Artalk.cz

Obrazy z „okraja“ spoločnosti

Aktuálna výstava Vypovedaní, ktorá prebieha v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici, približuje spôsob života Rómov v dobovom kontexte 19. a 20. storočia. Peter Megyeši v recenzii reflektuje použité metodologické postupy koncipovania výstavy a oceňuje rozsah kurátorského výskumu, kurátorom sa podarilo zhromaždiť veľké množstvo obrazov a dobových fotografií zo zbierok inštitúcií po celom Slovensku. Problematickým je však spôsob, akým je téma na výstave artikulovaná v rámci dnešného kontextu. Absencia rómskych autorov, romantizujúci a stereotypný pohľad na spôsob života Rómov a miestami až estetizácia chudoby je kurátormi deklarovaná ako neutrálny dobový dokument bez ideologickej zaťaženosti.

Obrazy z „okraja“ spoločnosti

Aktuálna výstava Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia v banskobystrickej Stredoslovenskej galérii (30. apríl – 15. september 2019) je reprízou prehliadky z Východoslovenskej galérie v Košiciach (13. október 2017 – 28. január 2018). Kurátori Miroslav Kleban a Ján Kovačič vybrali zo zbierok slovenských a z časti i českých galérií rozsiahlu kolekciu takmer deväťdesiatich diel, ktoré spája spoločný motív – zobrazenie rómskeho etnika a jeho života. Na výstave sú prezentované výtvarné diela známych umelcov (Anton Jaszusch, Konštantín Bauer, Miloš Alexander Bazovský, Ladislav Mednyánszky, Pál Sziney Merse, Július Jakoby) i menej známych a regionálnych tvorcov, a to v širokej škále techník (olejomaľba, pastel, kresba uhľom, kresba ceruzou, litografia, drevorezba) v chronologickom rozmedzí rokov 1800–1995. Uprednostnenie slova Cigáni pred preferovanejším a politicky korektnejším etnonymom Róm môže v podnázve výstavy prekvapiť. Negatívne konotácie si zrejme uvedomovali i autori výstavnej koncepcie, keďže jeho použite obhajujú v sprievodnom katalógu: „Podnázov výstavy (…) sa v našom prípade odvoláva na historickú skúsenosť a toto pomenovanie tak bolo prirodzeným (literárne pôsobiacim) rozhodnutím kurátorskej koncepcie. Všetky vystavené diela pochádzajúce prevažne zo štátnych zbierok slovenských galérií a múzeí majú presne daný názov, ktorý je predmetom katalogizačného procesu. Podnázov výstavy a jeho propagačné a marketingové podchytenie cituje vystavené diela, nakoľko tieto nesú v každom prípade názov Cigán /ským, /ská, /ské a iné tvaroslovné modifikácie tohto výrazu. Práve na túto skutočnosť sme sa v koncepcii výstavy odvolávali, aby sme zdôraznili dobový kontext. Hlavným a zrejmým cieľom bolo poukázať na historické pozadie od mnohonárodnostných štruktúr monarchie až do obdobia socializmu. Citácia diel v podnázve bola publiku náležite objasnená pri komentovaných prehliadkach a lektorských výkladoch.“[1S podnázvom výstavy súvisí i ďalší pozoruhodný moment: adjektívum slovenský pri charakterizácii vystavených diel. Môžeme za súčasť slovenského výtvarného umenia považovať autorov a autorky, ako je rakúsky maliar August von Pettenkofen (1822–1889), francúzsky maliar a grafik Théodore Valerio (1819–1879) alebo nemecká maliarka a grafička Sigrid Noack (1947), iba z toho dôvodu, že ich diela sa zachovali v zbierkach slovenských inštitúcií? Ak zmieňujeme otázku pôvodu či národnej príslušnosti jednotlivých zastúpených autorov a autoriek, tak vzhľadom k téme výstavy je zarážajúci a zároveň výpovedný fakt, že zo štyridsiatich deviatich vystavujúcich je rómskeho pôvodu iba Rudolf Dzurko (1941–2013). Názov Vypovedaní tak dostáva aj iné asociácie, než ktoré kurátori pôvodne plánovali.

