Konceptuálna obsedantnosť

V Galérii mesta Bratislavy je možné ešte posledný víkend vidieť výstavu Petra Bartoša Celok je menší ako súčet jeho častí. Recenzia Damasa Grusku prináša postrehy týkajúce sa kurátorskej koncepcie Miry Keratovej, ktorú hodnotí v rámci náročnosti výkladu tohoto autora ako vydarenú, aj keď možno príliš konzervatívnu, pre bežného diváka náročnú a pre zainteresovaného diváka zas naopak, možno nie až takú zaujímavú.

Konceptuálna obsedantnosť

Peter Bartoš je pre mňa jedným z najzaujímavejších umelcov domácej výtvarnej scény, a to z viacerých dôvodov. Je zriedkavým konceptualistom v čistej podobe. U málokoho možno nájsť taký malý záujem o materializovanú podobu „diela“. Akákoľvek kópia je rovnocenná. Nezdá sa, že by ho finančné zhodnotenie zaujímalo. Nezahmlieva záhadnými dimenziami či ezoterikou. Hoci rieši elementárne, ľahko popísateľné, často až archetypálne problémy, na komplexnosti jeho tvorba získava šírkou kontextu i hĺbkou záberu. Roky sa až obsedantne venuje témam, dlho okrajovým, mimo hlavných prúdov, ktoré sa teraz dostávajú do centra záujmu galérií v zahraničí i na Slovensku.

Základom kurátorského projektu Miry Keratovej Celok je menší ako súčet jeho častí je niekoľko tematických okruhov tvorby a záujmov Petra Bartoša, no prináša i diela iných autorov, ktoré priamo či voľnejšie súvisia s myšlienkovým svetom či prácami umelca. Jednotlivé miestnosti sú venované Hradnému vrchu a Podhradiu, putovaniu krajinou − Nomad Art, ZOO Bratislava, parku nad Lamačom, Kultúre holubov. Okrem toho si divák môže listovať v zošitoch s „dokumentáciami“ (hlavne fotokópie, cyklostyly, xeroxy a pod.) s trochu mätúcim podtitulom Secession Wien 2014.

Tomu všetkému dominujú Bartošové maľbo-kresbo-schémy, maľby s dokreslenou kontúrou, štruktúrou a množstvom vysvetľujúcich popisov. Jednotlivým témam sa venuje s dôkladnosťou, až s istou obsesiou, čo inštalácia celkom dobre ilustruje množstvom variácií ako svedkami neustáleho hľadania, upresňovanie, alternovania. Napríklad „vytapetovaná“ stena (konštrukcia z kovových profilov) s nákresmi hradného vrchu, s množstvom komentárov, popisov a „statementov“ je svedectvom urputnosti, s akou sa jej Bartoš umelec i – dnešným slovníkom − aktivista, venuje. Túto časť expozície dopĺňajú práce Martina Hrvola z cyklu biotop monument, ktoré však už vyzerajú značne zvädnuto, hádam i pre nečakane (?) dlhú dobu výstavy – tá bola z pôvodných troch mesiacov predĺžená o ďalšie tri. Výber zo série mestských „mikro“ detailov Mobil Andreasa Fogarasiho celkom dobre dopĺňa Bartošov komplexný „makro“ pohľad na predmetné územie. Napokon ešte nedávno (než sa doň zaryli bagre) sme mohli na tomto území nájsť množstvo mestských detailov, pripomínajúcich voľakedajší život.

S ďalšou miestnosťou sa presunieme do širšej a už nie mestskej krajiny. Bartoš tu tematizuje svojich sedem rokov bez štátneho občianstva a s tým spojené putovanie strednou Európou. Je tu i najviac politicky explicitný. Túto časť dopĺňajú dve fotografie pred dvomi rokmi zosnulého Loisa Weinbergera. S Bartošom ho spája záujem o environment, ale výber práve týchto diel a ich zaradenie k téme je v mojich očiach trochu neúčelné. Myslím, že by sa v jeho portfóliu našli práce, ktoré by tomuto okruhu tém, napríklad spretrhávania väzieb po rozdelení štátu, tvorili lepší kontrapunkt.

