Keď sadne prach

Výstava Do jadra vulkánu prezentuje projekt dvojice Juliany Mrvovej a Mareka Halásza v Galérii Jozefa Kollára (GaJK) v Banskej Štiavnici. Výstava približuje krajinu Banskej Štiavnice a regiónu Hont, ktorú významne formoval treťohorný štiavnický stratovulkán. Na výstave je možné vidieť vizuálne zápisky, hlinené objekty či „archeologické vykopávky“, ktoré nadväzujú aj na geologickú zbierku Slovenského banského múzea (SBM). Damas Gruska považuje tento projekt za adekvátny vstup do „diskusie“ o odtrhnutí GaJK od terajšieho zriaďovateľa, SBM. Píše, že ide citlivé prepojenie vizuálneho umenia a muzeálnej zbierky. 

Keď sadne prach

Banskoštiavnická Galéria Jozefa Kollára nedávno vzbudila na naše pomery nevídanú erupciu vášní. Podnetom bola „diskusia“ o jej budúcnosti. Odohrávala sa bezprostredne po udalosti  v „kuloároch“ a následne aj v médiách, kde však zatiaľ prevláda publicistika nad odbornosťou. Snáď to bude vyzerať trochu inak, keď sadne prach. 

Podľa môjho názoru, galériu „robia“ primárne jej aktivity. Mimochodom, práve ľudia okolo galérie HIT by mohli o tom vedieť svoje – i v troch zatuchnutých pivničných kobkách sa dá robiť dobrý program – svojho času dokonca jeden z najprogresívnejších na Slovensku. A aj keď si odmyslíme vlaňajší rok, keď bola Banská Štiavnica slovenským Mestom kultúry a pozrieme sa na aktivity GaJK napríklad pred dvomi rokmi, tak rozhodne nejde o regionálnu galériu s najhorším renomé. Myslím si, že dokázali zahanbiť aj galérie v oveľa väčších mestách, o ktorých programe vôbec nepočuť alebo nedokáže prekročiť lokálny význam, hoci sa za ich „interiér“ netreba až tak hanbiť. Samozrejme, iná vec je zbierkový fond GaJK, ktorý by si nepochybne zaslúžil oveľa väčšiu pozornosť počnúc personálnym posilnením, ale toto sa v „bratislavských“ debatách okolo GaJK akosi strácalo.

Tento dlhší úvod píšem kvôli kontextu, v ktorom sa otvárala prvá „pokoronová" a prvá výstava po roku Mesta kultúry. Výstava Do jadra vulkánu tvorí akýsi kontrapunkt k projektom, ktoré vtedy prebiehali v hlavných výstavných priestoroch. Je site-specific. Viacnásobne. A naozaj. Referuje o území a kultúre Hontu, s humorom a bez bedákania o inštitúcii samotnej. Časť exponátov bola vytvorená priamo v priestoroch galérie a po skončení výstavy ich čaká nevyhnutná skaza.

Obaja vystavujúci umelci „idú do jadra vulkánu“. Presnejšie, skôr na povrch „toho“, čo po štiavnickom stratovulkáne po desiatke miliónov rokov zostalo na južných svahoch Štiavnických vrchov, „keď sadol prach“ a vychladla láva. Počas tohto obdobia sa tu vytvorili špecifické prírodné podmienky a neskôr i osobitý kultúrny ráz. Pobyt v týchto končinách, či už ako prírodný pozorovateľ alebo archeológ okolitej každodennosti im bol ústrednou inšpiráciou. 

Hlavnej výstavnej sále dominujú veľkoplošná maľba Juliany Mrvovovej s názvom Do jadra vulkánu, kde má divák dokonca k dispozícii akúsi postriežku, ktorá mu dáva potrebný nadhľad. Miestnosti ďalej dominuje hmotou najväčší objekt Obilné jamy, „inverzná replika“ náhodne objavenej podzemnej sýpky. Na železnej konštrukcii je nanesená vrstva hliny zmiešanej so slamou. Mimochodom, toto je aj znovu objavovaná omietková technika. Obe tieto práce sú svojím spôsobom ústredné celému projektu. Nájdeme v ňom od záznamov prenikania do útrob „jamy“ aj predmety, ktoré sa dostali na dno časom nepoužívania, záznam „odlievania“ jej tvaru, ale i v menšej mierke ukážku iných podôb podzemných síl atď. A to všetko tu galerijne, tu muzeálne nainštalované. Viac láskavý humor než inštitucionálnu kritiku cítiť z umelo vytvorených preliačenín plexiskiel, na ktorých sú umiestnené ťažké exponáty. Juliana Mrvová zas vystavuje kolážovito či schematicky komponované vizuálne zápisky prírodného a poučeného pozorovateľa. Svojský miestopis dopĺňajú i ozajstné zápisy spoločných dobrodružstiev. Práce oboch umelcov okrem témy spája aj iné. Obaja majú rozpoznateľný rukopis, pokračujú vo svojom dlhodobom umeleckom programe, i keď v prípade Mrvovej by to možno už i pomaly chcelo ďalší nový posun. 

Je zvláštne, ako sa v priebehu jednej alebo dvoch generácií vie strácať nielen materiálne dedičstvo južných svahov Štiavnických vrchov. Územia kultúrou i biotopom značne vzdialené. Ako keby to bola iná civilizácia, hoci oboje spadá do územia dobovej Hontianskej župy. Projekt sa dá chápať aj ako svojská vlastivedno-prírodovedno-etnografická expozícia, realizovaná nanajvýš súčasným umeleckým jazykom. A nachádza osobitú rezonanciu v meste, kde instantný turistický živel pomaly a nenávratne potláča ten pôvodný, aby sa postupne premieňal na štiavnický gýč.  

A na dôvažok, projekt je zároveň zhodou okolností dobrým vstupom do „diskusie“ o odtrhnutí Galérie Jozefa Kollára od Slovenského banského múzea. Práve jeho nové vedenie, o ktorom sa bude čoskoro rozhodovať, môže s podporou väčšieho záujmu zriaďovateľa, ktorým je ministerstvo životného prostredia a kreatívnym využitím unikátnych nehnuteľností  i zbierkového materiálu posunúť múzeum z regionálnej kategórie na európsku kultúrnu mapu. Potenciál na to má. Na rozdiel od ambície vytvoriť ďalšiu provinčnú kunsthalle. Myslím, že toto veľmi dobre vystihol vo svojom odbornom príspevku do diskusie historik umenia Dušan Buran, i keď jeho postoj narazil na silný odpor malej, ale agilnej skupinky názorových oponentov.

Juliana Mrvová, Marek Halász / Do jadra vulkánu / kurátor: Radek Wohlmuth / Galéria Jozefa Kollára / Banská Štiavnica / 11. 7. - 27. 9. 2020

Foto: Damas Gruska