Volanie lesa

Popravde, mal som trochu obavy ísť na ďalšiu výstavu venovanú stromom, lesu a klíme vo všeobecnosti. Niežeby mi boli tieto témy cudzie, naopak, vysadil a vypiplal som v živote toľko stromov, že by to dalo za malý hájik, a dlhodobo aktivisticky bojujem za ich zá/ochranu v meste. A už vôbec nie preto, že by neboli dôležité, lokálne i globálne, s možnými obrovskými dôsledkami na životy stámiliónov, celých národov, štátov, a tak i na ekonomiku a geopolitiku. Dôvodom bolo skôr to, že sa u nás objavujú pomerne často, minimálne od čias vzniku Rímskeho klubu pred viac ako polstoročím. U nás jeho aktivity spomedzi výtvarníkov medzi prvými reflektoval vo svoje tvorbe Rudolf Sikora (mimochodom nedávno mu skončila v Bratislave výstava s veľavravným názvom Treťotriedna civilizácia). 

Odvtedy sa spomínané témy posúvajú a získavajú na ešte väčšej naliehavosti aj preto, že dôsledky klimatických zmien pociťujeme čoraz viac aj my sami, a tiež pre ich priamu či nepriamu medializáciu (Last generetation, Fridays For Future, Extinction Rebellion, Greta Thunberg a iní). Celkom prirodzene sa dostávajú do záujmu nielen vedcov*kýň, ale i politikov*čiek, aktivistov*iek a umelcov*kýň. Menia sa v čase, tak ako sa mení naše poznanie, čo klimatické zmeny spôsobuje, kde všade sa prejavujú i ako sa s nimi môžeme vyrovnávať či ich ovplyvňovať. 

Les je nielen možným (spolu)záchrancom planéty pred hrozbami klimatických zmien, ale zároveň ich svedkom a rovnako ich obeťou. Je jedným z najzložitejších „organizmov“, aké príroda vytvorila. Vnímanie lesa ako kooperujúceho spoločenstva množstva aktérov flóry a fauny (čo je jeho sila, ale i slabosť) je pomerne nové. Strom bol často tým, prečo sme les vlastne nevideli. 

Klimatická zmena sa možno ešte rýchlejšie dotýka stromov v mestách, kde už bojujú samy za seba bez pomoci spoločenstva. V tomto drsnom prostredí začínajú mať problémy dreviny ešte pred pár rokmi bezproblémové, od ktorých očakávame pomoc pri udržiavaní lepšej urbánnej mikroklímy. A tak sa stali stromy obľúbenou komunálnou témou. Niektorí*é sa predvádzajú počtom novovysadených drevín, iní*é zas hovoria skôr o údržbe tých existujúcich, zvlášť v čase, keď vieme koľko peňazí a času trvá, kým strom vyrastie. V mestskom prostredí má ešte iný rozmer problematika invazívnych drevín. Rastú i tam, kde sa nám v náročných podmienkach mestských aglomerácií nedarí nič iné vypestovať a napriek tomu ich likvidujeme... Celá problematika je zložitá a neraz sa politizuje. Keď porovnávame argumenty ochranárov a lesníkov či drevárov, nadobudneme dojem, akoby každá skupina obývala inú planétu. 

Ale späť do galérií. Príroda – ekológia – klíma sú teraz trendy témy nielen pre ich aktuálnosť, ale aj vďaka aktívnemu pričineniu galeristov*iek, kurátorov*iek a porotcov*kýň súťaží. Les volá ako neodolateľná siréna. A tak sa často neviem ubrániť dojmu, že na túto tému sa niektorí tvorcovia*kyne vrhajú ako kobylky čisto účelovo, bez hlbšieho pochopenia jej obsahu a širších súvislostí. 

Keďže som si zvykol, že na mňa v galériách vykukujú všelijaké vetvičky, tak ako to predtým boli rôzne kôpky a ešte predtým klbká káblov (podľa toho čo bolo v móde), až tak to už neprežívam. Trendové výtvory spoľahlivo zapadnú, tak ako ich konjunkturálni*e autori*ky. O „umeleckom“ aktivizme v galériách si tiež myslím svoje, zvlášť keď zvážim, kto do nich chodí. Vlastne „klimatický“ aktivizmus v galérii s najväčším dopadom nám ukazujú mladí ľudia za veľkej publicity „poškodzujúci“ slávne umelecké artefakty.

Toto všetko sa mi prehnalo hlavou, než som sa vybral pozrieť si projekt Línia lesa v Nitrianskej galérii niekoľko dní po tom, ako som navštívil hneď dve bratislavské výstavy venované tejto téme, ktorá nás bude zrejme reprezentovať i na najbližšom benátskom bienále. Ale ostal som milo prekvapený.

