Z prírody do prírody

V Banskej Štiavnici na periférii mesta, v oblasti uzlov dopravných aj turistických trás v sedle Červená Studňa je možné navštíviť miestny Info-Bufet s galériou. Ide o projekt, ktorý prepája relax s umením, a momentálne je možné si tam pozrieť výstavu Juliany Mrvovej s názvom Aj dážďovky potrebujú našu lásku. Damas Gruska popisuje site specific inštaláciu v hájovni, pričom kladne hodnotí samotnú prezentáciu ako aj celý projekt, ktorý tvorí vstupnú bránu do džungle súčasného umenia.

Z prírody do prírody

No jo, biela kocka. Už sme nejako vyškolení či presvedčení, že v nej to „umenie“ vyzerá najlepšie. Akože oprostené od kontextu, no v skutočnosti sa dostáva do kontextu iného, ktorý mu pomáha. Niekedy robí až nadprácu, bez ktorej by ostalo kadečo (právom) nepovšimnuté. Ako paralela mi napadá rozdiel medzi tým, keď v prítmí sviečky poeta deklamuje svoje verše, a tým, keď si oné veršotepectvo na druhý deň prečíta čierne na bielom. Hoci prvá výstava v bielej kocke sa datuje do roku 1883, boli to až hnutia spred 100 rokov (de Stijl a Bauhaus), ktoré po nej volali. No vystavuje sa aj inak, site specific inštalácie, „minútové“ výstavy v negalerijných priestoroch a pod. Niekde tu sa pohybuje nový kultúrny priestor Hájovňa, pri Červenej studni nad Banskou Štiavnicou. Bývalá spustnutá hájovňa získava nové naplnenie. Okrem workshopov, zameraných nie len na prácu s tradičnými materiálmi alebo komunitným centrom, sú tam aj provizórne výstavné priestory. Postupne, ako napredujú rekonštrukčné práce, menia svoj vzhľad i lokáciu. Okrem účastníkov organizovaných podujatí tvoria návštevníkov hlavne náhodní turisti, ktorí zájdu na čosi do priľahlého sympatického bufetu. Jeho o nič menej sympatickí bufetári sú aj dušou celého podniku. Návštevníci sú predovšetkým dovolenkári, voľnočasoví aktivisti, turisti, cyklisti, svojim spôsobom všetci viac so vzťahom k prírode či životnému prostrediu než k súčasnému vizuálnemu umeniu. A takémuto publiku sa zatiaľ (a správne) prispôsobuje výstavný plán „galérie“.

Pred desiatimi rokmi si svet pripomínal 200 rokov od narodenia Charlesa Darwina. Konalo sa mimo iné aj množstvo výstav, či už vedecko-populárnych alebo umeleckých. Právom, aj keď sa stále nájdu ľudia, ktorí o jeho vedeckých výsledkoch pochybujú. Juliana Mrvová teraz pripravila svoju poctu (výstavu Aj dážďovky potrebujú našu lásku) tomuto vedcovi, i keď zameranú na menej všeobecne známe aspekty jeho práce.

Sám som prežil tri vlny laického záujmu o dážďovky. Keď som ako chlapec chodil na ryby, keď som neskôr choval mloka a teraz, keď uvedomelo kompostujem všetko, čo sa len dá. Darwin sa nimi vedecky zaoberal 44 rokov. Prvý článok (1838) venoval mimo iné tomu, ako dážďovky postupne „pochovávajú“ predmety, ležiace na povrchu pôdy. Šesť mesiacov pred smrťou vydal knihu „The Formation of Vegetable Mould through the Action of Worms with Observations on their Habits“. Je považovaná za historický zlom, odkedy si ľudstvo uvedomilo význam dážďoviek, a stal sa z nej bestseller, čo je na tento žáner u nás už ťažko predstaviteľné.

Juliana Mrvová vo svojom projekte pripomína Darwinové názory na schopnosti dážďoviek i experimenty, ktoré s nimi robil. Tomu venuje vstupný chodbový priestor, v ktorom by mali dážďovky predviesť svoje schopnosti, ak sa teda zadarí. Väčšiu časť výstavy (napriek jej názvu) venuje jeho výskumným cestám a poučeniam z nich. Sama navštívila niektoré z jeho zastavení, kde maľovala exotickú flóru a faunu, ktorá ho vtedy zaujala. Toto všetko spojila do inštalácie v dvoch miestnostiach. Exotický strom Lončatník guyanský, známy obrovskými guľovými plodmi, ktoré po páde na zem „vybuchujú“, evokuje kmeň, na stenách namaľované jeho vetvenie i atrapy plodov. V druhej miestnosti sa ocitáme v agátovom lese, agáty sú pôvodne rovnako exotické a invazívne, ale dnes už u nás bežne rastúce stromy. Kulisu im robia nástenné či závesné maľby s motívmi fauny a flóry.

Biodiverzita, ohrozovaná ľudskou činnosťou od klimatických zmien cez intenzívnu poľnohospodársku „výrobu“ až po naše globalizované turistické cestovanie, je dôležitou súčasťou Mrvovej tvorby. Jej obrazy často pripomínajú nákresy k botanickému či zoologickému atlasu. Jej pohľad na prírodu je rovnako angažovaný ako analytický. Nič estetizujúce. Sama disponuje slušným prehľadom v odbore. Nie je „len“ pozorovateľkou a zapisovateľkou. Tu námatkovo pripomeniem tvorbu troch slovenských výtvarníkov. Andreja Dúbravského (mimochodom, Mrvová kurátorovala jeho nedávnu výstavu v bratislavskej galérii White & Weiss), teda tú časť zameranú na „život“ (nie len húseníc) v jeho záhrade s „ekologickou“ vsuvkou fabrických komínov na pozadí. Monika Pascoe-Mikyšková často pracuje s prírodnými motívmi, ale slúžia jej viac ako estetická inšpirácia. Vlčia obsesia Oľgy Paštékovej je zas akousi transformáciou či projekciou jej psíčkarskej vášne do divokej prírody.

Návštevník výstavy, teraz skutočne hovorím viac o tom negalerijnom, sa uprostred štiavnických lesov zrazu ocitne v úplne exotickej „prírode“, aby po chvíli našiel prepojenia s tou domácou. Pre veľa z nich je to prvá návšteva takejto „negalerijnej“ galérie, ak nie galérie vôbec. Akýsi soft úvod do toho, že súčasné vizuálne umenie nemusí byť divákovi až tak vzdialené ani témou, ani formou. A tu vidím najväčší zmysel tohto projektu.

Juliana Mrvová / Aj dažďovky potrebujú našu lásku / kurátor: Ján Viazanička / Hájovňa / Banská Štiavnica / 29. 6. – 2. 8. 2019