Björnsonova: „Je to taký gift economy princíp“

Ačkoliv poslední z rozhovorů s laureáty a laureátkami Ceny Jindřicha Chalupeckého 2021 proběhl již před časem a přestože již známe i laureáty a laureátky letošního ročníku, uzavíráme jím celou sérii až teď. Marika Kupková a Katarína Hládeková si s björnsonova (Nik Timková, Zuzana Žabková, Lucie Svoboda Mičíková, Lucia Kvočáková, Tamara Antonijević a Tanja Šljivar) povídaly o tom, jak vlastně funguje ne-kolektiv anebo proč se rozhodly věnovat výstavní finálovou prezentaci zrovna tarotovým kartám.

Čosity karty, pohled do výstavy COI Manifesto of an Interpretative Class v Meet Factory, 2019. Foto: Katarína Hudačinová

Kolektivní tvůrčí praxe zažívá boom. My dvě také převážně tvoříme v kolektivech, nejedná se o žádnou pevnou sestavu, ale proměnlivou konstelaci. I rozhovory s laureáty a laureátkami Ceny Jindřicha Chalupeckého vznikly v tandemu Hládeková–Kupková. Takže tu vede dialog skupina s jinou skupinou, jejíž členky mají obdobnou potřebu sdílet myšlení a práci a vzdávají se individuálního autorství. Jaké výhody a handicapy pro vás kolektivní praxe skýtá?

Myslím, že ten boom je inštitučný odraz toho, že umelci majú chuť alebo vidia potrebu spolupracovať, navzájom sa vzdelávať, aj keď k tomu veľakrát nie sú úplne vedení školským systémom akadémií, ktoré majú štruktúry postavené na formovaní umelca/-kyne ako samostatnej jednotky. Netvrdím, že kolektívna tvorba je tým lepším spôsobom tvorby, ale myslím si, že priestor pre prácu v skupine a rozvíjanie schopností načúvať druhým a vedieť tvoriť sympoeticky je niečo, čo je potrebné pestovať. Zároveň práca v skupine má milióndvestotisíc úskalí a závisí od toho, aké vzťahy ju vyživujú, ako je rozdelená práca, ktorá vyčerpáva a ktorá baví, a prečo to tá skupina chce robiť spolu.

My sme sa prepojili cez kamarátske vzťahy a naše predošlé spolupráce a celá táto björnsonova vznikla ešte niekde na byte v Bratislave na ulici Björnsonova 2 ako bytová galéria a ako školský experiment pre založenie občianskeho združenia, pomocou ktorého sme si o desať rokov začali žiadať o granty na umelecké projekty. Björnsonova samotná je pre nás niečím medzi fiktívnou postavou, ktorá objíma nekonečné množstvo ďalších fiktívnych postáv, prostredí, máp, príbehov, sklamaní, stroskotaní, vtipov a kritických, špekulatívnych, terapeutických, telepatických, somatických, okultných, extatických stretnutí, a niečo, čo by sa dalo skromne nazvať platformou – zatiaľ produkčnou chatkou, ktorá nám umožňuje zohnať prostriedky na realizáciu projektov, ktoré chceme robiť spolu alebo ktoré chceme rozvíjať v konšteláciách a sieťach, ktoré sú práve teraz rozštrikované.

Ešte k tomu autorstvu, nevzdávame sa individualít tým, že neostávame v anonymite; práve naopak björnska nám poskytuje priestor byť autorkami, ktoré pracujú v skupine. Nám nejde o koniec autorstva a koniec umenia, to nás práve baví robiť najviac a björnska vznikla vlastne kvôli tomu, aby sme si vytvorili podmienky, aby sme sa mu mohli venovať a navzájom sa učiť aj s 9 deťmi na krku, znovuzrodené z blata – tu citujem Tamaru Antonijević a Tanju Šljivar.

