Rómsky výprask

V Stredoslovenskej galérii prebieha výstava KERES KULTURA! / ROBÍME KULTÚRU! (súčasné umenie a rómska identita) v kurátorskej koncepcii umelkyne Emílie Rigovej a teoretičky Petry Hanákovej. Za posledné obdobie je to už druhá výstava v SSGBB, ktorá sa venuje rómskej identite. Predchádzajúci projekt s názvom Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia podľa recenzenta Petra Megyešiho ukázal skôr romantizujúci a stereotypný pohľad na spôsob života Rómov. Aktuálna výstava má ambíciu prezentovať tvorbu mladej generácie umelcov a umelkýň, ktorí/é s témou rómskej identity pracujú, no zároveň ju aj kriticky reflektujú. Damas Gruska píše, že v tomto projekte nastal posun prezentácie Rómov, už to nie je iba folklór či exotika, ale skôr ide o komplexnejšie spracovanie témy, a to veľmi súčasným jazykom.

Rómsky výprask

Asi prvý projekt venovaný rómskej kultúre som videl v roku 1986. Pre folklórny festival vo Východnej pripravil môj strýko, Viliam Ján Gruska program Rodokmeň zeme VI. Ľudia z rodu Rómov – scénická freska. Dlho na ňom pracoval a samotné uvedenie sa riešilo na najvyšších miestach: u predsedu vlády, na ÚV KSS i ministerstve kultúry, ktoré bolo najviac proti. Obávali sa, že stretnutie stoviek Rómov, navyše z rôznych lokalít, od rurálneho východného Slovenska až po mestské prostredie západných Čiech, nemôže skončiť inak ako všeobecnou bitkou. Nakoniec to dopadlo nad očakávanie. Za všetky zážitky spomeniem len jeden: vyznanie mladého tanečníka breakdancu, krátko po vystúpení pred vypredaným niekoľkotisícovým hľadiskom, že prvýkrát v živote je hrdý na to, že je Róm.

Odvtedy sa doba zmenila, Rómske etnikum vnímam už len sprostredkovane: tí zo susedstva, vlastne z celého centra Bratislavy sa väčšinou odsťahovali, ale v podvedomí mi zostal pocit, že sa v ich živote veľa nezlepšilo. Ostatne, nedávno som v modranskej kaviarni videl fotoprojekt. Na stenách sa striedali na nerozoznanie podobné zábery detí z chatrčí:í slovenských a indických. Hneď mi i napadlo, v ktorej z nich by som sa radšej narodil, kde je väčšia šanca, že aspoň deti budú mať lepší život. Vlastne v tom mám celkom jasno. Aj keď mi kamarát, pôvodom zo Spišského Podhradia, z času na čas spomenie, že Rómovia tam patria k najprogresívnejším vrstvám spoločnosti: z Anglicka pravidelne prinášajú nielen peniaze, a s tým spojené investície, ale aj novú dynamiku a kultúru. Ešte iný obraz mi sprostredkováva umelecká scéna. Za všetky spomeniem vlajkový projekt Tomáša Rafu, aktivity okolo Neviditeľného múzea (rómskej kultúry), či laureátku Ceny Oskára Čepana 2018, Emíliu Rigovú. A práve ona, spolu s Petrou Hanákovou, pripravili projekt venovaný rómskej identite v súčasnom („mladom“) umení. Z prác desiatich európskych umelkýň a umelcov kurátorky vyskladali svoju koncepciu, ktorá siaha od historických a všeobecných „rómskych“ tém, až po veľmi intímne a osobné.

Prízemiu Pretória dominuje projekt Krzysztofa Gila, Vitajte v krajine, kde sa na Cigánov poľovalo, 2018. Okrem troch „historizujúcich portrétov“ je jeho hlavnou časťou kovová konštrukcia, na ktorej sú zavesené hrubé plátna, kožušiny a podobný materiá. Objekt, či skôr malá stavba evokuje čosi medzi primitívnou rustikálnou chatrčou, poľovníckou postriežkou a provizórnym prístreškom. Vo vnútri nájdeme niečo ako galériu v galérii: čiernu kocku. Divák obdrží svietidlo a v kuželi svetla postupne vidí „rembrandtovskú“ maľbu bielou farbou, reprezentujúcu výjavy z dobových poľovačiek: lovcov, ich kone a psov, ulovenú zver. A ulovených ľudí. Celé dielo je pripomienkou na Heidenjachten (lov Rómov), „športový“ lov na ľudí, odohrávajúci sa v priebehu 17. až 19. storočia na území dnešného Holandska a Nemecka. Autor dielo v mierne pozmenenej (a zdá sa mi, že vydarenejšej) podobe vystavil pred rokom v londýnskej l’étrangère gallery. O poschodie vyššie sme už takmer v súčasnosti. O poschodie vyššie sme už takmer v súčasnosti. Tamara Moyzes vo video inštalácii Romanistan, 2017 reflektuje utopickú myšlienku „rómskeho štátu“, živú v druhej tretine minulého storočia. Tu sa však technicky úplne nepodarilo naplniť pôvodný symbolický zámer (vyjadrený aj v popiske): vytvoriť dve vertikálne zrkadliace sa video-sekvencie s rovnakými interpretmi a kompozíciou, pričom na hornej projekcii ide o obraz súčasnosti, a tá dolná reprezentuje orientalistické a stereotypizujúce predstavy nerómskej spoločnosti. V inštalácii v Pretóriu pôvodne zamýšľanú vertikálnu os symetrie nahrádza os horizontálna. Namiesto dvoch projekčných plôch: hornej na stenu a dolnej na podlahu pod ňou, v podobe tieňa, odrazu, sú video-sekvencie projektované horizontálne vedľa seba. Ako projekčné plochy slúžia dve na seba kolmé steny. Až tak teda nedochádza k želanému efektu zrkadlenia rovnakej skupiny ľudí: raz odetých vo folklórnych kostýmoch s tradičnou symbolikou a raz prenesených do súčasnosti s rómskou vlajkou. Inštitucionálny rozmer má i práca 8 na 8. apríla, 2013 autora Seada Kazanxhiu, presnejšie jej galerijné pripomenutie. 8. apríl je Medzinárodným dňom Rómov, autor vtedy nainštaloval pred budovou albánskeho parlamentu 8 kolies pomaľovaných vo farbách rómskej vlajky.

Z rozmernejších prác by som ešte spomenul diela Selmy Selman, maľbu na plechu - streche auta zo šrotoviska, v ktorom nachádzala prácu jej rodina (Autoportrét, 2017) a malé modely, 3D tlače, vysnenej vlastnej izby jej mamy (Múzeum cestovných snov, 2018). Niektoré práce Emílie Rigovej poznáme aj z jej „čepanovského“ projektu. Tu pribudla inštalácia (Staráme sa o vašu budúcnosť, 2019), pozostávajúca z dvoch, do seba zahľadených bielych plyšákov, ktorým zvnútra vychádzajú „rómske“ vnútornosti. Hádam najosobnejšie a najsilnejšie na mňa zapôsobili práce Roberta Gabrisa: Háčkované kostýmy (Do vienka som sebe a svojmu budúcemu manželovi uháčkoval svadobný kostým sám, lebo babku som nemal, 2010), veľkoformátová fotografia „modelu“ domu otca (Okno v dome môjho otca, 2019), ktorého autor poznal len z listov, a ktorú dopĺňa vo vitrínke vystavený prvý z nich, zaslaný do detského domova. A to všetko doplnené troma kresbami väčšieho formátu. Osobne by som možno jeho práce zaradil, v rámci tematickej gradácie, od historicko-inštitucionálnych tém po tie najintímnejšie, až na záver výstavy.

To, že rómski umelci tematizujú rómske témy, je úplne prirodzené. Ostatne, silná téma je ich veľkou výhodou. Zvlášť v kontexte súčasného domáceho výtvarného umenia, kde prevládajú témy zaujímavé len pre samotnú scénu („inštitucionálna kritika“), alebo narýchlo prebraté módne trendy, konjunkturálne, a teda nutne nepresvedčivo spracované (kritika neo-liberalizmu, kapitalizmu ako takého, a pod). Výstava ukázala, že za tri desaťročia sme sa aspoň v reflexii „rómstva“ výrazne posunuli. Nie len spracovaním, ale i obsahom. Už to nie je folklór, tradícia, romantizujúce nánosy, atď. Tematicky to už nie je žiadna exotika, ale niečo, čo priamo zasiahne každého z nás. A to všetko spracované súčasným, ale i presvedčivo úprimným jazykom. Svojím spôsobom tak dali našej „angažovanej“ scéne riadny výprask. A i preto považujem tento projekt za jeden z najzaujímavejších, čo vlani ponúkli slovenské galérie.

O to viac je škoda, že galéria bola na konci roka, medzi sviatkami zatvorená. Márne som pri prvom vycestovaní do Banskej Bystrice stláčal kľučku a čítal otváracie hodiny na dverách i vopred na webe (časť „Návšteva“). Až dodatočne som aspoň v útrobách webu našiel oznam o tom, že paradoxne, v čase keď sa dá čakať zvýšený záujem dovolenkujúcich, či sviatkujúcich divákov, bude zatvorené.


Delaine Le Bas, Denis Kozerawski, Emília Rigová, Krzysztof Gil, Ľuboš Kotlár, Małgorzata Mirga-Tas, Robert Gabris, Sead Kazanxhiu, Selma Selman, Tamara Moyzes / KERES KULTURA! / ROBÍME KULTÚRU! (súčasné umenie a rómska identita) / Kurátorky: Emília Rigová, Petra Hanáková / Stredoslovenská galéria / Banská Bystrica / 22. 10. 2019 – 23. 2. 2020

Foto: Damas Gruska

Damas Gruska | Okrem prednášania na Univerzite Komenského (hlavne neštandardnej a neklasickej logiky) sa venuje kultúrnej publicistike. Založil a 4 roky viedol kultúrny mesačník/revue K&S.