Artalk.cz

Hurá na ňu!

V Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici otvorili tri nové výstavy, jednou z nich je projekt Lucie Tkáčovej a Ilony Németh Čas tuhne uprostred, o ktorom píše v nasledujúcej recenzii Damas Gruska. Projekt skloňuje problémy galérie situovanej v regióne. Autorky tentoraz pracovali s jej vybavením – z úžitkových, ale pre galériu nie vždy užitočných predmetov vytvorili umelecké objekty, čím galerijný priestor vyčistili a zároveň poukázali na niektoré vzniknuté prevádzkové paradoxy. Gruska sa pýta, či k tomu skutočne došlo, kto tvorí inštitúciu, v akom kontexte sa nachádza SMB – GJK a či dá sa zmena v inštitúcii robiť zhora. 

Hurá na ňu!

Keď sa povie site specific projekt, zvyčajne sa myslí na niečo vytvorené špeciálne pre dané miesto. V prípade projektu Ilony Németh a Lucie Tkáčovej Čas tuhne uprostred sa ukazuje aj iný rozmer: všetky práce sú vyskladané z predmetov nachádzajúcich sa hlavne v útrobách Galérie Jozefa Kollára. Svojím spôsobom už i tieto samy osebe reflektujú jej príbeh za ostatné desaťročia. Sú medzi nimi také, ktoré nájdeme v hocijakom galerijnom sklade či interiéri, ale i úplne unikátne, navrhnuté pred troma desiatkami rokov pre túto inštitúciu.

Vstupné priestory, ale ani zvyšok interiéru príliš nenasvedčujú, že sme v galérii. Pri vrátnici autorky vyskladali špirálovitý stĺp z kovových pásových obručí štvorcového tvaru, snáď podstavcov k čomusi. Celá kompozícia vrhá na podlahu geometrický „estetický“ tieň (estetizácia je skôr akoby slabšou stránkou projektu). O poschodie vyššie vytvorili akýsi koridor z voľakedy módnych vertikálnych žalúzií, ale to už uprostred stálej expozície starého umenia. Vo vyprázdnenej miestnosti zas naukladali na seba rozličný materiál, pôvodne určený na prezentáciu exponátov. Vo vstupných priestoroch druhého poschodia poskladali vežu z rôznych kusov nábytku, od historického po súčasný. Zapadajú do seba tak, že pripomínajú zlisované auto na šrotovisku. Posledná práca sa nachádza vo vedľajšej miestnosti. Do jej stredu umiestnili do kruhu nahromadené odvlhčovače vzduchu, ktoré sa každú hodinu preberú, aby na jedenásť minút nielen trochu rozhýbali vzduch galérie, ale i „zahrali“ akustickú kompozíciu. Po stenách visia novo inštalované obrazy Jozefa Kollára a Edmunda Gwerka.

Návštevník má k dispozícii i dva texty, ktoré mu trochu poodhalia spôsob uvažovania autoriek. V anotácii sa dozvie základné informácie o tom, „čo vidí“, ale nielen to. Uvádza sa tu, že „metadielom výstavy“ je „prečistená galéria, oslobodená od nánosov času“. No, je to na zváženie. Skladom galérie sa teda na chvíľu uľavilo. Diela sa majú následne na čas presunúť do bratislavskej galérie SODA, „kde sa stanú protagonistami ďalšieho projektu“. Uvidíme. Ich silnejšou stránkou je práve tunajší kontext a bez neho pôsobia dosť všedne, ak nie zastaralo. V každom prípade sa potom majú vrátiť naspäť.

Otázka oslobodenia je teda neistá. Krátkodobého, ale hlavne dlhodobého. Výstava je súčasťou ročného projektu Zlaté časy, ktorý sa realizuje v rámci väčšieho projektu Mesto kultúry 2019 (nie ako uvádzajú „počas projektu“). Došlo k viacerým úpravám priestorov i expozícií. Edmund Gwerk, hádam najvýznamnejší miestny umelec prvej polovice 20. storočia, stratil svoju, i keď nie veľmi dôstojnú stálu expozíciu, čo isto viacerým návštevníkom chýbalo. Momentálne síce niekoľko jeho obrazov visí, aby robili kulisu odvlhčovačom, ale toto určite nie je dlhodobejšie riešenie.

V najväčšej miestnosti začiatkom roku tímy galérie Hit a Banská St a nica Contemporary odstránili nalepený „socíkový“ kancelársky koberec, a/ale na jeho mieste v rámci výstavy Krištáľová reťaz (kurátorka Lucia Tkáčová,recenzia tu) pribudli, opäť nalepené, farebné textílie, aby dali vzniknúť efektnej inštalácii, ktorá, podľa môjho názoru, príliš strháva na seba pozornosť od prezentovaných videí. Ostatne v tom vidím problém architektúry aj vlaňajšieho tamojšieho Trienále Malého Objektu a Kresby (autorom rovnako Jakub Kopec).