Obdobne ako sa pri utváraní podnázvu nechali Miroslav Kleban a Ján Kovačič zlákať historickým, a ako uvádzajú i literárne pôsobiacim, propagačným a marketingovým pomenovaním etnika, tak i pri samotnej výstavnej prezentácii bohatého a rôznorodého vizuálneho materiálu im historické – a zdanlivo neproblematické – spôsoby utvárania obrazu rómskeho života nevedomky prenikli do koncepcie výstavy. Autori v katalógu deklarujú, že výstava sa pokúša „prostredníctvom klasických výtvarných druhov v konfrontácii s dokumentačným fotografickým materiálom podať historicko-etnografický náčrt spôsobu života Rómov na našom území“, tvrdia, že diela „ilustrujú spôsob života Rómov“ a v texte zdôrazňujú „dokumentačný charakter samotnej výstavy“[2Manifestovaný dokumentačný charakter výstavy je zdôrazňovaný i reprodukciami historických fotografií zo súkromných zbierok niekdajšieho riaditeľa Východoslovenskej galérie v Košiciach Josefa Poláka, etnografa a folkloristu Jozefa Kolarčíka – Fintického (1899–1961), z fotografického ateliéru košického maliara Imricha Emanuela Rotha (1814–1885) a zo súboru, ktorý vznikol v rokoch 1952–1958 na základe požiadaviek Krajských národných výborov v Prešove a Košiciach.

Obrazy (maľby, grafiky, ale i fotografie) sú ale historické vizuálne dokumenty, a tak by s nimi malo byť i zaobchádzané. Musia byť podrobené kritike prameňov. Obrazy nie sú neutrálnymi záznamami skutočnosti, ale, povedané slovami Michaela Baxandalla, depozitmi sociálnych vzťahov. O čo viac kriticky a metodologicky vyzbrojení k ich analýze musíme pristupovať, ak vieme, aké zložité môžu byť mocenské a emočné vzťahy medzi tvorcom obrazov, subjektom ich zobrazenia a recipientmi! Autori výstavy však na prípadnú kritiku orientovanú týmto smerom reagujú už v predstihu v katalógovom texte: „Ambíciou výstavy nebolo hodnotiť doterajšie stereotypné pohľady v sociálnom kontexte. Našim cieľom bolo vyskladať a podať verejnosti obraz predmetného žánru, ako jedného z mnohých žánrov v umení, ktorý bol, ako výstava ukazuje, veľmi obľúbeným a častým v našom dejepise umenia.“[3

Za problematický aspekt celej výstavy považujem skutočnosť, že napriek tomu, že autori hovoria o stereotypných obrazoch, prezentujú umelecké zobrazenia rómskeho etnika ako dokumentárne záznamy: „Projekt Vypovedaní divákom tlmočí rozmanitosť, provizórnosť, improvizáciu a voľnosť života tak, ako ju videli samotní výtvarníci na základe zvolenej témy bez ideologickej zaťaženosti“.[4] Čo oprávňuje k takémuto tvrdeniu? V odbornom texte katalógu sa tak objavujú generalizujúce tvrdenia o „pocite voľnosti a slobody“ perzekvovaného etnika na periférii a o „cigánskej spiritualite prežitého okamihu“.[5] Pri takýchto pokusoch o paušálne hodnotenie psychického nastavenia celého etnika sa človeku nevdojak vybavuje nedávne hanebné použitie pseudovedeckých konceptov mentalita romica a rómska etnoplastická stigmatizácia v posudku súdneho znalca.[6

Mám pocit, že autori sa chytili do metodologickej pasce: Obrazy, ktoré v žiadnom prípade nemôžeme považovať za neutrálne zachytenie skutočnosti, sú považované za neproblematické a dokumentačné výjavy zo života Rómov bez ideologickej zaťaženosti. Tieto zobrazenia ponúkajú škálu stereotypných vzorcov zobrazovania, ktoré ale vytvárajú predstavu zachytenia reality autentického prežívania etnika, pričom táto predstava reality je spätne vyhľadávaná a logicky i nachádzaná a potvrdzovaná v obrazoch. Povedané inými slovami, autori považovali kontext, s ktorým pracovali za prirodzený, daný a nájdený, pričom ho sami nevedomky vytvárali a na jeho pozadí čítali text (obrazy).[7

