Výstava ako ornament

Damas Gruska recenzuje výstavný projekt Nikdy sme neboli bližšie v tranzit.sk. Kurátori výstavy Dušan Barok a Ivana Rumanová sa pomocou archívnych materiálov z 90. rokov snažili pomenovať aspekty, v ktorých vidia prepojenie nielen s aktuálnymi otázkami, ale aj s bezradnosťou, ktorej nás tieto otázky vystavujú.

Výstava ako ornament

Či sa nám to páči, alebo nie, z „rokov deväťdesiatych“ sa budeme ešte dlho spamätávať. Na ich začiatku bola eufória z pádu dávno vyprázdneného a ustrnutého politického systému i železnej opony. Otvorili sa nám nové priestory a možnosti, nečakaná sloboda sa bezbreho prevalila celou, na niečo podobné nepripravenou spoločnosťou. Sformoval sa súčasný politický systém, vznikol základ nových elít… a hoci bola spoločnosť na pomyselnej východiskovej čiare, dlhé diskusie o jej ďalšom smerovaní sa neviedli. Opäť sa hovorilo o jedinej možnej ceste, o jediných možných reformách a pod. Boli to roky, ktoré na veľké sklamanie časti intelektuálov v podstate pochovali akúkoľvek snahu (nielen na Slovensku) vybrať sa inou cestou ako len imitáciou konzumnej západnej spoločnosti, ktorú sme sa mali snažiť dobehnúť tak rýchlo, ako sa len dá. V celosvetovom kontexte to bolo obdobie, keď sa zdalo, že víťazné ťaženie slobody, demokracie a globalizácie je nezastaviteľné. Dnes si povieme, aké naivné.

Sloboda politického presvedčenia i uvažovania narážala na mantinely. Ľavica nebola v móde, spočiatku niesla biľag „starých štruktúr“ a neskôr prežívala v podstate v konzervatívnej, antireformnej, a teda regresívnej podobe, čo nám z veľkej časti ostalo do dnešných dní. Po počiatočnom nádychu slobody a veľkých očakávaniach prišli ťažké roky mečiarizmu, ktorý dostal Slovensko do medzinárodnej izolácie a vnútornej stagnácie. Mediálny priestor po nacionalistoch následne úplne ovládli mladí neoliberálni mudrlanti v Hugo Boss oblekoch a zle pochopeným Hayekom pod pazuchou. Fetišom sa stala privatizácia. Už sa nehovorilo o tvorbe domácej kapitálotvornej vrstvy, ale o ekonomickom pragmatizme. Predávalo sa, čo sa len dalo. Aj s týmto nešťastným dedičstvom sa doteraz vyrovnávame. Dva protichodné prístupy – crony kapitalizmus a neoliberalizmus – viedli paradoxne k tým istým výsledkom.

90. roky boli i zážitkom nevídanej slobody – hlavne na ich počiatku a na konci. Aj o nich sa zvyklo hovoriť, že kto si ich pamätá, ten ich nezažil. Nevládli politické opatrníctvo či korektnosť. Spoločnosť zaskočila i devalvácia slova. Zatiaľ čo ešte nedávno sa čítalo medzi riadkami, i jedna čiarka vedela vzbudiť veľkú diskusiu a zjazd spisovateľov bol významná spoločensko-politická udalosť, toto všetko odišlo do zabudnutia. Popravde, neviem si predstaviť, ako by vyzerali „deväťdesiate“, ak by už vtedy existovali sociálne siete, ako ich poznáme dnes.

Osobitou kapitolou bola zmena postavenia umenia a umeleckej scény v spoločnosti. Čiastočne sa obrátila voľakedajšia hierarchia oficiálneho a „neoficiálneho“, či priam nejako proskribovaného umenia. Všetci pocítili otvorené hranice a s tým aj konfrontáciou (či skôr reálne zasadenie svojej tvorby do medzinárodného kontextu) so zahraničím. Galérie prehodnocovali výstavné plány i stále expozície. Časť scény zrazu prišla o postavenie i zákazky – bol to dôsledok poklesu objednávok, ktoré boli súčasťou architektonických či urbanistických riešení. Pre mladú generáciu ostalo nepochopiteľné, prečo sa bývalý režim cítil taký ohrozovaný rôznymi (z hľadiska spoločenského dosahu v podstate okrajovými) umeleckými aktivitami, ktoré svojím záujmom vlastne len nechtiac zvýznamňoval.

Otvoriť tému 90. rokov mini výstavným projektom Nikdy sme neboli bližšie je veľká výzva, i keď nič nemožné, ak by to mali kurátor Dušan Barok a kurátorka Ivana Rumanová dobre premyslené a pripravené. V priestoroch bratislavského tranzitu.sk môže návštevník/-čka vidieť záznamy vybraných umeleckých aktivít spájaných s metódou kolektívnej tvorby, väčšinou datovaných rokom 1990. Premieta sa tu záznam performancie Concerto for Concrete (R. Juhász, I. Németh, O. Mészáros, 1990), Transmusic comp., koncert na vernisáži výstavy rakúskeho maliarstva (M. Adamčiak, P. Cón, P. Horváth, P. Machajdík, M. Murín, 1990), predstavenie zoskupenia Balvan na vernisáži L. Čarného v roku 1990 a iné. Aký bol dôvod tohto výberu, je pre mňa záhadou. Na stenách nájdeme práce Ferenca Grófa zo súboru DAS KAPITAL RAUM a „enviroment“ evokujúci vizualitu 90. rokov (autori Matěj Sýkora, Lucia Repašská, Ferenc Gróf, Jan Čumlivski), ktorý mal slúžiť ako scéna pre rozsiahly program sprievodných akcií. Do plánov, žiaľ, vstúpila pandémia a časť z nich sa musela konať len vo virtuálnom priestore. Z tej časti programu, ktorú som videl, som nemal pocit premysleného moderovania, ktoré sa vie koncepčne fokusovať na jednu z tém projektu. Zdá sa mi, že kurátori si odhryzli väčšie sústo, než boli schopní stráviť. Počúvanie siahodlhých diskusií prevažne anekdotického typu „čo slina na jazyk priniesla“, ktoré mali skôr spomienkový, nie s odstupom a kriticky reflektujúci charakter, hodnotím ako stratu času.

Trochu insitná a prvoplánová estetika „diskusného“ štúdia splnila svoj účel, i keď sa nakoniec nutne rýchlo „okuká“. Súčasťou projektu bolo i vystúpenie zoskupenia D’epog (asi s ďaleko najväčším diváckym zázemím a i dobrým prijatím), reflektujúce niekoľko vizuálnych symbolov, ktoré nám zanechala prvá porevolučná dekáda. Sotva by sa však dalo povedať, že nám toto obdobie nasvietili z nejakej novej, originálnej perspektívy. Jedným zo symbolov tohoto obdobia pôsobenie súboru Stoka, ich inscenácie, ale i celý politický kontext naviazaný na toto zoskupenie (od zápasu o nezávislú kultúru až po politické diskusie, ktoré sa organizovali v priestoroch divadla). Ich poetika fixovaných kolektívnych improvizácií nie je pritom zas až taká vzdialená od spôsobu práce D’epogu. Škoda, že sa kurátori nesnažili pracovať s touto témou, zoskupením či protagonistami.

Kurátori pripravili k projektu i niečo ako minikatalóg. Jeho nezmyselná grafická úprava (Jan Čumlivski) spoľahlivo odrádza od čítania, navyše ani po obsahovej stránke to nie je o nič lepšie. Samotný text pripomína skôr barokový ornament než jasný statement či koncepciu kurátorov. Je plný floskúl a efektných obratov (napr. k samotným 90. rokom si môžeme prečítať: „Z nás, čo sme prišli po nich, sa namiesto prosperujúcej kreatívy stal skôr kreatívny prekariát.“). Skôr vypovedá o veľkej túžbe kurátorov kriticky uchopiť toto obdobie z módnych pozícií hipsterskej ľavice 20. rokov 21. storočia než o reálnej schopnosti aj túto túžbu premeniť na skutočnosť. V texte okrem toho chýbajú i základné informácie o vystavených artefaktoch (dĺžkou archívnych videí počnúc), čo pre kurátorov tiež nie je dobrá vizitka. Navyše aj samotný výber záznamov ostáva vzhľadom na ambície projektu dosť diskutabilný či aspoň nepresvedčivý. 

Celkovo vo mne ostal pocit premárnenej príležitosti a dojem, že ide o jeden z najslabších projektov tranzitu za ostatné roky. Nejasná koncepcia, výber vystavených archívnych materiálov i aktualizačný environment krívajú na všetky nohy. 90. roky ostali vlastne len v kurátorských politických deklamáciách – na papieri. Uchopiť ich samotným projektom sa nepodarilo ani v náznaku, ani vo výseku. Táto široká téma by si zaslúžila určite viac. Už len preto, že z „deväťdesiatych“ tak skoro nevyrastieme. 


Jan Čumlivski, D’epog, Ferenc Gróf, Nadácia Hermit a Centrum pre metamédiá Plasy, Nadácia pre mediálny výskum, Lucia Repašská, Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH), Matěj Sýkora, Štúdio erté, Transmusic Comp / We Have Never Been Closer / kurátori: Dušan Barok, Ivana Rumanová / tranzit.sk, Bratislava / 24. 11. 2021 – 4. 3. 2022

Foto: Leontína Berková

Damas Gruska | Okrem prednášania na Univerzite Komenského (hlavne neštandardnej a neklasickej logiky) sa venuje kultúrnej publicistike. Založil a 4 roky viedol kultúrny mesačník/revue K&S.