Iste, tieto tkaniny sa nebudú hádam až tak prácne odstraňovať, no z hľadiska budúcnosti galérie a udržateľnosti projektu, ako sa teraz módne hovorí, bude zaujímavejšie, ako sa na nej Zlaté časy trvalejšie a či pozitívne podpíšu. Či to nebol len jednorazový úlet, ktorý zanechal po sebe silné impulzy a trochu spúšte. V tomto istú skepsu prináša štvorstránkový text Lucie Tkáčovej, ktorý poodhaľuje autorkine východiská k celému ročnému projektu. Najsilnejším rozmerom je v ňom téma „inštitucionálnej“ kritiky. No bez štipky empatie. A chápania kontextu.

Viac než empatia mu dominuje hanba. „V priestoroch galérie sa do mňa vkráda hanba. … Hanbím sa za ošumelosť budovy, za úbohosť zvetraných expozícií, za ťarbavé snahy zaplátať polámané, za chudobu.“1

Galéria Jozefa Kollára ako regionálna galéria, ktorá patrí pod Ústredný orgán štátnej správy pre tvorbu a ochranu životného prostredia, zrejme preto, že je súčasťou Banského múzea, to už z tohto organizačného začlenenia a tamojších priorít nemala a nemá ľahké. Napriek tomu sa v rámci svojich možností snaží nebyť len zaprášeným múzeom. Roky organizuje akcie pre mládež celoslovenského významu. Síce až posledné roky má spomínané trienále ambície dostať sa zo zovretia stredného prúdu. Niekoľko rokov spolupracuje s ambicióznou Banská St a nica Contemporary atď. Pripomínam, že hovoríme o galérii desaťtisícového mestečka s krátkou turistickou sezónou.

Nie je nič jednoduchšie, ako sa dívať zvrchu na lokálne pomery pohľadom umelkyne s medzinárodným menom a bez existenčnej závislosti od miestnych pomerov. No inštitúciu robia ľudia. Nielen ľudia v nej zamestnaní. Podobný obrázok by sme našli v celej krajine. Nedostatok peňazí, a aj keď sa nejaké zrazu nájdu, tak ich čerpanie býva často problematické (ako reprezentanta by som spomenula odvlhčovače zakúpené z Nórskych fondov, ktorým sa však nenašlo funkčné uplatnenie).

Ako v tomto kontexte vyznieva naša erbová inštitúcia Slovenská národná galéria, ktorá s armádou interných kurátorov robí po novom len štyri výstavy do roka a aj na ne si občas prizve externého kurátora, a nezmyselne sa vzdala aspoň teasera k stálym expozíciám? Svoju spoločenskú funkciu pri 30. výročí nežnej revolúcie vyčerpala vyvesením nažehlených dobových plagátových hesiel. Alebo bratislavská KHB, kde za posledné roky silne prevládajú slabšie a slabé projekty? Pocit hanby vyvolávajú „cool“ galérie, čo majú k dispozícii viac peňazí, no do ktorých okrem „verni“ sotva kto kedy zablúdi, ak sú vôbec otvorené. Istý pocit hanby vyvolal práve projekt Krištáľová reťaz. Ak mottom projektu Mesto kultúry 2019 bola renovácia identity a okrem iného pri relatívne bohatej kultúrnej ponuke naučiť „na ňu chodiť“ aj miestnych, tak tento elitársky projekt išiel úplne inou cestou. Bez akejkoľvek pomocnej ruky divákovi: žiaden text, popisy k videám sa objavili neskoro, až na (či po?) konci, i to v oklieštenej podobe. Krištáľová reťaz bez dvoch článkov, zdá sa, ešte nejako trvá.

Súčasný projekt by mohol byť Štiavničanom bližší. I touto cestou im pripomenul ich galériu. V jej príbehu nájdeme skutočne veľa dobových nánosov. Napokon každá inštalačná prax je dobová, aj keď niektoré sa nám s odstupom času môžu zdať nadčasové. Pozornejší návštevníci možno kadečo zo „súčiastok“ vystavených artefaktov spoznajú, rozpamätajú sa i na iné. Mimochodom, aj bývalí pracovníci galérie stále patria k významným Štiavničanom. Na druhej strane, mimo tohto kontextu sa divák neubráni pocitu, že toto už videl. A nie raz. A naliehavejšie, bez už spomínanej estetizácie. A tak viac projekt Ilony Németh a Lucie Tkáčovej než  príbeh Galérie Jozefa Kollára mi pripomína slová bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina: „Mali sme tie najlepšie úmysly, ale dopadlo to ako vždy.“

1Tkáčová, L., TS: Čas tuhne uprostred, SBM – Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 18. 10. – 30. 11. 2019, online: https://artalk.cz/2019/11/28/cas-tuhne-uprostred/


Ilona Németh a Lucia Tkáčová / Čas tuhne uprostred / Výstava vznikla v spolupráci s Andrásom Cséfalvayom a Guten Art – Sebastiánom Komáčkom a Jozefom Vančom / SBM – Galéria Jozefa Kollára / Banská Štiavnica / 18. 10. – 30. 11. 2019

Foto: Damas Gruska

Komentáře

  1. Myslím, že je treba rozlíšiť skratky GJK je odjakživa Galéria Jána Koniarka v Trnave.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *