Vlastiveda

Dušan Buran recenzuje slovenskú verziu pôvodne pražskej výstavy Fešandy zo šuplíkov. Sudek a Slovensko. Kriticky hodnotí chýbajúce obsahové a tematické presahy pôvodnej verzie a výber prvoplánovo zameraný len na slovenské súvislosti.

Inštalácia výstavy: Staré umenie na Slovensku, Praha, r. 1937

Vlastiveda

Končiaca výstava v Galérii mesta Bratislavy pripomína osobnosť fotografa Josefa Sudka zredukovanou verziou jeho pražskej výstavy z roku 2020. Aj keď som si vedomý rôznych objektívnych limitov – od prevádzkových, logistických či finančných až po tie pandemické, po bratislavskej repríze ostáva viac otáznikov než iba jej konfúzny názov.

Sudek a sochy

Titul pôvodnej výstavy Fešandy ze šuplíků. Sudek a sochy komprimoval autorov vzťah k fotografovaniu umeleckých diel, konkrétne sôch, plastík, skulptúr, reliéfov a pod. V tejto oblasti jeho záujem hraničil s obsesiou, sochárske diela ho fascinovali svojou priestorovosťou, štýlovou rozmanitosťou, ale tiež materiálnosťou či stupňom zvetrania, poškodenia alebo torzovitosti. Zároveň – na rozdiel od fotografie ľudí – sochy ho priťahovali svojou nehybnosťou, „artificiálnosťou“, špecifickou funkciou a nekonečnými možnosťami výrazu v závislosti od uhla pohľadu a svetla. Niet divu, že v zachytení kvalít sôch mnohé jeho snímky dosiahli dovtedy nevídanú formálnu dokonalosť a dodnes diváka hypnotizujú niečím, čo sa len veľmi neobratne dá popísať ako živosť výrazu neživého predmetu.

Umelecké, najmä však mediálne a vedecké prostredie Prahy zároveň o Sudkove fotografie nepretržite stálo a ponúkalo im pomerne široké možnosti uplatnenia. Od čisto dokumentačných kampaní pre konkrétnych umelcov či zbierky cez zákazky pre agentúry, čisto osobný záujem na úrovni voľného umeleckého experimentu až po takmer intímne sondy do tvorby konkrétnych sochárov a sochárok, zachytené vo fotografiách z ich ateliérov. Dlhodobo a opakovane ho takýmto spôsobom zamestnával napr. mikrosvet jeho susedy z Újezdu, sochárky Hany Wichterlovej.

Odkedy fotografova sestra Božena Sudková odkázala umelcovu pozostalosť Ústavu dějin umění AV ČR (1978), fond sa stal predmetom intenzívneho vedeckého záujmu a tiež príkladného spracovania do podoby databázy, prístupnej tiež online. Kurátorky pražskej výstavy (aj jej bratislavskej reprízy) Hana Buddeus a Katarína Mašterová sú zároveň spoluautorkami knihy Sudek a sochy.^[1]

Praha & Bratislava

Výstavu na oveľa väčšom pôdoryse pôvodne usporiadala Galerie hlavního města Prahy v Dome fotografie. Aj napriek zdanlivo veľmi úzko vymedzenej perspektíve stala sa nielen panorámou rozličných fotografických a archívnych médií (negatív, pracovná zväčšenina, výrezom komponovaná fotografia, časopisecká reprodukcia, listinný materiál a korešpondencia), ale najmä košatým, didakticky náročným rozprávaním o zmysle, resp. funkciách fotografie v 20. storočí. Pointovaným radením sérií, v nejednom prípade aj sledovaním až do recepčnej fázy reprodukcií (plagátu, časopisu a pod.) sa kurátorkám podarilo aj tak chronicky známu osobnosť, akou bol Josef Sudek, vykresliť v celkom novom kontexte.

Až klasicky muzeálna inštalácia Zbyňka Baladrána bohatý materiál výborne štruktúrovala. Napriek množstvu Sudkových snímok sa našiel priestor aj na „pars pro toto“ prezentáciu historických sôch, dokonca aj na intervencie niekoľkých súčasných umelcov.

Bratislavská repríza z toho všetkého zachytila iba torzo, súčasná poloha fotografie sa nezmestila ani v náznaku, o sochách nehovoriac. Pracuje taktiež s Baladránovým fundusom, no je zameraná veľmi úzko a väčšinu aspektov, ktoré kurátorky rozpracovali v Prahe, už nesleduje.

Lurdská madona, výstava Staré umenie na Slovensku (?)