Napriek týmto skutočnostiam sú kurátori presvedčení, že pracujú iba „s jedným z mnohých žánrov v umení“ a s obrazmi „bez ideologickej zaťaženosti“. Líšia sa teda vystavené obrazy Rómov od obrazov väčšinovej spoločnosti iba tým, že v ich názve sa objavuje derivát slova Cigán a maliari použili tmavšie pigmenty pri vytváraní inkarnátu zobrazených postáv, prípadne kresliari použili viac uhlíka či grafici minuli viac tlačiarenskej černe? Naozaj môžeme uvažovať o týchto obrazoch v týchto intenciách? V katalógu je predsa zhromaždené množstvo informácií o nízkom sociálnom statuse, diskriminácii, marginalizácii, ostrakizácii a perzekúcii Rómov v našich dejinách, i keď prekvapujúco o najtragickejšej udalosti z rómskych dejín, ktorou je dodnes prehliadaný, alebo dokonca zamlčiavaný rómsky holokaust (Pharrajimos), nenájdeme v texte – obsahujúcom inak pomerne podrobný historický exkurz do prežívania rómskych komunít na území dnešného Slovenska – ani zmienku. Nebolo by skutočne zvláštne, ak by sa tieto postoje väčšinovej spoločnosti, ktoré sa prejavili napríklad v právnych nariadeniach, folklóre, urbanistických štruktúrach a celkovej dynamike sociálnych vzťahov, neprejavili i v spôsobe, akými sú Rómovia vykreslení v umení ostatných dvesto rokov, respektíve zachytení na fotografiách? Veď napokon i zo súčasnosti je známe, aké stereotypné obrazy Rómov ponúkajú masmédia ako súčasť vytvárania ich obrazu, napríklad v podobe záberov otrhaných a žobrajúcich deti z rómskych osád, ktoré často slúžia iba ako tzv. „ilustračné zábery“ mimo samotný kontext reportáží.[8] Podobne nám o skutočnom živote Rómov neposkytnú informácie ani „zábavné“ relácie z deväťdesiatych rokov, karikujúce Rómov a utvrdzujúce väčšinovú spoločnosť v istých stereotypoch. Sú skôr sondou do väčšinovej spoločnosti, jej mentalít, popkultúry a vďačným predmetom kritických mediálnych analýz, podobne ako historické karikatúry Rómov vo folklóre a v dobových humoristických periodikách.[9

Napokon, samotní kurátori na dvoch príkladoch dokumentujú, že obrazy Rómov nie sú často iba neutrálne, ilustračné a dokumentačné. Podarilo sa im to v prípadoch, keď predmetné artefakty podrobili aspoň čiastočnej analýze a nechali prehovoriť historicky dokumentované a verifikovateľné fakty. Interpretovaná je maliarska štúdia Traja Cigáni (1897), ktorej autorom je Pál Szinyei Merse, a ktorá vznikla ako štúdia k ilustrácii k básni Die drei Zigeuner romantického básnika Nikolasa Lenaua.[10Pri tomto inscenovanom obraze niet pochýb, že je výsledkom dobových predstáv o živote Rómov a projekciou romantických a melancholických predstáv a túžob, ktoré sú sprostredkované poéziou. Druhým príkladom je v katalógu opísaná „kauza pohľadnica“: Od roku 1938 sa štátne orgány intenzívne snažili o vytlačenie Rómov z oblasti Vysokých Tatier a počas Slovenského štátu mali napríklad zákaz prístupu k minerálnym prameňom a pohybu mimo svojej osady. V roku 1941 bola slovenská verejnosť pobúrená pohľadnicou, ktorá vznikla zhruba desať rokov pred tým a zobrazovala panorámu Tatier, v popredí s pózujúcou skupinou Rómov a osadou pri Veľkej Lomnici. Autorom snímky bol český fotograf Emil Dietz. Následne sa štátne orgány postarali o to, aby zmizol celý náklad pohľadníc, boli stiahnuté i z predaja a aktívne sa zamedzovalo ich ďalšej možnej tlači a distribúcii. „V období Slovenského štátu boli zmienené fotografie chápané ako výsmech jedinečných tatranských krás a ľudí a v konečnom dôsledku aj Slovenska a Slovákov.“[11

Ale nielen samotné vytváranie obrazov a ich dobová recepcia sú plné podtextov. Ani samotné vystavenie fotografií na výstave nie je neutrálne výstavnícke gesto. Digitálne reprodukcie historických fotografií sú prezentované v rodinnom albume, „čo koncepčne potrhuje odkaz na aspekt rodiny.“[12] Fotografický rodinný album svojou starosvetskou formou asociuje dobre situovanú meštiansku domácnosť, ktorá si uchováva svoju pamäť a pestuje identitu. Pri listovaní jeho stránkami však vidíme prevažne anonymné postavy so všetkými atribútmi chudoby: napríklad na fotografii Jozefa Poláka Matka s dieťaťom v Pečovskej Novej Vsi (1932) je zachytená otrhaná a bosá matka s dieťaťom, ktoré žobrajúce naťahuje ruku smerom k objektívu. Ťažko tento kontrast vnímať z pozície ideologickej neutrality. Divák nemusí byť oboznámený so sociálnymi dejinami umenia, marxistickou triednou analýzou, vizuálnymi a kultúrnymi štúdiami, postkoloniálnym diskurzom, ani kritickou muzeológiou, prípadne feministickými a rodovými štúdiami, aby cítil, že akási ideologická zaťaženosť sa tu predsa len objavuje a dochádza tu i k fenoménu estetizácie chudoby.

