Artalk.cz

Spoiler Krištáľovej reťaze

Katarína Hládeková sa vo svojej recenzii k výstave Krištáľová reťaz zamýšľa nad výrazne autorskými kurátorskými stratégiami, ktoré sú zdá sa čoraz častejšie a nad pozíciou vedome „nepoučujúceho“ kurátora. Čo môže divák na výstave zažiť bez popisiek a sprievodných textov? Treba zohľadňovať či je výstava v regionálnej galérii? Kurátorka Lucia Tkáčová svoj autorský rukopis aplikovala ako pri výbere už existujúcich videí, tak aj pri ich priestorovej a významovej „postprodukcii“, a to v zmysle bourriadovského Djingu. Recenzia postupne odkrýva stratégie výstavy a postupuje podobne autorsky ako urobila aj kurátorka výstavy. Za hlavný princíp výberu diel, koncepcie aj architektonické riešenie považuje estetiku úžasu, ako leitmotív odhaľuje metanoiu, necháva tieto princípy na seba pôsobiť a reťazí významové interpretačné roviny. 

Spoiler Krištáľovej reťaze

Po návšteve Krištáľovej reťaze som mala pocit, že je udalosťou sezóny. Hovorila som si, že by som ju dokonca rada nominovala na Bielu kocku. V skratke, výstava niekde (snáď mi to Štiavničania prepáčia) „in the middle of nowhere“ ma potešila svojou kompaktnosťou, údernosťou, súčasným jazykom, svetovým výberom umelcov a kurátorskou koncepciou, ktorá akoby náhodou pracovala práve s predmetom môjho záujmu. K napísaniu recenzie som bola oslovená, sama som si ju nevybrala a na písanie som sa veľmi tešila. Neskrývam ani teraz túto subjektívnu preferenciu, a to aj napriek tomu, že tým možno jednak tento text na oko odsuniem do kolónky „neprofesionálny“ a možno aj práve preto, že som v sebe s odstupom času rozvinula v súvislosti s odkazom výstavy niekoľko kritických úvah.

Na začiatok pár základných informácií: výstava bola otvorená 19. 7. 2019 a potrvá po predĺžení do 30. 11. 2019. Je výsledkom spolupráce Galérie Jozefa Kollára a hosťujúcej HIT Gallery. Tento celoročný projekt je zastrešený názvom Zlaté časy a prebieha v rámci Almázie Štiavnica: Mesta kultúry 2019 pod vedením umelkyne Lucie Tkáčovej a teoretičky Márie Janušovej. Kurátorkou výstavy Krištáľová reťaz je Lucia Tkáčová (v spolupráci s Nicom Krebsom) a architektom Jakubom Kopcom (v spolupráci s Luciou Tkáčovou). Odhliadnuc na chvíľu od obsahov, v inštalácii divák vidí: 1. sériu monitorov zavesených v pestrofarebnej scénicky riešenej miestnosti, 2. sériu monitorov v druhej, menšej miestnosti upevnených do kvázi-primitívnej drevenej konštrukcie a 3. malý monitor s videom v poslednej zatemnenej miestnosti. Vstupom do hlavnej miestnosti expozície (známej ako Veľká sála) sa vnára do sugestívnej divadelnej situácie, ktorú sprostredkúva výrazne farebná, kobercovo-textilná interpretácia imerzívnej maľby nedoceneného modernistu českého pôvodu, Wenzela Hablika z interiériu jeho domu v Itzehoe. Ďalšie miestnosti výstavy sa ďalej k Hablikovej geometrickej maľbe nevracajú a možno i z toho dôvodu ich vnímame skôr ako divergentné dodatky k hlavnej expozícii, než hlavné postavy. K týmto apendixom, ktoré sú priamou súčasťou expozície, sa iste mohla zaradiť i paralelne prebiehajúca výstava Sáry Ember a Terezy Příhodovej Štětinovej s názvom GENESIS, kurátorovaná Máriou Janušovou (20. 7. – 29. 9. 2019) alebo i ďalšie dva po nej nasledujúce výstavné projekty (Katarína Hrušková – Slané dutiny a Ilona Németh, Lucia Tkáčová – Čas tuhne uprostred, oba 8. 10. – 30. 11. 2019), ktoré „prídavné“ inštalácie priamo nahrádzajú. Rozloženie „videožánrov“ vo Veľkej sále sa podriaďuje jasnej schéme s vnútornou logikou, vychádzajúcej z obsahových a formálnych súvislostí medzi videami (svetových) autoriek a autorov diel – Melanie Bonajo, Olivera Larica, Shany Moulton, Markusa Selga, Tabity Rezaire. Ako naznačila už hierarchia architektúry, videá v ďalších miestnostiach slúžia na podporu tejto primárnej komunikácie. Sú jej určitým spôsobom podriadené: a to i v prípade „apendixov“, tj. série vybraných vlogov youtubového kanálu Primitive Technology Johna Planta alebo o dokumentárny záznam Watch the K Foundation Burn a Million Quid z roku 1995.