Peter Bartoš bol dvanásť rokov zamestnaný v bratislavskej zoologickej záhrade ako „konceptuálny výtvarník“, súbežne opracoval ako projektant „krajiny ZOO“. Ako vážne a komplexne sa ujal tejto práce, vidno, ak sa začítame do jeho elaborátov a nákresov. Biotopy pre rôzne druhy zvierat videl v širokom kontexte krajinotvorby i potrieb samotných „exponátov“. Lesno-lúčny park Podháj nad Lamačom bol ďalším Bartošovým projektom (do/vy)tvárania krajinného prostredia. S apropriovanou fotodokumentáciou z akcie v tomto priestore je zastúpená Petra Feriancová. Hodinové video Ingeborg Strobl (Stute) mi ale viac rezonuje k ZOO téme alebo k tej nasledujúcej. Chov a hlavne šľachtenie holubov bol ďalším z predmetov záujmu Bartoša – tentokrát primárne zameraný na vari najtypickejšieho reprezentanta mestskej fauny. Tri fotografie holubov sediacich na ručičkách hodín na fasáde voľakedajšej viedenskej Sudbhanhof (Anna Jermolaewa) či „ukážok holubárstva“ (Petra Feriancová) celkom vtipne dopĺňajú túto časť expozície. Jej záver je celkom symbolický – Zrkadlový prstenec, Bartošová kresba na zrkadlovo lesklom plechovom „kruhu“ (Andreas Fogarasi v spolupráci s Petrom Bartošom), v ktorej sa divák, či chce, alebo nechce, vidí, ktorá nikde nezačína a nikde nekončí. Už trochu ako oslí mostík pôsobí spojenie Bartošovej maľby Vyhliadkové stavby v poľnohospodárskom prostredí a interaktívnej inštalácie Mostík (opäť Andreas Fogarasi).

Súčasťou výstavy je i záznam rozhovorov kurátorky a umelca, trochu nešťastne umiestnený vo vstupnej „chodbičke“. Stojí však za vypočutie. Dozvieme sa kadečo, od Bartošovej nedôvere k akadémii až po jeho historku o svojskom bratislavskom stretnutí s Chruščovom.

K programu bola séria sprievodných akcií, spočiatku online formou. Z toho, čo som videl, bola pre mňa jednou z najzaujímavejších prednáška Petra Szalaya, venovaná príbehu Podhradia: od ľudovej a svojráznej štvrte „za hradbami“ cez sériu architektonických súťaží až po výsledok: sterilná štvrť investičných bytov pre bohatých.

Osobne pochybujem, či bol šťastný nápad spoplatniť sprievodné akcie − napriek často veľmi zaujímavému obsahu som si všimol biednu návštevnosť. Premotivovaný personál galérie pôsobí až obťažujúco (za poslednú dobu sa to skôr zhoršilo ako zlepšilo). Na druhej strane, v čase jednej z mojich návštev sa mladý pár z cudziny snažil získať elementárne informácie o programe galérie v angličtine, avšak bez úspechu. A to si rozpočet GMB v poslednej dobe celkom polepšil. Istý diskomfort ale môže pocítiť aj domáci záujemca: kde sú tie časy, keď som si pri návšteve galérie odložil bicykel pri vchode pod balkón, keby pršalo. Po novom sa to už nedá, možné je len odniesť si bicykel cez dvoje dverí a schody do dvora, na dážď.

Vráťme sa ale k samotnej výstave: nie je jednoduché vystavovať Petra Bartoša, a to nielen vzhľadom na jeho osobnostné vybavenie, ale i komplexnosť a často i nevizuálnosť jeho tvorby. Mire Keratovej sa to ale celkom podarilo. Navyše, projekt približuje svet jeho uvažovania okrem už spomínaných ešte dvoma sprievodnými podujatiami: detskými dielňami na tému mestskej krajiny a paleobiologickou vsuvkou (v spolupráci s geológom Danielom Pivkom), ktorá pripomína prehistorické stopy krajiny v kamenných artefaktoch priestorov rokokového paláca galérie.

Nové vedenie GMB i vďaka štedrejšiemu rozpočtu už nemusí nutne organizovať „kasové“ výstavy, na druhej strane, misia tejto inštitúcie jej predsa len kladie isté mantinely. Týmto náročným výstavným projektom sa do nich ešte celkom dobre vmestí, navyše zapadá do dlhodobejšej línie záujmu o verejný mestský či prímestský priestor. Mire Keratovej sa podarilo predstaviť zložitého autora i aktuálne témy v divácky zaujímavej podobe, ak si teda (i poučenejší) návštevník/-čka dá námahu prelúskať ťažko čitateľný textový materiál pripravený k výstave. V tomto zmysle je projekt trochu až múzejnícky a inštalačne vari zbytočne konzervatívny. „Typickí“ dlhoroční návštevníci/-čky GMB sa v takomto projekte môžu cítiť stratení, a teda sklamaní, a nových, i tých s veľkým záujmom o mestskú krajinu, môže ľahko nezaujať.


Peter Bartoš, Petra Feriancová, Andreas Fogarasi, Martin Hrvol, Anna Jermolaewa, Ingeborg Strobl, Lois Weinberger / Celok je menší ako súčet jeho častí / kurátorka: Mira Keratová / Galéria mesta Bratislavy / Bratislava / 25. 11. 2021 – 29. 5. 2022

Foto: Barbora Girmanová

Damas Gruska | Okrem prednášania na Univerzite Komenského (hlavne neštandardnej a neklasickej logiky) sa venuje kultúrnej publicistike. Založil a 4 roky viedol kultúrny mesačník/revue K&S.