Výstave tak v dôsledku hrozí riziko prezentovania stereotypných a ideologicky (de)formovaných pohľadov na Rómov ako objektívneho zachytenia skutočnosti, pričom obrazom sa prisudzuje i etnografická hodnota. Kurátorom istotne patrí veľká vďaka za to, že zhromaždili obdivuhodné množstvo relevantného materiálu, ale pri výstave výtvarného umenia by primárnym cieľom výskumu mala byť predovšetkým dôsledná analýza vizuálneho materiálu, o čo viac, keď sa pracuje s tak citlivým a ideologicky zaťaženým materiálom, akým sú – vzhľadom k pohnutým dejinám Rómov – ich vizuálne reprezentácie. Pripomeňme, že výstava sa realizovala v roku, keď Cenu Oskara Čepana získala Emília Rigová, umelkyňa rómskeho pôvodu pôsobiaca i pod pseudonymom Bári Raklóri, ktorá vo svojej tvorbe tematizuje a problematizuje práve konvenčné a stereotypné zobrazovanie Rómskej identity.[13] Obdobné prístupy proti vizuálnemu klišé stvárňovania a prezentácie Rómov uplatnil vo svojom staršom projekte Beautiful people Šymon Kliman.[14] Koncepcii výstavy by jednoznačne prospelo doplnenie o takýto súčasný a kritický pohľad, ktorý by zviditeľnil skryté a nepomenované podmienky utvárania a šírenia obrazov Rómov.


[1] Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia. Východoslovenská galéria, Košice. Katalóg výstavy. s. 8–9.

[2Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia. Východoslovenská galéria, Košice. Katalóg výstavy. s. 5, 8, 9.

[3] Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia. Východoslovenská galéria, Košice. Katalóg výstavy. s. 11.

[4] Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia. Východoslovenská galéria, Košice. Katalóg výstavy. s. 11.

[5] Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia. Východoslovenská galéria, Košice. Katalóg výstavy. s. 5.

[6] https://dennikn.sk/885577/policajti-vyuzili-pojem-mentalita-romica-aby-odovodnili-ze-romom-sa-neda-verit/, http://www.romea.cz/cz/zpravodajstvi/zahranicni/romska-mentalita-jako-soudni-argument-slovenska-policie-prisla-s-latinou-a-postupy-jako-ze-30-let;

[7Norman Bryson: Umění v kontextu. In: Ladislav Kesner (ed.): Vizuální teorie. Současné anglo-americké myšlení o výtvarných dílech. Jinočany: H&H 2005, s. 261–285.

[8] https://www.medan.sk/media-zobrazuju-romov-stereotypne-a-casto-anonymne/

[9] K reprezentáciám Rómov nasledujúce štúdie: Eva Krekovičová: Komická figúrka Róma na Slovensku v premenách času. Na príklade anekdot a karikatúr (s. 398–415); Zuzana Panczová: Obrazy Žida a Róma v humoristicko-satirickom časopise Kocúr (s. 416–437); Arne B. Mann: Etnické stereotypy ako zdroje vtipov o Rómoch (s. 438–479). In: Tatiana Podolinská – Tomáš Hrustič (eds.): Čierno-biele svety. Rómovia v majoritnej spoločnosti na Slovensku. Bratislava: Veda 2015.

[10] Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia. Východoslovenská galéria, Košice. Katalóg výstavy. s. 18–19.

[11] Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia. Východoslovenská galéria, Košice. Katalóg výstavy. s. 42–43.

[12] Vypovedaní: Cigáni v slovenskom výtvarnom umení 19. a 20. storočia. Východoslovenská galéria, Košice. Katalóg výstavy. s. 11.

[13] https://kultura.sme.sk/c/20946517/cena-oskara-cepana-2018-vitazkou-je-emilia-rigova.html; https://fm.rtvs.sk/rubriky/z-vysielania_fm/182117/emilia-rigova-nikdy-som-nechcela-byt-definovana-podla-jednej-skatulky; https://artalk.cz/2019/05/31/nie-som-profesionalna-romka/

[14https://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/2015/bp2m.pdf, https://kultura.sme.sk/c/6541422/symon-kliman-fotil-peknych-romov-dostal-cenu.html


Foto: archív SSGBB