Leitmotívom je metanoia, teda zmena zmýšľania, ktorá je niekedy interpretovaná aj ako obrátenie, pokánie alebo spirituálna očista. Jej prepojenie s umením sa vlastne ponúka samo: viera, že prostredníctvom umenia je možné dospieť k osobnej alebo celospoločenskej premene, je totiž často vôbec podmienkou jeho vzniku. V spoločensky, politicky a hlavne technologicky problematickom dnešku sa potenciálny prevrat prostredníctvom umenia dokonca niekedy javí ako jediná (a inde nepredstaviteľná) nádej. Krištáľová reťaz teda pravdepodobne nechce mať za cieľ vyvolanie silného chvíľkového vnemu, ktorý neprináša zmenu, iba hlad po ďalšom stimule, ale naopak chce tautologicky cez zážitok nad zážitkom polemizovať. Zážitok sám (vrátane sprievodných emócií) sa ešte ale nerovná zmene zmýšľania.

V súhlase so zastrešujúcou témou sa tak môj pozitívny dojem z výstavy v istom zmysle síce dostáva do roviny potvrdenia kurátorského zámeru, zároveň je oveľa viac niečím ako sprievodným nepodmieneným reflexom. Podobne nejednoznačne pristupuje k transformačnému zážitku vlastne celá výstava. Po formálnej stránke sleduje dve línie: jednak líniu kunsthistorických odkazov k modernistickej utópii (reprezentovanej výraznou architektúrou i názvom výstavy) a jednak líniu fyzického budovania estetiky úžasu (reprezentovanej prítomnými videami). Inak povedané, vrstvy sociálnej kritiky, spájajúce sa s avantgardným vizuálom architektúry výstavy, prekrýva nekritické opojenie zmyslovým zážitkom. Alebo je to naopak? Naznačená ambivalencia dáva lepší zmysel, keď ju aplikujeme na súčasnú situáciu. Estetika úžasu je síce zväčša chápaná ako fenomén typický pre mediozábavu 19. storočia, nedávno však zaznamenala novú vlnu záujmu spojenú so závislosťou na pohlcujúcich, zmyslových zážitkoch, vyvolaných rapídnym rozvojom súčasných technológií. V každom prípade, mixovaním kultúrnych kódov sa zdanlivá neoddeliteľnosť zážitku od jeho reflexie dostáva do rozporu. Spor oddelenia priamej stimulácie od sekundárneho ocenenia rieši až analýza obsahovej stránky videí, ktorá naznačenú nerozhodnosť postráda. Naopak sa zdá, že odhaľuje a vymedzuje jasne uchopiteľnú (asi i generačnú) príbuznosť myslenia inak rozmanitej skupiny umelcov. Súčasné umenie, čo potvrdzujú vystavené videá, reaguje na technologickú exhibíciu, veľmi citlivo a kriticky. Neplatí to ale pre vyprázdnený diskurzívny potenciál donedávna tak častých modernistických remakov. Architektúra výstavy interpretujúca Hablika redukuje avantgardu na formálne tvaroslovie a s ním spojený retinálny zážitok, čo samo o sebe nemusí byť nič negatívne.