Výstavný projekt otvárajú (i uzatvárajú) práce Michala Machciníka. Pomocou rôznych médií („edukačná“ inštalácia, video, subfosilné drevo a jeho „otlačky“ na papieri) pracuje s (prehistorickou) pamäťovou stopou, ktorú poskytuje nám drevo. Smutným paradoxom terajšej klimatickej zmeny je pritom i to, že na jej skúmanie a vizualizáciu nám stačia dreviny staré už pár desiatok rokov. Rovnako viacerými médiami (objekt, inštalácia, maľba, kresba, ...) participuje na projekte Helen Tóth. Keď dáme bokom samotné maľby, jej „prierez tvorby“ pôsobí nevydarene didakticky, prvoplánovo, a teda nudne. 

Viac ma zaujala prírodne tajuplná zvuková inštalácia Maije Laurinen Ghost pipe (Monotropa Uniflora), ktorú možno vnímať zároveň aj ako pozvánku na vstup do susednej miestnosti, kde je site-specific maliarsko-svetelná inštalácia Michala Czinegeho Záhrada smrti. V tmavej miestnosti vidíme nástenné maľby, vysoko štylizované vyobrazenia vyhynutých rastlín, len vďaka krátkym zábleskom svetla. Obraz ako reakcia špeciálnych pigmentov a spektrálnej skladby osvetlenia. Prechádzka miestnosťou je ako v lunaparkovom dome (tu ekologickej) hrôzy. Považujem ju za jeden z troch highlightov výstavy. V tejto súvislosti možno pripomenúť práve prebiehajúcu výstavu Klaudie Kosziby Rytmus záchrany v banskoštiavnickej Galérii Jozefa Kollára. Tiež pracuje s prírodnými motívmi, tmou a UV svetlom i fotoluminiscenčným pigmentom, aj keď jej ústredné dielo je trojrozmerný objekt a nie environment. 

Druhým highlightom je pre mňa krátkometrážny experimentálny film Denisa Kozerawského a Petera Kašpara Kambium 1492. Kombinuje svojrázne komentáre (rómsky raper Čavalenky používajúci dialekt západného konca krajiny, bez ktorého by to bolo asi len nudné mudrovanie), dokumentárne zábery zo sadovníckej praxe a vizuálne veľmi silné prírodné zábery, aby prerozprával príbeh dubov zo špecifickej oblasti na východe Slovenska v širokom časovom oblúku.

Tretím najvydarenejším dielom bola pre mňa inštalácia Martina Piačeka. Na sterilnom nerezovom chirurgickom stole leží mramorová figa v nadrozmernej veľkosti, drevo figovníka a v krabici na chirurgické nástroje kúsky mramoru. Evokuje záchrannú operáciu rovnako ako pitvu, dielňu i chirurgickú sálu, používa sofistikované neživé materiály, ale referuje k banálnym živým. To všetko vytvára pnutia, ktoré mimo estetických kvalít zaujmú diváka*čku. Ostatne, figovníky, presnejšie rýchle rozširovanie ich pestovania na Slovensku, sa stávajú symbolom klimatických zmien. Toto pripomína aj iné dielo Martina Piačeka (spolu s Matejom Gavulom): landartovú Figovú jamu so živým figovníkom zasadeným na severe Slovenska v podtatranskej oblasti. 

Jozef Suchoža sa vo svojich prácach (video, inštalácia, fotografia, objekt) sústredí, naopak, na dreviny ohrozené klimatickou zmenou. Škoda, že občas pôsobia učebnicovo prvoplánovo.

Prírodné procesy zavlažovania pôdy sonifukje vo svojej inštalácií Načúvanie Martin Bízik. Na kovovej konštrukcii „lešenárskeho“ typu visí vrecko naplnené pôdou z nitrianskeho regiónu, ktorú automatizovane priebežne zalieva. Výsledný zvuk ale pripomína skôr ostré praskanie konca platne než prírodný proces.

Celkovo sa jedná o ambiciózny a vlastne veľmi vydarený a profesionálne dobre zvládnutý kurátorský projekt. Dominika Chrzanová sa nebála ísť do rizika, oslovila pestrú skupinu tvorcov s rôznymi umeleckými stratégiami. Vyhla sa úskaliam, na ktoré u nás narážajú viaceré galerijné tematické projekty – otrocká ilustratívnosť, spoločenská akože „objednávkovosť“ či slabá alebo dokonca temer absentujúca vizuálna kvalita. Les očividne volá aj originálne mysliacich tvorcov. 

Martin Bízik, Michal Czinege, Denis Kozerawski a Peter Kašpar, Maija Laurinen, Michal Machciník, Martin Piaček, Jozef Suchoža, Helen Tóth / Línia lesa / Kurátorka: Dominika Chrzanová / Nitrianska galéria / Nitra / 1. 12. 2023—25. 2. 2024

Foto: Martin Daniš, Michal Juhás