Artalk.cz

Pocukrovanie

Damas Gruska recenzuje výstavu Možné agrarizmy v Kunsthalle Bratislava, ktorej ambíciou je priblížiť odpovede na mnohé otázky týkajúce sa nášho vzťahu ku krajine a poľnohospodárstvu. Kurátori Maja a Reuben Fowkes sa napríklad pýtajú, či je možné obnoviť starostlivý a vzájomný vzťah k pôde a rastlinám, ktoré nás živia, alebo ako narušiť dichotómie medzi mestom a vidiekom, až napokon priblížiť ako sa vyvíjali potenciálne dejiny transformácie vo Východnej Európe po roku 1989.

Pocukrovanie

Povolať kurátorov zo zahraničia má zmysel, predovšetkým ak chcem ukázať domácich umelcov a ich témy v inom, objavnom a širšom kontexte. (A tiež v dobe internetu a lacného cestovania.) Bratislavská Kunsthalle však na podobné spolupráce zatiaľ nemala príliš šťastnú ruku. Presnejšie, skôr bolo cítiť nevyužitý potenciál. Škoda, že projekt Umenie na hlave: Poľské súčasné umenie viac neakcentoval naše spoločné témy (katolícka cirkev, holokaust) s jasnou razanciou, idúcou až na dreň. V projekte Štefan Papčo: Psycho-vertical bolo až príliš cítiť jeho domáceho galeristu. No šťastne to nedopadlo ani v najnovšom projekte Možné agrarizmy. Bude aj po revolúcii cukor?.

Primárnou úlohou poľnohospodárstva je nasýtiť. Nepotravinárska produkcia, krajinotvorba, zamestnanosť a pod. sú z globálneho hľadiska len jeho sekundárnymi funkciami. A ani tento cieľ sa vo svete celkom nedarí naplniť, počet hladujúcich síce klesá, ale stále sú ich stovky miliónov. Iste, prejavuje sa tu aj politická nestabilita, vojenské konflikty, suchá, dažde, meniaca sa klíma a iné katastrofy. Riziká prinášajú aj meniace sa agrárne politiky či ohrozenia zo strany „živej prírody, od vírusov po cicavce, atď., no bez moderného poľnohospodárstva i celej potravinovej výroby by bolo hladujúcich asi ešte viac. Dostávame sa do situácie, keď musíme prehodnocovať. Poľnohospodárstvo má svoj podiel na produkcii skleníkových plynov (odhaduje sa zhruba štvrtinový až tretinový) aj na celkovej záťaži pre prírodu (chémia, erózia pôdy a pod.). Našťastie aj na Slovensko už dávno prenikli „medzinárodné“ témy k prírode šetrnejšieho poľnohospodárstva, malovýroby či „urbánneho poľnohospodárstva. Samozrejme, na rôznych úrovniach a s rôznymi dopadmi. Od kompostérov na balkóne a komunitné záhradky až po rozrastajúce sa biofarmy. Na iný trend, potraviny zo skúmavky, si asi ešte doma počkáme.

Poľnohospodárstvo je silnou slovenskou témou i v širšom historickom kontexte. Ostatne, ešte nie tak dávno sme boli dominantne poľnohospodárskou krajinou a to, ako sa darilo, či nedarilo tomuto odvetviu, významne ovplyvňovalo naše dejiny. Nízka bonita pôdy, drsné podmienky severných regiónov a uhorská legislatíva umožňujúca delenie pôdy sa výrazne podpísali pod rozsiahlou emigráciou do celého sveta. Dovoz lacných potravín z Argentíny (a relatívna zaostalosť miestnej výroby) vyháňali ľudí i z úrodných častí východného Slovenska. Globalizačné či zahraničné vplyvy tým ale nekončia. Vnútenú kolektivizáciu cítime dodnes v podobe obrovských lánov, všadeprítomných torz bývalých JRD ale i narušený vzťah k pôde a ťažkej práci v poľnohospodárstve. A i teraz poľnohospodárstvo primárne určujú faktory prichádzajúce zo zahraničia. Žlté polia s repkou a pustnúce sady či vinohrady sú spojené nádoby. Slovenské poľnohospodárstvo patrí na chvost EÚ v oblasti efektivity a nie je to spôsobené zlými klimatickými či pôdnymi pomermi. Vyprodukujeme len tretinovú hrubú pridanú hodnotu na hektár pôdy než je priemer v únii. Napríklad Holanďania síce majú dvojnásobnú hektárovú dotáciu ale sedemnásť násobnú pridanú hodnotu. Zmenu vidieť aj na úrovni poľnohospodárskej „mini“ produkcie: ak slovenský vidiek bol ešte nedávno obsypaný zeleninovými a ovocnými záhradami a hospodárskymi zvieratami, teraz začína prevládať ttb – trávnik, tuje, bazén. Skrátka, špecifík máme dosť. Navyše ekologické témy majú u nás celkom silné zastúpenie aj v umení, zvlášť v tom konceptuálnom. Bez poznania tohto všetkého ťažko urobiť zaujímavý projekt, ktorý nemá len surfovať po módnych svetových trendy vlnách. 