Zaujíma nás, ako sa tieto singularity prepájajú v multiplicite. Ako vieme navzájom prepájať expertízy každej z nás a zároveň ako vytvoriť priestor, kde sa tieto hlasy stretávajú, čo neznamená, že máme mať jeden hlas, jeden brand. John Hill v recenzii výstavy CJCH napísal o glosári celkom výstižne, že sa nejedná o kolektívne dielo, aj keď tam zaznieva viacero hlasov.

Označujete se jako ne-kolektiv. Proč ke kolektivu připojujete předponu „ne“? Co tím relativizujete?

My sa takto neoznačujeme. Toto označenie nám akosi „prischlo“ v súvislosti s Cenou Jindřicha Chalupeckého, keď sme sa na tlačovej konferencii pri oznámení finalistov snažili vysvetliť, že björnsonovu nechápeme ako umelecký kolektív – k tlačovej správe sme priložili celé vysvetlenie, akým spôsobom chápeme björnsonovu – ako fluidnú, priepustnú, otvorenú skupinu/platformu, ktorá združuje činnosti svojich členov a skrze ktorú je možné spolupracovať. Z celého kontextu sa bohužiaľ uchytila len skratkovitá nálepka ne-kolektív.

Myslím si, že myšlienka kolektívu stále podporuje jasný model produkcie, kde sú úlohy členov jasne pridelené a kde existuje niečo ako spoločná predstava o tom, čo je cieľom skupiny. Tým, že pred ňu pridáme non, chceme tieto hranice rozostriť – ale čo by malo byť jasné, je, že nie sme björnsonova. Nevieme, čo je bj, ale vieme, o čom je, a možno nám niekto iný o „nej“ povie ešte viac a ukáže nám iný spôsob, ako „ju“ robiť. Takisto sa tu trochu koketuje s prebývaním v negácii a negativite ako feministickej praxi a politike.

Z výstavy Harvesting Darkness, Futura, 2018. Foto: Johana Pošová

V odpovědi na předchozí otázku si protiřečíte. Pracujete programově s vaší skupinovou identitou jako s něčím fluidním?

Áno, fluidita je súčasťou tejto platformy. V našich projektoch používame kolektívne metódy, no projekty majú rôzne obsadenia. Björnsonova je hosťujúce telo a môže na nej parazitovať viacero subjektov paralelne.

Co pro vás tedy znamená název vaší platformy? Je možné jej volně zaměňovat, nebo je stále památka společně sdíleného místa živá?

Björnska začala neoficiálne ako bytová galérka, neskôr sme ju využívali ako platformu, ktorá finančne zastrešovala niekoľko projektov, a do budúcna by sme sa chceli vrátiť k tomu, aby mala svoj priestor, do ktorého vieme pozvať ľudí, či už ako spolupráce, ako participantov, alebo ako divákov…

Jak společně pracujete? Můžete sdílený tvůrčí proces konkrétněji ilustrovat třeba na příkladu vaší účasti na výstavě Ceny Jindřicha Chalupeckého? 

Zahŕňa veľa vlákien na WhatsApp, veľa dokumentov Google a niekoľko stretnutí na Zoom. Zahŕňa interné vtipy a knihy a filmy a umelecké diela, o ktorých sa navzájom informujeme, je to druh informácií, ktoré môžu prúdiť medzi vizuálnymi umelcami a spisovateľmi, ale konkrétnejšie je to druh vzťahovosti, ktorá sa môže vytvoriť medzi textom a obrazom. Ak do rovnice pridáme telo a (umelecké) predmety, potom si pripomenieme, že máme so sebou aj tanečníkov, ale aj ľudí a mačky a mackov, lepkavé materiály a karty. Zväčšovanie umeleckých diel, nekonečná produkcia, ktorej cieľom je spochybniť logiku sebapoužívania, privlastňovanie si diel jeden druhého a všetkých ostatných umeleckých diel existujúcich v teréne, jemné písanie, málo spánku, cestovanie za druhým, spoločné snívanie a chodenie do kúpeľov, spanie na gaučoch toho druhého, kutie dokumentov pre milencov, čítanie všetkého pre toho druhého nahlas – od snov cez karty až po knihy a správy.

