Opera obscura

V Galérii Medium vystavuje Erika Szőke projekt Speculum mundi (Domáce práce a iné významotvorné postupy), ktorého témou je rodina, záhrada a vzťahy. Autorka pracuje prevažne v médiu fotografie, ktorú však používa v širšom kontexte – od landartových cez performatívne dokumentovanie reality až po samotný experiment s médiom fotografie. Projekty, vystavené v Mediu, vytvorila počas minulého roka a sú na nich zachytené okamihy každodennosti, ktoré sa môžu javiť banálne či triviálne. Damas Gruska popisuje jednotlivé projekty, pričom vyzdvihuje ich dadaistický aspekt, ktorý dáva jej projektom zmysel.

Opera obscura

Päť rokov života, zdanlivo pomalá každodennosť, monotónnosť plynutia času v malom priestore: rodina, dom, kuchyňa, záhrada, domáce práce a… experimenty. Umelecké experimenty, ktoré tomu celému dávajú iný zmysel.

Niektoré úplne dadaistické. Pri práci v záhrade si na chrbát pripne skrinku, v nej desať i viac metrov dlhý svetlocitlivý pás, ktorý postupne prevíja motorček. Na jej veku „vydierkované“ GPS súradnice miesta – záhrada v obci Veľký Kýr (priznávam, musel som pozrieť na mape), ktoré na princípe camery obscury zaznamenávajú na pás pohyb jej tela pri záhradkárskych prácach (zbieranie paradajok, hrabanie lístia, oberačka hrozna, rýľovanie mrkvy). Umelkyňa vystavila všetko: výsledné „pozitívy“, „záznamový prístroj“ i fotodokumentáciu celej akcie. Podsúva sa označiť ju súčasným jazykom ako „performerku“. No nie je to celkom presné pomenovanie. Snáď experimentátorka, no žiadne veľké nabubrené gestá, skôr veľa menších, ale poctivých, o to účinnejších a presvedčivejších.

Výstavu uvádza práca zdanlivo atypická v kontexte toho, čo bude nasledovať. Udiala sa mimo úzkeho priestoru domu či rodiny, no predznamenáva niektoré postupy a materiály, s ktorými sa budeme stretávať. Strom, v tomto prípade starý, už skôr tlejúci a nie zdravý domáci orech, vydlabe z neho rozkladajúcu sa drevnú hmotu, zmieša s múkou a upečie chlieb. Chlieb, snáď ako transformovanú spomienku, vloží spať do kmeňa. A celé to fotograficky zaznamená. Vlastne i pokračovanie je trochu „mimo“, ale tu sa už pridáva téma rodiny a jej pamäti. Nočný stolík rodičov. Pred štyrmi desaťročiami naň položili lampičku a doteraz tam stojí. Len dcéry si z nej občas požičali v rámci náušnicovej detskej hry ligotavé ozdoby. Dospelé sestry si ju pripomenú. Lampa tam stojí skoro nemenne ako pripomienka plynutia/neplynutia času. A okolo toho, ako tento efemérny a tekutý pojem vizuálne zachytiť, sa točí už takmer všetko ostatné.

Kolektívna performancia: veľké fotografie zachytávajú členov rodiny, držia v ruke zrkadlá a protiľahlý strom, na ktorého korunu tým robia „prasiatka“. Medzitým fotografie náhodných záhradných inštalácií či performancií. Mohutný orech účinkuje ešte veľakrát. Najväčší priestor sa mu dostane vo veľkoplošnej skladačke 32 fotografií (Inmenza Luz, 2019). Z diaľky tu pôsobí ako akási kruhová centrálna až vesmírna sústava, ale pokojne aj ako letokruhy. Každá z fotografií pozostáva z množstva záberov onoho stromu: opäť technikou camery obscury, dierky sú dômyselne vytvorené v platniach upečených z prifarbeného cesta. Vystaví aj použité, no zužitkuje aj tie nepodarené: až obsesívne zaznamená ich drvenie.

Na tablete stará mama za zaroseným sklom a rôzne fotogramy, niektoré špecificky „Szőkegrafy“. Opäť experimentuje, ako zdroj svetla nie je len slnečný či mesačný svit, ale aj elektrický výboj pri „reprodukovaní“ záberu zo série diapozitívov „Cvičenie rodičov s deťmi“. Okrem vlastných kamier používa ako princíp camery obscury nielen spomínané dosky z cesta, ale aj naparovač na knedle, vydierkované číslo pasu starých rodičov, atď. A sú tu ešte videá. Nič časozberné. Záznam „kuchynských“ procesov, naťahovanie zafarbeného štrúdľového cesta, zvráskavenie peny, rozmrazovanie chobotnice...

Oceňujem, že galéria Medium dala priestor, dokonca po dlhšom čase doslova celý priestor, (i keď toto možno len hrou náhody) umelkyni, ktorá nielenže nie je spojená s VŠVU, získala umeleckú prípravu mimo terajších akademických centier, žije, z bratislavského pohľadu, v „izolácii“ periférie i jazyka. Možno i vďaka tomu projekt pôsobí svojím spôsobom bizarne či exoticky. Obrazovo, technologicky i tematicky. Prináša originálnu správu akoby z iného sveta, fyzického, ale hlavne mentálneho. Svojskú analýzu a vizualizáciu banalitiek každodennosti. A spomienok. Sprievodný text tomu celému pomôže porozumieť, bez neho je to tak trochu opera obscura. Celý jej projekt je príjemným osviežením. Snáď nám podobných prinesie galéria v budúcnosti čo najviac. Uvidíme, ako sa jej to bude dariť pod novým vedením. V dávnejšej minulosti sme už totiž zažili i stav, keď bola primárne servisným pracoviskom VŠVU na pripomínanie si okrúhlych výročí. Bol to model, ktorý robil medvediu službu verejnosti a v konečnom dôsledku i škole samotnej.

Erika Szőke / Speculum mundi (Domáce práce a iné významotvorné postupy) / Kurátor: Máté Csanda / Galéria Medium / Bratislava / 9. 1. 2020 – 9. 2. 2020

Foto: Damas Gruska