Artalk.cz

Skrytý pôvab konkurzov

V utorok 25. februára predstavilo päť kadidátov/iek na pozíciu riaditeľa/ky Galérie mesta Bratislava svoje vízie o budúcej podobe tejto inštitúcie. Vo výberovom konaní z jedenástich prihlásených uchádzačov/iek do druhého kola postúpili Zuzana Jakalová, Ivan Jančár, Lýdia Pribišová, Katarína Trnovská a Martin Vančo. Druhé kolo prebiehalo formou uzavretého pohovoru a verejného vypočutia. Komisia v zložení Zuzana Ivašková, Dušan Buran, Anna Hudáková, Marek Pokorný a Matej Vagač na základe vypracovanej koncepcie a prezentácie doporučila primátorovi vymenovať na post novej riaditeľky GMB Katarínu Trnovskú. Damas Gruska v komentári podrobne nereflektuje jednotlivé vízie kandidátov, ale zamýšľa sa nad systémom výberového konania a vôbec právomocami riaditeľa/ky kultúrnej inštitúcie bez kontrolného či poradného orgánu, ktorým by mohla byť napr. funkčná správna rada. 

Skrytý pôvab konkurzov

Otvorený a do značnej miery i transparentný konkurz na riaditeľa/ku významnej galerijnej inštitúcie nezažívame na Slovensku veľmi často. Preto stojí za to zamyslieť sa, čo nám ten ostatný povedal o systémoch výberových konaní, fungovaní kultúrnych inštitúcií a právomociach ich riaditeľov/iek.

Nové vedenie bratislavského magistrátu sa rozhodlo obsadiť všetky riadiace pozície v mestských organizáciách výberovými konaniami. A tak bolo len otázkou času, kedy príde rad i na Galériu mesta Bratislavy (GMB). Je to inštitúcia známa svojou, nazvime to, personálnou stabilitou, za posledných päťdesiat rokov mala len dvoch (riadnych) riaditeľov, nakrátko i kontroverznú riaditeľku. 

Do konkurzu sa prihlásilo jedenásť záujemcov/kýň, z ktorých bolo vybratých päť uchádzačov/iek podľa kľúča, ktorý ťažko nazvať transparentným. Magistrát následne zverejnil ich životopisy a prezentácie. Tie boli základom predposlednej fázy výberu – verejného vypočutia, spojeného s otázkami komisie i verejnosti. To trvalo viac ako tri hodiny. V sále ho sledovalo pár desiatok divákov a zhruba ďalšia desiatka sledovala živý prenos na internete.

Uvedomujem si, že prísť s víziou GMB nie je jednoduché, ak chceme brať do úvahy aj kontext, v ktorom sa bude najbližšie roky pohybovať. Máme tu niekoľko inštitúcií, s ktorými sa jej misia i divácke zázemie prekrýva (Slovenská národná galéria, Kunsthalle Bratislava) či aspoň dotýka (Slovenské národné múzeum, Mestské múzeum) a ktoré si v dobrom slova zmysle konkurujú a súperia nie len o návštevníka. Dve z týchto inštitúcií pritom tiež čakajú konkurzy na nové vedenia a snáď aj smerovania. Budúcnosť SNG je zatiaľ úplne vo hviezdach (v niektorých aktivitách ju teraz supluje práve GMB). V tejto situácii nie je ľahké definovať miesto, kam v tomto „tekutom“ prostredí smerovať GMB. 

Samotné prezentácie boli veľmi pestré, od záplavy všeobecných trendy „buzzwords”, charakterizujúcich úspešnú inštitúciu, až po pragmatické pohľady na riešenie konkrétnych problémov. Riešilo sa, v ktorom paláci čo vystavovať, s kým spolupracovať, ako fungovanie a potrebné zmeny financovať i mimo mestský rozpočet a pod. Niekto chcel pracovať so špecifickým miestom či zbierkami, iný/á by mal/a asi veľmi podobnú prezentáciu, aj keby sa hlásil/a napríklad na šéfovanie Kunsthalle. Niektorí/é ukázali, že majú celkom dobrú predstavu o manažmente, majetku, peňažných tokoch inštitúcie, u niektorých bolo cítiť neskúsenosť až naivitu alebo im ani nebolo jasné, že funkcia riaditeľa a hlavného kurátora nemusí byť to isté.

Keď som rečníkov a rečníčky počúval, tak som premýšľal, koho z nich si viem predstaviť v reflexnej veste a prilbe na hlave pri kontrolnom dni na stavbe nového depozitára (na jeho potrebe sa zhodli všetci) alebo koľkí z nich by vedeli či chceli zorganizovať blockbusterovú výstavu (à la LaChapelle), aby naplnili inak hanebne skromný rozpočet galérie.

Okolo toho sa ale prezentácie až tak veľmi netočili. V publiku sa aktívne prejavili len dve skupiny, pracovníci GMB a hŕstka aktérov súčasnej výtvarnej scény. Zdalo sa mi, že ich hodnotenie minulosti a súčasnosti či predstavy o budúcnosti sa nemuseli, mierne povedané, celkom zhodovať, čo vyvoláva napätie, ktoré neveští nič dobré.

Problémov konkurzu bolo ale viac. Okrem spomínaného výberu finalistov mne osobne vadilo, že počas verejnej prezentácie odzneli zo strany odbornej komisie aj hodnotiace súdy na plány uchádzačov, čo – mimo iné – zvýhodňovalo tých ostatných. Myslím, že toto si mohli odpustit a odložiť na neskôr. Väčší problém vidím ale v samotnom konkurze. Ten bol pripravený na základe všeobecného mestského „mustra“ pre konkurzy. Jedna vec je jeho transparentnosť a „verejnosť“ – tá môže mať aj svoje nevýhody. Presvedčili sme sa o tom pri (a hlavne po) konkurze na šéfa iného mestského podniku – Bratislavského kultúrneho a informačného strediska. Ale to hlavné, iné je, keď sa takto vyberá šéf mestskej akciovky, ktorý ma „pri sebe“ ešte predstavenstvo a dozornú radu, a inak by sme mali nazerať na výber šéfa/ky kultúrnej inštitúcie, ktorý/á si u nás zvykne veliť (a kontrolovať sa) už potom sám/a. Práve pri takýchto postoch, keď sa fungovanie nehodnotí len podľa červených či čiernych čísel alebo iných, ako tak objektívnych parametrov, sa mi ponúka úvaha o absencii akejsi správnej rady, kontrolného či poradného orgánu v štruktúrach kultúrnych inštitúcií. Zdalo by sa mi lepšie a vhodnejšie vybrať „správnu radu“ inštitúcie, ktorá navrhne riaditeľa/ku, ale svojím spôsobom nesie aj dlhodobú zodpovednosť za jeho/jej činnosť a je mu/jej i permanentným korektívom. Toto sa samozrejme netýka len GMB, ale aj iných kultúrnych inštitúcií, ktoré síce často majú nejaké správne alebo umelecké rady, ale tie nebývajú tým rozhodujúcim hráčom (eufemisticky povedané) a často hrajú len rolu povinného štatistu či ornamentu. 

Toto sa najvypuklejšie prejavilo po prezentácii dosluhujúceho riaditeľa, ktorý viedol GMB posledných 22 rokov (v minulosti bola GMB pod jeho vedením trikrát vyhlásená za Galériu roka – 2007, 2010, 2012). Ak nemám na mysli celospoločenský pocit potreby zmeny, tak časť výčitiek na jeho adresu, okrem tých, ktoré zrejme pramenili z nevedomosti, súvisela práve s dlhotrvajúcim nedostatkom spätnej väzby od odbornej verejnosti či zriaďovateľa. 

Medzi opakovane spomínané slabé miesta GMB bola zaradená absentujúca efektívna komunikačná stratégia. S tým nemožno len súhlasiť. Napríklad veľmi zaujímavá vlaňajšia výstava Rozlomená doba 1908–1928. Avantgarda v strednej Európe bola len minimálne spropagovaná. Na druhej strane, máme tu aj inštitúcie, ktorých ďaleko najsilnejšou silnou stránkou je práve propagácia, čo je snáď ešte horší stav, napriek tomu že ich mediálny obraz je tak skvelý. Vlastne ma vždy prekvapí, ako ľahko sa dá vytvoriť aura úžasnej či katastrofálnej inštitúcie bez ohľadu na realitu.

To samozrejme nebola jediná výčitka k jeho práci, ale ako dlhoročný, pravidelný návštevník GMB (ale i pravidelných koncertov, ktoré usporiadavala, či dokonca kaviarne, ktorú svojho času mala, atď.) sa môžem na časť z nich dívať inak. Zvlášť, keď beriem do úvahy, s akým rozpočtom inštitúcia pracovala, mzdovými prostriedkami počnúc a tými na výstavnú činnosť končiac. Na rozdiel od niektorých kandidátov si ani nemyslím, že výstavnú činnosť GMB má financovať Fond na podporu umenia. A povedzme si otvorene, aj priestory jej oboch palácov ťažko nazvať ideálnymi na výstavné účely. A adaptovať ich na ne nemusí byť z hľadiska pamiatkovej ochrany jednoduché. Skrátka, GMB by potrebovala ešte priestor pre prezentáciu súčasného umenia. Nemusí to byť nič „hogofogo“, napríklad i zľahka vybývaný industriál by na začiatok isto stačil.

Skrátka, zriaďovateľ nebýval ku GMB príliš naklonený a úlohou riaditeľa bolo i vedieť pohybovať sa v mútnych vodách komunálnej politiky, a tá bratislavská bývala občas extra mútna. Všetko toto sa možno teraz zmení. „Úspechu“ víťazky konkurzu (a tým aj potvrdenia správnosti jej výberu) iste pomôže plánovaná veľkorysá finančná dotácia. Na druhej strane, pokiaľ viem, jej mandát opäť nemá časové ohraničenie. Som pritom presvedčený, aj z pôsobenia predchádzajúceho riaditeľa, že ak by sme mali pravidelné konkurzy na jeho miesto (či inú formu spätnej väzby), bola by GMB v inom stave, aj keby ich vždy vyhral on. A toto sa opäť netýka len GMB.

Každopádne, odborná komisia sa pozoruhodne vzácne zhodla nielen na doporučení kandidátky, ale aj na poradí ostatných uchádzačov/iek (celkovo bolo 24 883 200 000 možností výsledkov poradia a pri umiestnení viacerých na tom istom mieste bolo by ich ešte oveľa viac). Priznám sa, že toto ma hádam najviac prekvapilo. Jeden by povedal, že ani komisiu nebolo treba a k rovnakému záveru (poradiu kandidátov) by dospel ktorýkoľvek jej člen samostatne. 

Uvidíme, či im dá za pravdu aj budúcnosť. Lebo na nej isto nie je zhoda. Niekto by chcel galériu ako dobre mazané koliesko v mašinérii turistického priemyslu. Iný ako cool zábavné stredisko, kde sa bude chodiť na dobrú kávu s koláčikom, zatiaľ čo deti niekto zabaví, a ktorého jediným špecifikom bude, že hore sú aj nejaké obrazy či iné umenie. Iní sa nevedia dočkať nových výstavných možností pre seba ako kurátora či umelca. No a ja osobne, umeniachtivo, by som zas chcel niečo iné: aby sa z GMB stal významný kultúrny bod, na ktorého podujatia sa budem vždy tešiť. Nechajme sa prekvapiť, kto si nakoniec príde na svoje. Lebo skĺbiť všetky tieto požiadavky bude veľmi, veľmi ťažké. 


Foto: Damas Gruska a archív GMB

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *