Ťažko vydobyté

Vydobyté priestory. Málokedy je názov taký výstižný, ako v prípade série čiernobielych fotografií Lucie Papčovej. Banská Štiavnica je mesto mnohých tvárí. Väčšina z nich, o čo povrchnejšiemu o to nadšenejšiemu návštevníkovi, beznádejne uniká. Prejde sa ulicami, ocení pokrok pri rekonštrukcii mesta a pohrá sa s myšlienkou, že by nemuselo byť zlé aspoň na chvíľu tu žiť. A odíde. Bez toho, aby pocítil, aké je žiť nad „vydobytými priestormi“, v meste s podzemím prešpikovaným štôlňami. Vydobyté priestory sa však tlačia i hrozivo na povrch. Vydobytým toxickým materiálom i plynmi, ktorým uvoľňujú cestu. Industriálna minulosť má aj inú tvár. Banícka činnosť kompletne dobyla svojho času miestne lesy, dôsledky vnímavému chodcovi okolitou krajinou neuniknú. Ešte aj súčasnosť má svoj vydobytý deštrukčný rozmer – rekreačná obľúbenosť mesta vyhnala ceny bývania do výšky, ktorá začína odrádzať pre budúcnosť potrebných mladých nerekreačných obyvateľov.

Papčovej Vydobytý priestor, séria fotografií vytvorených veľkoformátovou analógovou technikou, sa pohráva s touto temnou (doslovne) stranou miesta. Vytvorila ich v okolí Banskej Štiavnice, v okolí mesta, ku ktorému ju viažu rodinné putá, počas svojej rezidencie v priestore Banská St a nica Contemporary v roku 2013. Z ich tmavých plôch vystupuje pred zrakom pozorného a trpezlivého diváka krajina nasvietená úzkym (alebo plošným, no vtedy veľmi slabým) svetlom. Fotónov prichádza málo. Použitá fotografická technika je tu nutnosťou a nie samoúčelným módnym výstrelkom, pokiaľ by sa obraz nemal stratiť v digitálnom šume. Rovnako, ako sa m(i)esto stráca povrchnému divákovi. Ako mu beznádejne uniká všetko, čo nie je na farebnom atraktívnom povrchu. Svetlo ako chabý pokus odkrývania rokmi zabudnutej minulosti, pamäti krajiny, jej tráum i príbehov. Z industriálnej krajiny okolia Štiavnice vyvstáva jej archetypálna podstata. Fotografie sú menšieho formátu, čo ešte viac zdôrazní ostrú kresbu plnú jemných detailov, bez rámov, pribité na drsnú vápennú omietku stien. Jednoduché gesto, ako keď pred 499 rokmi pribil nemecký mních Martin Luther svojich 95 téz na bránu Wittenberského zámockého kostola. Papčovej tézy nie sú revolučné, o to nejde. Sú to skôr osobné statementy, ktoré nám predostiera. Ťažko vydobyté, nejdú po povrchu.

Ešte aj výstavné priestory sa dajú označiť ako vydobyté. Galéria Jozefa Kollára až na malé výnimky vystavuje skôr umelcov stredného prúdu. Z iniciatívy Zuzany Bodnárovej a Svätopluka Mikytu v jej priestoroch teraz vznikol „Display BSC“. Tento formát predstaví v roku 2016 štvoricu autorských projektov, ktoré vznikli počas rezidencií v umeleckom centre Banská St a nica Contemporary. „Ponuku expandovať do historického centra Štiavnice, ktorú sme dostali od Galérie Jozefa Kollára, vnímame ako možnosť upozorniť divákov a predstaviť naše projekty návštevníkom mesta či jeho obyvateľov na paralelne existujúcu umeleckú produkciu, ktorú realizujeme od roku 2009 na priemyselnej periférii mesta v objekte železničnej stanice.”

Pri príležitosti vernisáže výstavy sa konal aj krst rovnomennej knihy (anglický preklad nie celkom jednoznačne vystihuje slovenský význam), ktorá obsahuje aj vystavené fotografie. Jej mimoriadne náročné polygrafické spracovanie (i+i print) sa dostáva na hranicu technologických možností. Jednoduchý grafický design (Palo Bálik) sa na nič nehrá, je plne podriadený fotografiám. A výsledok stojí za to.

Lucia Papčová / Vydobyté priestory / Display BSC Galéria J. Kollára / 15. 4. 2016 – 15. 6. 2016 / Banská Štiavnica