Všetky vystavené videá sa k téme vonkajšej alebo vnútornej transformácie vyjadrujú z pozície dnešného človeka. Spúšťače premeny hľadajú prostredníctvom chémie, šamanizmu, neustáleho hnania sa po uspokojení túžob po odmene v podobe komodít, prípadne vo zväčšovaní vlastnej múdrosti, za ktorej extenziu považujú internet. Alebo úplne jednoducho propagujú exotické miesta – tie, ktoré zvykli byť nedosiahnuteľné a ktoré vo svojej nemožnosti prisľubujú možnosť zmeny a premeny (nakoniec i slovo utópia pochádza z gréckeho ou-topos, čiže „žiadne miesto“). Priestorová konštelácia im dovoľuje medzi sebou komunikovať a nastavuje pomyselné „krajné body“ intervalu vymedzujúceho oblasť kurátorského záujmu. Z celkom siedmich medzi sebou previazaných videí sa preto zastavím práve pri tých dvoch, ktoré transformáciu uchopujú z takmer protichodnej pozície. Prvým je animácia Olivera Larica Untitled (2014 – 2015), ktorá prezentuje rytmický 3D morfing rôznych popkultúrnych postáv na bielom pozadí, odkazujúcom na umelé prostredie e-shopu. Narábajúc s ideou mechanickej premeny „niečoho v niečo“, „niekoho v niekoho“, „niekoho v niečo“ a „niečo v niekoho“, jeho zlomové body neprezentujú konečné a hotové identity, ale skôr hybridné medzifázy nedokončeného vývoja či destabilizovanej predstavy o hrdinoch. Laric vo videu pracuje s intervalom klasických dualít, ako sú originál a kópia, minulosť a budúcnosť, človek a stroj, zviera či monštrum. V rámci premýšľania o transformácii identity sa dá v nastavenom kontexte tento jednoduchý animačný princíp vnímať ako proklamovanie nemožnosti prerodu v dokonalú bytosť. Z môjho pohľadu náprotivným dielom je videoesej Melanie Bonajo Night Soil/Fake Paradise (2014), ktorá možnosť premeny pripúšťa a hľadá ju práve v emotívnom prežitku. Odvoláva sa na skúsenosť s psychedelickým nápojom ayahuasca, používaným pri rituáloch medzi domorodými amazonskými kmeňmi, ktorý dokáže sprostredkovať spirituálnu premenu duše a následne zmenu prístupu k vlastnému životu. Prostredníctvom niekoľkých statí pseudodokument reflektuje skúsenosť skupiny (mestských) ľudí s ayahuascou, hľadajúcich v sprievodných rituáloch možnosti metanoie, ktorá je pre nich v súčasnej spoločnosti nedosiahnuteľná. Adorácia „múdrosti“ prírody sa tak stáva ďalším z možných utopických útočísk márneho hľadania skúsenostného prevratu.

Mimochodom, Krištáľová reťaz vlastne nie je žiadnou reťazou, ale skôr niečím ako subjektívnym výberom „videopríspevkov“ k heslu metanoia v slovníku súčasného umenia. Po miestnosti sú rozostavené ako herci po scéne tak, aby v rámci symbolického celku tvorili významovú hierarchiu. Idea tohto prepojenia metaforicky vychádza z listu, ktorý poslal do obehu architekt Bruno Taut s názvom Krištáľová reťaz a ktorý sa v roku 1919 do ruky dostal aj spomínanému Wenzlovi Hablikovi či Waltrovi Gropiovi. Všetci adresáti listu (umelci, architekti a designéri) sa na základe Tautovej výzvy na jeden rok stali imaginárnymi architektami a koncipovali svoje nerealizovateľné vízie nového typu nemožnej architektúry ako platformy pre lepšiu, utopickú budúcnosť. Dnešné prihlásenie sa k tomuto idealistickému apelu v rámci výstavy Krištáľová reťaz považujem zo strany kurátorky Lucie Tkáčovej jednak za optimistické gesto, ale zároveň i za moment, v ktorom sa dostala do protichodnej pozície, kombinujúcej poučený cynizmus s prostou vierou v zmenu.