Pečujete o sebe navzájem v rámci vaší skupiny a hlavne: pečujete o diváky/divačky z hlediska vstřebatelnosti a srozumitelnosti díla?

Zrozumiteľnosť nie je prioritou. Octavia E. Butler v knihe Podobenství o rozsévači píše o hyperempatickosti hlavnej hrdinky Lauren Oya Olaminy, ktorá cíti bolesti svojich priateľov i nepriateľov. V björnske pestujeme túto schopnosť vzájomného načúvania. V momentoch krízy je to vzácny spôsob, ako ostať v problémoch spolu. Asi nás viac ako byť úplne zrozumiteľné baví byť poetické – vzťahujúce sa k poézii a etike zároveň, podobne ako opisujú Denise Ferreira da Silva a Valentina Desideri svojou metódu Poethical Readings.

Good Night Readers, 2020, koláž

Nik Timková a Zuzana Žabková z björnsonovy byly laureátkami Ceny Oskára Čepana za rok 2017. Tento ročník do značné míry předjímal to, co se odehrálo v rámci Ceny Jindřicha Chalupeckého o tři roky později. Finalistky a finalisté COČ odmítli soutěžení jako princip, který umělecké scéně nijak neprospívá a je třeba jej nahradit funkčnějšími tvůrčími a komunikačními postupy/přístupy. V tehdejším prohlášením finalistů*tek, které obšírněji hodnotí situaci výtvarného provozu, je uvedeno: „Sme malá scéna, ktorá nepotrebuje polarizáciu a súťaž, ale dialóg a spoluprácu. Ocenenie by malo zo svojej pozície tento stav reflektovať. Malo by mať iný cieľ než každoročné vyprodukovanie laureáta a následné umytie si rúk.“ Mohly byste srovnat zkušenost z COČ a CJCH, co se týká změn vlastních pravidel i kritické revize uměleckého provozu vůbec? 

Pre tohtoročnú CJCH sme chceli v rámci série kariet Čosity vytvoriť spoločne s Katarínou Hruškovou a APARTom kartu 2017, ktorá by zrejme najlepšie odpovedala na túto komplexnú otázku. Kartu sa nám zatiaľ nepodarilo vytvoriť. Podarilo sa nám ale všetkým stretnúť sa v máji 2021 na zoomku, kde sme sa nadchli pre nápad kartu vycítiť. Dvetisícsedemnástka v našom rozhovore pripomenula okrem nadšenia z vytvárania kolektívnych štruktúr aj veľa stresu, tlaku a kritiky, ktoré tieto štruktúry implikujú. Umelecká scéna vtedy naše rozhodnutie vyhrať cenu kolektívne vnímala dosť dramaticky. Z pozície umelcov sme kládli vtedajšej organizácii ceny infraštruktúrne otázky. Tie sme reflektovali vo viacerých formách, ako bol rituál pre škorpióny Cočku, manifest Kto je cena a spoločne kurátorovaný formát sprievodného programu a inštalácie. Spomínali sme si na momenty, keď sme zvažovali, ako uniesť porotu, ktorej vysvetlíme, prečo chceme cenu vyhrať spoločne, alebo keď sme chceli zorganizovať svadobný obrad, kde by sme v manželstve prebrali cenu ako jeden celok.

V Ceně Jindřicha Chalupeckého nás už ako kolektív vybrali práve v roku, keď sa rozhodli zmeniť pravidlá a nemať víťaza. Pre nás to bolo od začiatku prirodzené, pretože sme si obhajobou tejto politiky nesúťaženia prešli spoločne. Za nás potom išlo o ďalšie infraštruktúrne otázky. 

