Artalk.cz

Účel nesvätí prostriedky

V Múzeu hlavného mesta Prahy predstavil Epos 257 minulý rok výstavu Dymová hora, ktorú momentálne reinštalovali v priestoroch Múzea mesta Bratislavy. Spoluorganizátorom výstavy je hlavné mesto SR Bratislava. V bratislavom kontexte je výstava rozšírená o inštaláciu Bývanie je (nám) drahé, ktorá dopĺňa pražskú Dymovú horu. Výstava otvára témy nájdenia či udržania si bývania alebo aj bezdomovectva, ktorú český umelec Epos 257 reflektuje už niekoľko rokov a na výstave zobrazuje rovnomennú, dnes už neexistujúcu lokalitu v Prahe. Koncepciu slovenskej časti pripravili Miriam Kanioková a Sergej Kára v spolupráci s grafickou dizajnérkou Ľubicou Segečovou a architektonickým štúdiom Plural. V komentári Damas Gruska uvádza, že je dôležité otvárať celospoločenské témy, ale tiež argumentuje, že výstava v tejto koncepcii narába s pojmami a faktami nedostatočne.

Účel nesvätí prostriedky

Všetko začala Milota Sidorová po tom, čo videla pražskú výstavu Dymová hora a upozornila na ňu splnomocnenca bratislavského primátora pre ľudí bez domova a sociálne bývanie, Sergeja Káru. No preniesť ju do Bratislavy, doplniť niečím miestnym a pomocou výsledného tvaru promovať dve aktuálne mestské témy: problém ľudí bez domova a potrebu nájomného bývania, sa nezdá byť dobrý nápad.

Bratislavská Dymová hora sa teda skladá z dvoch formálne i obsahovo nesúrodých častí. Tá väčšia „vizualizuje“ príbehy ľudí obývajúcich miesto, ktoré dostalo pomenovanie Dymová hora podľa rovnomenného novozélandského seriálu (jeho zápletka je ale odlišná). V úvodnej časti vidíme záznam pálenia káblov – t. j. odstraňovanie izolačných vrstiev medených káblov tak, aby sa dali speňažiť v zberných surovinách, čo býva jedným z mála zdrojov príjmov ľudí na okraji spoločnosti. Presnejšie to, čo sme videli, si mnohí diváci domyslia až následne. V nasledujúcej miestnosti nájdeme veľkú presklenú vitrínu, v ktorej je vystavený rôzny odpad (obhorené káble, plastové fľaše, vyhodené hračky…) a kus stromu s vrasteným drôtom slúžiacim na sušenie bielizne ako jediným objektom pochádzajúcim z danej lokality. Zarazí veľkoleposť inštalácie, bizarnosť „popisov“ vystavených predmetov hraničiaca až s „cimermanovštinou“. No autor, Epos 257, isto nie je Tracey Emin, hoci má umelecké vzdelanie. V najmenšej a pre mňa najzaujímavejšej miestnosti je 3D model lokality v širšom kontexte (divák ani nemusí pochopiť, kde Dymová hora vlastne bola), fotografie miest spojených s príbehmi ľudí či ich osobné výpovede a krátke video, prepletajúce scény z pôvodného seriálu s novými zábermi.

Vôbec by neprekážalo, keby bola expozícia súčasťou (či intervenciou) stálej zbierky pražského mestského múzea a fungovala by ako záznam jedného rezu porevolučnej spoločnosti. Ostatne, veď odpad (nielen z mestskej priekopy) býva častým exponátom muzeálnych zbierok. Prečo sa to vystavuje v Bratislave, už nie je také jasné (teda okrem spomínaného „účel svätí prostriedky“). Máme tu tisíce vlastných ľudí bez domova. A každý z nich má svoj osobný a osobitý nešťastný príbeh. Na tematizovanie tohto problému netreba chodiť do cudziny. Máme tu niekoľko aktívnych organizácií venujúcich sa téme na viacerých úrovniach, napríklad Divadlo bez domova (oceňujem, že je zapojené do projektu) a ich unikátny medzinárodný festival bezdomoveckých divadiel ERROR. Myslím si, že ony by bez problémov vyskladali v našom prostredí aktuálnejší projekt. Netreba sa zaštiťovať umelcom a kurátorom zo zahraničia. Navyše miestami až opulentná prezentácia je skôr kontraproduktívna (zdá sa, že o peniaze nebola núdza a vedenie múzea ochotne vyhovelo požiadavke mestských úradníkov – ostatne, v najbližšej dobe sa koná konkurz na jeho riaditeľa). Vystaviť odpadky ako Věstonickú venušu v situácii, keď neďaleká Galéria mesta Bratislavy má v rozpočte na výstavy 0 eur, sa mi nezdá ako dobrý nápad. Na druhej strane som rád, že nové vedenie mesta je k problematike bezdomovectva ústretové i finančne, na rozdiel od mestskej časti Staré Mesto, kde síce patrí tento problém k najviditeľnejším, no najvýznamnejšej organizácii venujúcej sa ľuďom bez domova dala vlani „veľkorysý“ príspevok na celoročnú činnosť vo výške 250 eur.