Netrúfam si povedať, nakoľko vystavené diela transformačný potenciál umenia komentujú a nakoľko ho plnia. V kontexte časopriestorovej a socio-kultúrnej reality Krištáľovej reťaze by ale mohlo byť zaujímavé sledovať i to, ako sa s touto analýzou „zážitku zážitkom“ dokáže vysporiadať konkrétny štiavnický divák. Na výstave totiž absentuje tlačová správa, popisky či mapka. Preto je zo začiatku pomerne ťažké sa v množstve videí zorientovať. Ľahšie je sadnúť si jednoducho na koberec a zapozerať sa do najbližšieho monitoru. Autorstvo diel sa akoby ukrylo do „slepej škvrny“, akoby síce nebolo popreté, ale informácia o ňom aj tak nebola divákovi cielene sprístupnená. Bez vstupnej znalosti popkultúry a sveta súčasného umenia vlastne nie je možné stopercentne rozkľúčovať ani to, ktoré videá sú umeleckými artefaktami, ktoré found footage, vlog alebo dokument. Jedinou cestou je prijať inštaláciu ako celok, vnoriť sa do nej po hlave, neselektívne, bez ambície ju interpretačne „ovládnuť“. Prekvapivo, jej koncepcia nie je nijak zákerná: s týmto nekorigovaným výkladom pracuje cielene. Rozhodnutie nepodať divákovi pomocnú ruku a nepredložiť mu kurátorské vysvetlenie má totiž podporu v túžbe po prezentácii čistého stretnutia s výstavou, v odoprení vopred stanovených scenárov o nepochopiteľnom súčasnom umení a v odmietnutí očakávaných ošúchaných fráz kurátorského textu, ktoré pochopenie sprístupňujú len zdanlivo. Preskočím polemiku nad tým, či tento prístup podceňuje alebo nepodceňuje diváka, pretože vzniknutý spor by sme mohli aplikovať na súčasné umenie vôbec. Taktiku znejasnenia výkladu použila za účelom mazania zažitých predstáv o postkoloniálnom umení napríklad Gabi Ngcobo. Ako kurátorka minuloročného berlínskeho bienále s témou We Don’t Need Another Hero (viac tu) zámerne redukovala a usmerňovala podané informácie, ktoré by vystavené umelecké diela zaradili do určitej krabičky. Podľahnutie pocitu prostého úžasu je osviežujúce a možno naozaj nesie potenciál premeny – to ale nezistíme bez čistej hlavy, presýtení informáciami, konceptami a umeleckými stratégiami. V prípade Krištáľovej reťaze, výstavy realizovanej na periférii, sa ale na druhej strane nedá celkom odmyslieť identita bežného návštevníka galérie, jeho vstupný „interpretačný balíček“ a očakávania. Jedným zo zámerov výstavy, myslím, bolo vytvoriť platformu pre zdieľanie a demokratizáciu umeleckého zážitku práve s pomocou proklamovanej ignorancie interpretačnej výbavy. Neskúmala som, ako veľmi sa naplnil. Nie je ale žiadnym tajomstvom, že tendencia regionálnych galérií bojovať o diváka ide v ústrety skôr opačnej stratégii: zjednodušiť, redukovať, ustúpiť. Sama neviem, prečo by sa malo robiť umenie dvojaké, jedno stráviteľné, druhé progresívne. Úžas – i v protichodnom spojení lásky a kritiky – sa pod touto prizmou javí ako liek na neschopnosť súčasného umeleckého diskurzu komunikovať so širokým publikom.