Má v současné době, tedy po účasti na CJCH, Björnsonova nějaké nové projekty? V jakém složení vznikají? 

Björnska bude pokračovať v tvorbe glosára, ktorý chce na jeseň publikovať spolu s kartami.

Zároveň pokračujeme vo formáte Good Night Readers – čitateľskom klube, ktorý doteraz prebiehal online. Pre rok 2022 sme pripravili štyri „miestošpecifické“ čítania, ktoré sa budú zaoberať vlhkým hydrofeminizmom v Bazéne Axa, mystikou, extázou, cenzurovanou religionistikou v podpetrinských záhradách v spolupráci s mníškami boromejkami, fantasy na obrích posteliach a nekromanciou a špiritizmom v spolupráci s novopackým múzeom.

The Melancholy of Marissa Cooper, ktorá sa predstavila v Gdaňsku na festivale Narracje v spolupráci s Rádiom Laude v októbri, bude tento rok pokračovať vo svojom tourovaní a bude performovať v Národní galerii na výstave/festivale MOVE a neskôr na PAF v Olomouci. 

Tento rok po prvýkrát organizujeme stretnutie björnsky, a teda všetkých, ktorí sa kedy obtreli o projekty na francúzskom PAFe, a po dvoch rokoch onlinu sa stretneme v záhrade.

Pohled do výstavy Harvested Darkness, Synagóga na Zvonárskej, Košice, 2018. Foto: Východoslovenská galéria

V čem se vaše individuální umělecká praxe odlišuje od projektů zastřešených platformou Björnsonova?

ฅ^•ﻌ•^ฅฅ^•ﻌ•^ฅ 

To individuálne, čo nosíme do björnsky a z björnsky, je dovolené kradnúť do individuálneho a naspäť. Ono to je taký gift economy princíp. 

Obraťme se ke koncepci vaší výstavy CJCH. Jak jste provedly výběr konkrétních tarotových karet, které jsou zastoupeny na výstavě? Plánujete v jejich tvorbě pokračovat? A jak si případně udržujete motivaci pokračovat v plánovaném dokončení cyklu?

Divinačné karty sme robili tentokrát „pospátku“, tým, že sme využili pandemický čas na to, aby sme sa vrátili k projektom, staronovým chatom, konverzáciám o snoch a obrovským myšlienkovým mapám, ktoré sme robili v priebehu posledných troch rokov v prepletených konšteláciách. Najprv sme potrebovali zistiť, čo za karty vlastne máme, ako sa volajú a na čo sa vzťahujú. Bol to invertovaný proces toho, ako karty vznikali na začiatku, keď sme ich vytvárali prostredníctvom techniky common vision, počas ktorej sme sa energicky naladili na pomenovanie spoločnej vízie prostredníctvom reťazového storytellingu. Sme inšpirované tarotom, no karty samotné sú zároveň hráčskymi kartami a ešte si hľadajú cestu, ako budú čítané a hrané ďalej, podľa toho, ako sa práve teraz orientujeme v tejto komplexnej kozmológii. Do procesu už vstupovalo viacero aktérok a aktérov, ktoré a ktorí nám pomáhali s vyfarbovaním kariet. V budúcnosti sa tento proces môže rozvinúť ďalej a vytvorenie kariet môže podnietiť aj nové spolupráce. Asi neuvažujeme o dokončení cyklu, pretože nám momentálne nejde o dovŕšenie presného čísla tarotových kariet, ktorých je 78, lebo máme pocit, že sa v istom momente, a to napríklad, ak sa nám podarí karty vytlačiť a budeme môcť viac experimentovať so spôsobom ich hrania, môže stať, že sa systém hry prispôsobí aktuálnym potrebám. Vlastne už dnes máme v sérii dve karty korešpondujúce s kartou Smrť a možno ich budeme potrebovať viac…

Vytváříte si vlastní slovník či glosář, který je i součástí vaší instalace na výstavě CJCH. Je tím, co umělkyně v současnosti potřebuje pro to, aby získala výchozí ideové rámce, i pro to, aby se mohla nastolit komunikace. Započít dialog je tak jako učit se nový jazyk…

Glosár sa vlastne zrodil, resp. zmutoval z iného slovníka: Glosár Johany Hedvy, ktorý sprevádzal tzv. The Basement Session, na ktorom sme hostili Johanu spolu s Valentinou Desideri. Toto sedenie bolo súčasťou série verejných podujatí organizovaných v rámci kurzu Collective Practice Research Course na Kráľovskom inštitúte umenia v Štokholme, na ktorom sa björnsonova zúčastnila v roku 2020/21. Uvádzam túto genealógiu, pretože si myslím, že je dôležité opäť objasniť, že väčšinou sa veci v našej praxi kumulujú. A keď pracujete tak, že neviete, kto čo začal a ako a kde a čo sa deje a kam to smeruje, glosár sa stáva denníkom, praxou, novým jazykom, súborom partitúr, knihou poznámok, aby sme si pamätali, čo sme robili a nerobili – stáva sa niečím, čo potrebujeme, aby sme mohli zdieľať a písať (o) tom, čo robíme. Zatiaľ plánujeme pokračovať v práci na tomto Glosári ako príručke na veštenie a čítanie kariet Čosity.

Nemyslím si, že dnes vieme, čo umelci potrebujú, ale snažíme sa prísť na to, čo potrebujeme my, a Glosár je jedným z vyjadrení tohto procesu.

Mám pocit, že vzhľadom na názov Glosára je otázka, ktorú kladiete, veľmi pravdepodobná. Nemyslím si, že sme tieto napätia v sebe alebo v björnsonovej vôbec niekedy vyriešili. Ak názov brožúry, ktorú sme vystavili v rámci inštalácie, znie Komunistický sen: Glosár, naznačuje to ideologický rámec aj určitý komunikačný impulz. Ak je táto brožúrka slovníkom snov, potom je výklad snov v tomto prípade navrhovaným komunikačným modelom, čo však nie je celkom pravda, keďže čitateľ sa ocitá v galérii plnej kariet Čosity. Na druhej strane poukázanie na ideologický rámec komunizmu je tiež na jednej strane samozrejmé, na druhej strane vložením dvojbodky (:) sú autori aj recipienti postavení pred ďalší súbor otázok. Ak bol komunistický sen naozaj touto glosou, zmenšujeme tým revolúciu? Alebo sa snažíme otvoriť interpretačný a recepčný priestor pre všetko: od našej výstavy a každého objektu, impulzu, hoci a akcie, ktoré ju formovali, a tiež pre všetky naše predchádzajúce práce, ktoré jej predchádzali, cez naše spoločné sny, nite, brožúrky, všetko cez samotnú posvätnú revolúciu? V najlepšom prípade tento slovník nikdy nemôže byť dokončený a každý, kto sa s ním stretne, by mal pokračovať v jeho písaní.


Ne-kolektiv björnsonova* byl založen v roce 2015. Jeho součástí v rámci Ceny Jindřicha Chalupeckého jsou Nik Timková (1986), Zuzana Žabková (1987), Lucie Svoboda Mičíková (1986), Lucia Kvočáková (1984), Tamara Antonijević (1989) a Tanja Šljivar (1989). Jedná se o uměleckou a mezioborovou platformu pro experiment, výzkum a sdílení, na jejímž chodu se současně podílí celá řada umělkyň a umělců z pražské, berlínské, bruselské a bělehradské scény. Björnsonova je platformou, ale i fiktivní postavou, mystériem, monstrem, teenagerkou, čarodějnicí se stále se proměňující podobou. Její tělo je metaforou k samotnému fungování a dynamice kolektivu, kdy jsou všechny části celku od sebe neoddělitelné, a zároveň tvoří vlastní environment. Autorství či individuální sebeprezentace zde hrají minimální roli. Umělkyně propojují své praxe za účelem zkoumání vztahu těla s jeho prostředím a prostřednictvím různých anti-strategií podněcují představy o tom, jak se tento vztah může měnit. V roce 2017 byla dvěma členkám, společně s ostatními finalisty, udělena Cena Oskára Čepana. V současnosti björnsonova jako ne-kolektiv studuje COI (Class of Interpretation) na AVU a postgraduální program CPRC (Collective Practice Research Course) na Royal Institute of Art ve Stockholmu. Svou práci představily v českých, slovenských i zahraničních galeriích a klubech či na festivalech. K vidění byly například v Košicích, Berlíně, Marseille či Bělehradě. V současnosti je björnsonova vlastněna kočkou.

* Vysvětlení k užívání pojmu „ne-kolektiv“ od jeho autorek: Na rozdíl od uměleckých kolektivů, které jsou charakterizované svými konkrétními členy tvořícími společně, je björnsonova založená na tom, že její součástí jsou i ti lidé, kteří tam právě v daný moment nejsou. V průběhu času může kdokoliv vstoupit do procesu tvorby, být přítomný, jindy zůstat v pozadí jako duch, a přitom stále zůstat integrální součástí skupiny. Björnsonova se tak dá nejlépe charakterizovat jako fluidní propustná otevřená skupina/platforma.

Marika Kupková | Narozena 1973, absolvovala studium teorie a historie filmu a audiovizuálních studií na FF MU v Brně. Spolupracovala na výzkumném a výstavním projektu Moravské galerie v Brně Český filmový plakát 20. století. Podílí se na dramaturgii přednáškových a kurátorských aktivit Café Utopia, které tematizují umění ve veřejném prostoru. V současnosti pracuje jako kurátorka v Galerii TIC. Pravidelně přednáší v rámci oboru Teorie interaktivních médií na Filozofické fakultě MU v Brně.


Katarína Hládeková | Katarína Hládeková (*1984) je umělkyně, kurátorka a pedagožka. Absolvovala studium volného umění na košické KVUaI a brněnské FaVU, kde v roce 2018 dokončila doktorandské studium. Jejím hlavním autorským zájmem je zkoumání povahy vizuálního zobrazení, kterou dlouhodobě prověřuje prostřednictvím tématu modelu. Zajímají ji sebereferenční postupy v umění a napětí mezi nápodobou a realitou. Formálně se pohybuje na pomezí médií objektu, instalace, fotografie a občas také pohyblivého obrazu. Od roku 2012 se kromě volné tvorby věnuje také pedagogické činnosti. Aktuálně působí na FaVU v Brně jako asistentka ateliéru Kresba a grafika a proděkanka pro studium. V roce 2016 byla nominována na Cenu Jindřicha Chalupeckého; v roce 2018 pak na Cenu NOVUM. Jako kurátorka je (spolu)autorkou několika výstavních projektů realizovaných Galerií TIC, kde se aktivně podílí i na koncepci a realizaci výstavního programu. V minulosti prošla řadou projektů stojících na hranici volného umění a vystavování (Galerie 1k15, Galerie Jádro, Solo offspace, GRAU kllktv). Ve volném čase píše recenze pro artalk.cz. Je autorkou knih Štyri modely (Brno, 2016) a Model a metoda (Brno, 2015) a spoluiniciátorkou knižní řady Popteorie zaměřené na průniky umění a teorie (spolu s Václavem Janoščíkem a NSCU Praha). V roce 2019 spoluzaložila kolektiv Café Utopia (se Zuzanou Janečkovou, Marikou Kupkovou a Markétou Žáčkovou), který kurátoroval 7. ročník mezinárodního bienále umění ve veřejném prostoru Brno Art Open 2019 s názvem Jsem závislý objekt.