Umenie na Slovensku 1937

V Bratislave vystavovaný súbor fotografií je v podstate spojený s jedinou príležitosťou. Výstava Staré umění na Slovensku, ktorá sa uskutočnila na Pražskom hrade v roku 1937, sa medzičasom stihla v kolektívnej pamäti stať legendou. So svojimi vyše 2 000 exponátmi – od archeologických nálezov raného stredoveku až po ľudovú fajansu raného 20. storočia – predstavovala dovtedy (a dodnes) neprekonanú panorámu nášho umeleckého dedičstva sústredenú na jednom mieste.^[2] V atmosfére súmraku demokratického Československa výstava zároveň nemohla nebyť aj silným politickým gestom. Vo vyhni toho istého kultúrneho dedičstva sa totiž kalila už aj iná oceľ: v roku 1938 svetlo sveta uzrela napr. tiež kniha s dobovo príznačným titulom Nemecké umenie na Spiši.^[3]

Josefa Sudka do projektu pražskej výstavy zaangažoval spolok Umělecká beseda ako dokumentujúceho fotografa, mnohé jeho snímky boli použité na propagáciu výstavy, niektoré z nich zužitkovala aj objemná publikácia Umění na Slovensku. Odkaz země a lidu.^[4] Tu treba dodať, že nebol jediným a rozsahom zákazky ani nie najväčším spolupracujúcim ateliérom. Tým bola spoločnosť Press Photo Service Františka Illeka a Alexandra Paula. Na rozdiel od nich Sudek v súvislosti s výstavou nepodnikal žiadne cesty do terénu (na Slovensko), jeho úloha bola takmer výlučne „ateliérovej“ povahy, limitovaná na prípravu výstavy v priestoroch Vladislavskej sály Pražského hradu.

Sudek a Slovensko

Výstavnej repríze ako-takej v Bratislave vlastne niet veľmi čo vytýkať. Je pekná, radenie exponátov má logiku, všetky texty a informácie k nim diváci a diváčky k nájdu v sprievodcovi distribuovanom gratis. Akurát pre šťastlivcov, ktorí navštívili pražskú verziu, je tak trochu malá. Ako to pri reprízach už býva, problémom je skôr to, čo neobsahuje. Redukcia pražskej výstavy je svojím spôsobom príznačná, bohužiaľ, nielen pre našu výstavnú prevádzku. Diskusia o umení sa redukuje na prvoplánové súvislosti so Slovenskom, pričom – prísne vzaté – podtitul výstavy by mal znieť „Sudek a niekoľko exponátov výstavy Staré umění na Slovensku v Prahe“. Fotograf svoj vzťah k Slovensku – na rozdiel napr. od jeho súčasníka Karola Plicku – nikdy explicitne nemanifestoval, v podstate sa dá povedať, že mu mohlo byť ukradnuté. Čo však z neho pre nás vonkoncom nerobí nezaujímavú osobnosť. Z reprízy totiž vypadlo to najobjavnejšie – rozmanité Sudkove motivácie, sekvencie snímok, autorské manipulácie v závislosti od funkcie, ich uplatnenie v rôznych kontextoch, neraz opakované aj s odstupom rokov. Mimo pozornosť ostali aj otázky ohľadom budovania archívu, mediálnej re/produkcie, čoraz hladnejšej po nových obrazoch, a teda aj dobovej advokácie fotografie a umenia ako takého, až po univerzálnejšie otázky originálu a kópie.

Nechce sa mi veriť, že by GMB vnímala Josefa Sudka tak plocho. Prečo potom tá dramaturgická pohodlnosť? Akoby len slovenské lokality na popiskoch exponátov mali byť zárukou diváckej úspešnosti! Akoby bratislavské publikum nemohlo zaujímať nič iné než „slovenské súvislosti“! Škoda.

Fešandy zo šuplíkov. Sudek a Slovensko / Kurátorky: Hana Buddeus – Katarína Mašterová / Galéria mesta Bratislavy / 29. 10. 2021 – 30. 1. 2022

Foto: Josef Sudek (sudekproject.cz)

^[1] Buddeus, Hana (ed.): Sudek a sochy. Praha: Ústav dějin umění Akademie věd České republiky, 2020.

^[2] Porovnaj Oroszová, Martina: Návrat k výstave Staré umění na Slovensku (Praha 1937). In: Galéria 2011. Ročenka Slovenskej národnej galérie. Ed. Katarína Kučerová Bodnárová. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2012, 55 − 70.

^[3] Schürer, Oskar – Wiese, Erich: Deutsche Kunst in der Zips. Wien – Brünn – Leipzig: Rohrer Verlag, 1938.

^[4] Šourek, Karel: Umění na Slovensku. Odkaz země a lidu. Praha: Melantrich, 1938.