Kurátorský text z katalógu k výstave začína slovami „Zámerom výstavy Možné agrarizmy je diverzifikovať poľnohospodárstvo…“ a tu je zhruba miesto, kde by som za normálnych okolností prestal čítať. Keby som nemusel písať recenziu. Mať tak nabubrané ambície s výstavou určenou vlastne skôr na export ako domácemu, nie zvlášť početnému publiku (väčšina videí ani nemala slovenské titulky), to sa len tak nevidí. I trvanie výstavy, iste finančne náročnej, je nezvyklo krátke. V súvislosti s ohlasovanými ambíciami výstavy pripomínam, že o zmenu poľnohospodárstva sa pokúša i európska komisia, s obrovskými pákami v rukách: legislatívnou a hlavne hlavnou hybnou silou, dotačnou politikou, no i tak jej to ide sťažka a pomaly. 

Kurátorskému textu samozrejme nechýbajú všetky módne „buzzwords“ (kapitalizmus, (neo)liberálny, (post)koloniálny, feminizmus, „černošský, atď.), domáca „Kapitálotvorná“ vrstvička musí byť nadšená, popisu jednotlivých diel zas dominuje až prehnaný didaktizmus. 

Kurátori teda domácemu publiku ponúkli všetky módne témy (ako by ich už dávno nepoznalo) a pomedzi práce zahraničných autorov vkomponovali aj troch domácich.

Po vstupe do budovy, ešte na prízemí, divák uvidí torzá nápisov Juhocukor/Eastern Sugar, čo je zároveň referencia na dlhodobú až obsesívnu tému umelkyne a spoluorganizátorky výstavy, Ilony Németh. Katalóg hovorí o dvoch tabuliach rotujúcich v priestoroch výstavy. Nuž rotujú ako rotujú, ak s nimi divák točí, tak rotujú, ale chce to dosť sily a dlho to nikoho nebude baviť. Obávam sa, že podobne ako samotná cukrová téma. Kontroverzná výroba tohoto kontroverzného produktu sa ale vyskytuje aj v prácach iných vystavujúcich autorov. V samotných výstavných priestoroch sa ešte k téme Eastern Sugar vracia video inštalácia, kde sledujeme prerozprávané osudy cukrovarníctva. Osobne sa mi ťažko stotožňuje s politizáciou tejto témy spôsobom, akým to robí Ilona Németh. Pôsobí násilne a ignoruje realitu ekonomiky. Za najzaujímavejší príspevok domáceho autora (hoci sa dlhodobo venuje aj „nedomácim“ témam) považujem dielo Ota Hudeca Kukuričná pieseň, tematizujúce tradičné a najmodernejšie metódy pestovania kukurice. Na prvý pohľad vizuálne pôsobivé dielo Jeden ár ‒ veľkosť skutočne nemá ďaleko k áru (Anetta Mona Chişa) ‒ som pri ďalších zhliadnutiach už videl trochu inak (a to už nehovoriac o kurátorských dovysvetľovaniach v katalógu). Myslím, že by túto prácu mohla autorka prezentovať i na Expo 2020 v Dubaji, ak sa predsa len zúčastní (spolu s Luciou Tkáčovou) tohoto inak veľmi kontroverzného podujatia. Hodilo by sa tam, do polopúštnej krajiny ostentatívne ukazujúcej svoje bohatstvo, na ktoré sa jej skladáme na benzínových pumpách. Záber prác desiatky zahraničných umelcov je pomerne široký: od oslavy vidieckeho života (mimochodom téma čistota vidieka vs. skazenosť mesta sa tiahne našou kultúrou už nejaké to storočie), cez ódy na rôzne formy prírode bližšieho poľnohospodárstva až po apokalyptické či futuristické vízie. Inštalačne je výstava v rámci priestorových možností KHB dobre zvládnutá, osobne mi vadilo, že pred bodrým spevom vidiečaniek (Alicja Rogalska s Katalinou Erdődi, Rékou Annus a Ženským zborom z Kartalu) nebolo úniku. 

K výstave vzniklo aj niekoľko sprievodných akcií. Od kurátorského výkladu, ktorý trochu pripomínal nie moc vydarené varieté s dvojicou konferencierov, až po výklad jednej z organizátoriek, na ktorom som si pripadal ako na lektorskom sprievode zámkom na konci sezóny. Nakukol som aj na jednu z diskusií (nevedel som, že ju moderuje M. Havran ml.) a tým som i výrazne zvýšil počet nezainteresovaných divákov. Hádam ostatné na tom boli lepšie.

Aby som to zhrnul, kurátori potvrdili, že poznajú všetky trendy „agro“ témy, vedeli k nim vyskladať i zaujímavých tvorcov, ku ktorým doplnili i troch domácich. No možno si nie celkom uvedomili, že tieto témy dávno pozná aj domáce publikum. A celkom isto si neuvedomili, že sami nepoznajú miestny historicko-kultúrny kontext, bez čoho ťažko urobiť niečo viac, než len módny univerzálny a ľahko exportovateľný projekt, nieto ešte naplniť jeho beztak prehnané ambície. Teda ak to celé nebolo len o tom, ako dať cukrovému projektu Ilony Németh zmysel a medzinárodné ukotvenie. Či pocukrovanie?


Melanie Bonajo, Gerard Ortín Castellví, Anetta Mona Chişa, Annalee Davis, Ferenc Gróf & Jean-Baptiste Naudy, Oto Hudec, Marzia Migliora, MyVillages, Ilona Németh, Uriel Orlow, Prabhakar Pachpute, Alicja Rogalska / Možné agrarizmy. Bude aj po revolúcii cukor? / Kurátori: Maja a Reuben Fowkes / Kunsthalle Bratislava / Bratislava / 21. 8. 2021 – 31. 10. 2021

Foto: SNG/ Martin Deko (Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu.)

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *