Drill, baby, drill

Damas Gruska recenzuje výstavu Rodinné zápletky, zameranú na vybrané diela Jiřího Valocha. Kurátori ich dopĺňajú o iné autorské koncepty, ktoré do popredia stavajú kontrast medzi osobnými archívmi a nástrojmi moci.

Drill, baby, drill

Ako malý chlapec, v podstate ešte dieťa, som sa párkrát ocitol počas jedného leta na mieste archeologických vykopávok. S kamarátom sme mali svojím spôsobom „privilegovaný“ prístup – výskum viedol jeho otec a trochu nezbednícky sme to i využívali. Hrali sa na pre verejnosť neprístupných miestach a zblízka si prezerali nálezy neskôr sprístupnené (ak vôbec) len za sklami vitrín. Nebolo to len oživenie trochu nudných prázdnin. Doteraz vo mne ostali spomienky na imagináciu, ktorú vo mne nálezy vyvolávali. 

Celkom teda rozumiem, ako museli vykopávky ovplyvniť mladého Jiřího Valocha, keď sa ich niekoľko letných prázdnin brigádnicky zúčastňoval. Viedol ich jeho otec Karol Valoch, archeológ a dlhoročný pracovník Moravského zemského múzea. Možno ho však očarili nielen samotné nálezy a cesty k nim: archeológia pracuje s pamäťou na rôznych úrovniach, od tej uloženej v zemi až po pamäť ako záznam procesu odkrývania. Karol Valoch si s pedantnosťou, ktorá k tomu patrí, popri vedení nálezových denníkov zhotovoval i vlastné fotografické záznamy. Zachytával krajinný i nálezový kontext, nie iba predmety tisíce rokov skryté. Vlastné zážitky z vykopávok, ale rovnako spomienka na ne v podobe rodinného archívu či technické snímky, mohli byť jedným z inšpiračných zdrojov pre budúceho umelca a jeho imagináciu. A pre toho konceptuálneho zvlášť.

„Všetko je zaujímavé, ak idete dostatočne do hĺbky,“ povedal Richard Feynman a asi tým nemyslel len bádanie vo fyzike. Navyše pri archeológii to niekedy platí i doslovne. A zdá sa, že sa tohoto pozorovania drží aj kurátorská dvojica Jana Písaříková a Ondřej Chrobák. Po výstave Valoch&Valoch (Archeologie a konceptuální umění, 30/9/2022–27/8/2023 v Moravskej galerii, tam kurátorský tím dopĺňali Petr Ingerle, Miroslav Maixner) pripravili pre bratislavskú Július Koller Society projekt Rodinné zápletky ako „čiastočne nadväzujúci“ na brnenskú výstavu. Na nej bola jedna časť venovaná Rodinným zápletkám s fotografii: archív Karola Valocha. V Bratislave túto tému rozvíjajú. Jadrom ich projektu sú práce syna (výber z jeho konceptuálnej a fotografickej poezie, haiku a konceptuálne kresby), povedzme, v dialógu s otcovými „záznamami“: od rodinného albumu po záznamy, často len kontakty, archeologických nálezov a ich priestorového či krajinného kontextu. Kurátori opäť použili kombináciu muzeálnej „vitrínovej“ a závesnej inštalácie. Rovnako ako v Brne, aj tu teda tvorí základnú kostru dvojica V&V, ktorú dopĺňajú ďalší autori a autorky. 

Inštalácia Kvet Nguyen Untitled 1973 II, (2023) pozostáva z archívnych, súkromných alebo rodinných dokumentov rôznej povahy (listovej povahy, fotografie, filmový záznam zo štátnej návštevy hlavy Vietnamu v bývalej ČSSR, ale i článok Jáchyma Topola z roku 1991, kde sa venuje príchodu vietnamských pracovníkov do Československa ako formy splácania dlhov za vojnovú pomoc Vietnamu). Škoda, že inštalácia tak nejako uviazla v čase, pôsobí skôr ako chabý pokus o nástenku než (konceptuálne) dielo. Topolov text je veľmi zaujímavý, ale predsa len tridsať rokov starý a odvtedy sa toho veľa udialo, navyše vyznieva, akoby mal publicisticky dovysvetliť, na čo si autorka umeleckými prostriedkami netrúfala. A zbytok „nástenky“ pôsobí len ako ilustrácia k tomuto textu. Píšem to aj pod dojmom z práce Song for VEB Stern-Radio Berlin Sung Tieu, finalistky nemeckej Preis der Nationalgalerie, ktorú som mal možnosť pozrieť si v berlínskej Hamburger Bahnhof v roku 2021. Jej uchopenie išlo ďaleko nad rámec „povinnej témy“ a malo širší humanistický apel, zvlášť v dobe, keď sú milióny ľudí tisíce kilometrov od svojich domovov na ceste za lepším životom. 

Pre mňa emocionálne najsilnejším dielom bola slideshow Thousand Yard Stare (2023) Poliny Davydenko, pozostávajúca zo screenshotov telefónnej obrazovky – komentovanú komunikáciu s bratom (primárne založenej na obrázkoch a gif súboroch), ktorý ostal na vojnou ťažko skúšanej Ukrajine. Paradoxne, odlúčenie môže v podmienkach existenciálneho ohrozenia rodinný vzťah upevniť. Súrodenci, akokoľvek rozdielni (päť rokov pred mobilizáciou sa spolu vôbec nebavili) sa našli. Vidíme zábery zo zákopov, zničenú krajinu, ale aj banálne zábery domácich maznáčikov. Premieta sa pred nami zúfalstvo i nádej. Láska v čase hrôz vojny. 

Film Pastry Friday (2022) Jozefa Daberniga popri diele Poliny Davydenko vyznieva ako zábavka. Jeho autor na ploche necelých 12 minút v retro štýle technikou i filmovým rozprávaním zaznamenáva banalitu každodennosti sídliskovej cukrárne (nepriama referencia na československú novú vlnu?) a rodinu v širšom zmysle tu predstavujú priatelia autora (účinkujú v ňom i obaja kurátori). 

Za zmienku stoji spomenúť významové posuny v názvoch výstavy či jej časti v Bratislave a Brne (Rodinné zápletky vs Rodinné zápletky s fotografii) či ešte záhadnejší významový posun v anglických názvoch/prekladoch (Rodinné zápletky s fotografii vs Family advantures in photography, Rodinné zápletky vs Family affairs). Vzbudzujú trochu rozpaky a implicitne naznačujú, že kurátori nemali vo svojom koncepte úplne jasno, čo bol ostatne aj môj dojem. 

Tá istá kurátorská dvojica (tentoraz spolu s Nadine Gandy) pripravila v Bratislave ešte jeden časovo sa prelínajúci projekt – ORIGIN OF THE STONE pre Gandy Gallery. Ústrednou postavou je opäť Jiří Valoch a jeho práce, doplnené viacerými umelcami, nechýba opäť veľmi emocionálne silné dielo inej ukrajinskej autorky… Tento projekt ako celok pôsobí kompaktnejšie než to, čo pripravili pre JKS. Tam sa divák*čka neubráni pocitu skôr recyklácie než nadväznosti, navyše, základné východisko, vzťah prác otca a syna, i keď rôznej povahy a určenia, nepôsobí zas až tak presvedčivo. Iste, snáď sa tu dajú odsledovať isté vzťahy, väzby, snáď aj inšpirácie, no nezdajú sa mi dostatočne nosné. Ale miesta, na ktorých ide výstava do hĺbky, snáď môžu byť predsa len pre niekoho zaujímavé. A keby nie, už ma napadajú len slová iného Američana. Republikán Michael Steele sa preslávil výrokom Drill, baby, drill. To bola jeho reakcia na nedostatok energie. V tomto prípade, prenesene, divákovej*čkinej. Keď sa mu*jej niečoho nedostáva, má sa viac snažiť.

---

Josef Dabernig, Polina Davydenko, Kvet Nguyen, Jiří Valoch, Karel Valoch / Rodinné zápletky / Kurátori/ky: Jana Písaříková, Ondřej Chrobák / The Július Koller Society, Bratislava / 15. 9. 2023 – 27. 10. 2023

Foto: Ján Kekeli