Druhá „bratislavská“ časť pozostáva len z koberca s potlačenou „infografikou“ a má zrejme vytvoriť priestor na sprievodné akcie. Jej ústrednou témou je nájomné bývanie, presnejšie jeho nedostatok a vysoké náklady na bývanie ako také. S heslovitými „štatistickými informáciami“, s ktorými pracuje, sa nemôžem stotožniť. Cena bývania sa predsa nedá vyjadriť len cenou za meter štvorcový – je tu ešte veľa iných faktorov vrátane podmienok na hypotekárnom trhu. Písať o vysokom HDP na obyvateľa v Bratislave vypovedá len o centralizácii krajiny a zlej evidencii obyvateľov, a nie o bohatosti mesta atď. Malo by to zmysel, keby cieľom sprievodných akcií bolo tieto klišéovité „čísla“ spochybniť, ale zdá sa, že to bude skôr naopak.

Za úplný omyl, ba priam nešťastie celého veľmi intenzívne promovaného projektu (vrátane predĺžených otváracích hodín) považujem spájanie témy bezdomovectva a nájomného bývania. Samozrejme, jediný spôsob, ako z bezdomovca urobiť domovca, je zabezpečiť mu dôstojný domov. To je jasné ako facka. Vyplýva to priamo z definície. Aj keď sa tomu teraz módne hovorí housing first. Na to slúži v prvom kroku sociálne bývanie. Nájomné bývanie je niečo iné. Ostatne, bezdomovcov majú aj v krajinách s veľmi rozvinutým nájomným bývaním. Takéto spájanie je nielen nesprávne, ale vyslovene škodlivé. Paradoxne, napriek dobrým úmyslom v konečnom dôsledku to môže zvýšiť ceny bytov a znížiť dostupnosť nájomného bývania. Vysvetlím. Súčasné vedenie mesta má veľké plány s výstavbou nájomných bytov. Osobne si to veľmi cením. Forma takéhoto bývania má veľa pozitívnych i nepriamych dosahov. Od mobility pracovnej sily po obmedzenie výstavby suburbií a môže poskytnúť i kvalitnejšie bývanie než „vlastníctvo“. To napríklad v čase „airbnb“ či divokého prenajímania vo všeobecnosti veru neposkytuje jednoduché riešenie stále častejších susedských sporov. Iná vec je otázka dostupnosti bývania, ktorá primárne súvisí so vzťahom ponuky a dopytu. A kľúčovým riešením je zvyšovať ponuku, na čom, napríklad zjednodušovaním stavebných konaní či zmenami na úrovni územného plánu, magistrát tiež pracuje. Nájomné bývanie musí mať stále svoje ekonomické racio a udržateľnosť. Hneď treba zabudnúť, že sa vďaka rôznym reguláciám budeme všetci skladať niektorým príslušníkom strednej vrstvy na dampingové ceny za bývanie. Spomínam si, keď som býval v Paríži, platil som za mikro bytík desaťkrát viac ako sused cez ulicu za obrovské dvestometrové bytisko. Ostatne, podobného stavu sme svedkami aj teraz, keď „regulované“ nájomné za obecný byt v centre Bratislavy býva bežne okolo 50 eur. Toto je cesta do pekla. Ak sa nepostavia jasné finančné mantinely, ktoré z nájomného bývania urobia stabilný dlhodobý príjem pre mesto (a nie stratu), vzbudí to všeobecnú nevôľu. Je tu aj iné úskalie. Aj predchádzajúci primátor chcel stavať a zastavil ho odpor obyvateľov okolitých domov. Ten bude vždy. Ale ak sa dozvedia, že sa ide stavať práve nájomné bývanie, ktoré im je asociované i vďaka tomuto projektu s bezdomovcami či sociálne najslabšími skupinami, bude ich odpor tým intenzívnejší, čo minimálne predĺži, a teda predraží výstavbu nájomných bytov, ak nie úplne zastaví, ako sa to v minulom volebnom období stalo s výstavbou bytov pre reštituentov. Berúc do úvahy i tieto širšie súvislosti, na jednej strane si veľmi cením, že sa nové vedenie mesta pustilo do riešenia problému bezdomovectva i nájomného bývania. No tento spôsob promovania oboch tém nepovažujem za šťastný.


Epos 257 / Dymová hora / Kurátor výstavy: Tomáš Pospiszyl / Bývanie je (nám) drahé / Koncept: Miriam Kanioková, Sergej Kára / Architekti výstavy: Plural / Grafický dizajn: Ľubica Segečová / Múzeum mesta Bratislavy / Bratislava / 6. 2. – 26. 4. 2020

Foto: archív MMB (Fotoreport k výstave nájdete tu.)

Komentáře

    • Monika Vitanyi

    Dobré kritické postrehy!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *