej šírenia. A už i to prvé je viac o procesoroch a softvéroch než o „optike“ a projekcii zobrazovaného poľa. Fotografia ako médium je o algoritmoch, tých ktoré spracovávajú informácie o dopadajúcich fotónoch na snímače korigujúce nedostatky fotografickej optiky či inak upravujúce výsledný obraz. Ostatne, i samotný výsledok, súbor pozostávajúci z núl a jednotiek je zas len vstupom pre algoritmy, ktoré ich transformujú do pre nás viditeľnej podoby výsledného „obrazu“, či už na obrazovke, alebo „vytlačeného“. 

Umeleckej reflexii týchto tém je venovaný projekt dvoch mladých umelkýň, nazvaný Univerzum technických obrazov. Jeho názov je odkazom na rozsiahlu esej Viléma Flussera Ins Universum der technischen Bilder, 1985 (česky Do universa technických obrazů, 2002). Osobne považujem jeho vymedzenie medzi tradičným a technickým obrazom (zjednodušene obraz vytvorený pomocou technického zariadenia, napríklad fotografia, obraz na televíznej počítačovej obrazovke pod.) za problematické. Minimálne v uvažovaním medzi diskrétnym a spojitým obrazovým polom. Toto vymedzenie vyznieva umelo, priam špekulatívne, a ani neberie do úvahy biologickú konštrukciu ľudského oka, spôsob spracovania obrazu mozgom, keď obraz je skôr výsledkom kognitívnych než „technických“ procesov. Navyše, esej predsa len poznamenal čas i autorov až trochu mýtizujúci vzťah k technológiám. Pre Flussera je technický obraz umiestnený „na piatom najvyššom stupni rebríčka“ (čo už znie až kabalisticky), pričom od tradičného obrazu ho ešte oddeľuje „lineárny text“. 

Ale vráťme sa k samotnému výstavnému projektu. Mystérium (digitálnej) fotografie, teda technického obrazu, je inšpiráciou pre Emu Lančaričovú. Pri interaktívnej inštalácii Digital to analog and back (2023) si divák či diváčka môže po spustení aplikácie na telefóne a nasmerovaní na „Polaroid fotografiu“, s klišéovitým zobrazením „digitálu“ ako postupnosti jednotiek a núl, zobraziť v nej zakódované video (vzletne nazvané rozšírenou realitou), ktoré predstavuje „digitálny tok“ – rozumej jednotky a nuly sa hýbu. Hoci popis k fotografii tvrdí, že je „založená na 100 % chémii“ (evidentne sa tým nemyslí nejaká citová väzba), tak toto platí zhruba tak ako pri každom printe. Osobne mi práca pripadala prešpekulovaná – technologicky síce zvládnutá, ale vo svojej podstate s nejasným posolstvom, ak teda nemá ísť o (už aj tak) krívajúcu didaktickú funkciu (autorka popisu spomína QR kód, ale nie som si ani istý, či vie, čo to je). Zaujímavejšie sa mi zdalo dielo Make more of your pictures (2022). 320 polaroidových fotografií (presnejšie vytlačených na Polaroid Lab Printeri) tvorí veľkoformátovú mozaiku, ktorej každý pixel (keď sa už držíme pojmu technický obraz) je daný jednou fotografiou. Odtiene sivej na fotografiách budú časom degradovať, na rozdiel od stáleho digitálneho kódu. Samotný názov odkazuje na reklamný slogan firmy, ktorá svojou novou technológiou vlastne potlačuje jedinečnosť pôvodných „polaroidov“. Tu sa mi cestovanie medzi rôznymi technológiami zdalo tvorivejšie, umelecky produktívnejšie a inšpiratívnejšie. 

Séria Why look at cameras (2022) je vtipnou hrou na otočenie rolí. Priemyselné kamery sa nedívajú z výšky na nás, ale my na ne z „očí do očí“. Polaroid nám má dať pocit „objektívnosti“ a jedinečnosti. Škoda nešťastnej inštalácie oproti oknu bez použitia antireflexných skiel. Tradičnou „fotokomorovou“ technikou vzniklo dielo Univerzum (2018) – svetlo dopadajúce na fotocitlivú vrstvu následne poliatu vývojkou. Okamih „vzniku“ (osvietenia) a nasledujúca procesuálnosť chemických reakcií má byť zrejme priamočiarou metaforou k názvu práce. Ak sa mi zdalo, že odnoži toho, čomu sa voľakedy hovorilo „výtvarná fotografia“ (zvlášť tá založená na experimentovaní vo fotokomore), už v čase Photoshopu odzvonilo, autorkin konceptuálny prístup ma presvedčil o opaku. 

Posledné vystavené dielo, inštalácia 96 polaroidových fotografií na zemi s názvom Polaroid Cloud (2023), má byť podľa popisu referenciou na neustále vznikajúce fotografie a ich dematerializovanú povahu. Autorke tu citovaná Flusserova úvaha evokuje cloudové úložisko. Samotná práca odráža túto myšlienku už o čosi menej. Ono je to asi vec pohľadu: fotografiu nemusíme vôbec vnímať v jej „materializovanej“ podobe. Na tú, ako už dávno vieme, nie je vôbec viazaná. V prítmí schodiskovej časti galérie má však dielo svoju estetickú hodnotu. No nie len tú.

Druhá z dvojice vystavujúcich umelkýň, Veronika Šmírová, vystavuje veľkoformátovú projekciu Entropia (2021), siahajúcu cez dve podlažia schodiskovej časti budovy. Divák alebo diváčka má svojou prítomnosťou zvyšovať mieru neusporiadania (náhodnosti, neurčitosti) pôvodne mriežkovej štruktúry. Vizuálne to pripomína zrýchlenú cestu medzi galaxiami, čo umocňuje i „tajuplná“ zvuková stopa. Hoci to vyzerá ako jednoduchá vizuálna „hračka“, isto nie som jediný, kto sa na ňu dokázal dlho dívať bez pocitu nudy.

Ale to sa dá vlastne povedať o celom projekte. Je fajn, keď sa autorky na začiatku umeleckej kariéry i galéria určená mladým vybrali cestou experimentovania a celkom poctivého uvažovania o tom, čo nové technológie znamenajú pre médium, ktoré bude mať o tri roku dvestoročnicu. Čítanie Flussera nemusí byť pre takéto úvahy zlým východiskovým bodom. Napadá mi hneď niekoľko kapitol spomínanej eseje. Na druhej strane, len jeho kritické čítanie im umožní posunúť sa od istej ilustratívnosti a uvoľní im ruky z technologického objatia, ktoré fotografiu a fotografov*ky často obmedzuje.

---

Ema Lančaričová, Veronika Šmírová / Univerzum technických obrazov / Kurátorka: Dominika Chrzanová / Nitrianska galéria, Nitra / 21. 4. – 11. 6. 2023

Foto: Martin Daniš (Fotoreport k výstave nájdete tu.)