Lucia Tkáčová nechala svoj autorský rukopis odraziť na všetkých rozhodnutiach: pri výbere už existujúcich videí, či pri ich priestorovej a významovej „postprodukcii“ (v zmysle bourriadovského DJingu). Tento spôsob kurátorovania určite môžeme považovať za druh kreatívnej činnosti. O to viac, že k nemu pristupuje z východiskovej pozície umelkyne. V nadväznosti na súčasné tendencie nejde o nič ojedinelé, ani úplne nové. Oproti známym postkonceptuálnym gestám inštitucionálnej kritiky však konceptuálnu rovinu podriaďuje naratívnej vrstve výstavy, zážitku, metanoii. Kurátorstvo ako také totiž možno samo zažíva premenu: v reakcii na únavu zo zovretia tematickými výbermi a žánrovými sprievodnými textami strácajúcimi schopnosť dotýkať sa aktuálnych problémov. Z príbuzných príkladov spomeniem ešte tohtoročnú výstavu finalistov Ceny Jindřicha Chalupeckého v kurátorskom vedení Barbory Ciprovej a Kariny Kottovej – viď recenziu Jana Zálešáka tu. Tak ako výstava Krištáľová reťaz ukazuje aj výstavný projekt CJCH kurátorky pracujúce s vyväzovaním sa z (konzervatívnych? nedostatočných?) mantinelov svojej roly. V prípade CJCH ide o utlmenie svetla (a odkazy na ekologickú náročnosť štandardnej prezentácie umenia), v prípade štiavnickej výstavy zas o absenciu textovej interpretácie. Tam, kde sa petrifikáciou strácajú zóny napätia a nedokončenosti, vzniká prirodzená potreba sa posunúť ďalej: porušiť pravidlá a pretvoriť zažitú situáciu na situáciu novú. Výstava zámerne upozaďuje umelecko-historický kontext a kultúrne kódy v prospech situácie „tu a teraz“. V tomto konkrétnom prípade to (okrem iného) znamená činnosť HIT Gallery v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici v roku 2019. Pozornosť presúva na personálne zastúpenie galerijnej prevádzky ako na kolektív subjektov s názorom, s tvorivým potenciálom a s konkrétnymi ťažkosťami – že je v kritickom a sebareflexívnom apeli Lucia Tkáčová dôsledná, ukazuje s Ilonou Németh v paralelne prebiehajúcom projekte Čas tuhne uprostred. Krištáľová reťaz čiastočne odpovedá na otázku relevancie súčasného umenia mimo centrá. Predovšetkým však ukazuje súčasné umenie ako inštitúciu, ktorú paradoxne nemodulujú len autori, ale i konkrétne podmienky a personál stojaci zoči voči domnelému štandardu. Aj napriek tomu, že priamo nezasahuje do kompetencií umelcov, ovplyvnením zažitého nastavenia situácie pre ich percepciu rozvíja a mení pôvodné významy. Demokratizuje rozloženie autorských síl, ale ignoruje očakávanie a riskuje zlyhanie v misinterpretácii.

Zážitok je totiž naším palivom – na úrovni osobného života i na úrovni milovníkov či spolutvorcov umenia. Keď vstupujeme do výstavy Krištáľová reťaz bez návodu, skutočne môžeme niečo prežiť: posadiť sa na koberec, vnímať farbu, pohyblivý obraz, zvuk či rozmanitosť. S narkotikami, bez nich, s posúvaním hraníc podvedomia, sebapitvajúcim rozmýšľaním o identite. Bez aktívneho (riskantného) vykročenia smerom ku koncepcii vlastného postoja – kritického, nadšeného či sklamaného – však odídeme z výstavy nedotknutí. Ak naopak odhalíme nesúlad v použitých kódoch, alebo ak si uvedomíme, že výstava (diela, stratégie, architektúra,…) sa nám môže páčiť i nepáčiť zároveň, prijmeme, že presadenie jedného zámeru zväčša nemusí vziať miesto inému. Paradoxom paradoxu totiž zostáva, že práve nezrovnalosť nie je len typickou charakteristikou súčasnej kultúry, ale i jej legitímnou stratégiou.


Melanie Bonajo, Oliver Laric, Shana Moulton, Markus Selg, Tabita Rezaire / Krištáľová Reťaz / kurátorka: Lucia Tkáčová / spoluprácia: Nico Krebs / architektúra výstavy: Jakub Kopec a Lucia Tkáčová / Galéria Jozefa Kollára / Banská Štiavnica / 19. 7. – 30. 11. 2019

Fotoreport z výstavy tu.

Foto: Ján Kekeli