Kameň pri kameni

Promenáda Mateja Gavulu na Treskoňovej ulici pri Kunsthalle v Bratislave je projekt, ktorý je zameraný na problém uchovávania verejného priestoru a jeho vzťahu ku kultúrnej pamäti lokálneho obyvateľstva. Damas Gruska píše, že ide o dočasné dielo, zostavené z kamenných prvkov, odstránených z dunajského nábrežia v Bratislave, ktoré je ukážkou víťazstva neoliberálných síl nad Bratislavou.

Kameň pri kameni

Keby sme hľadali vizuálne symboly Bratislavy, málokto by si spomenul na balustrádové zábradlie Dunajského nábrežia (Ivan Matušík a Ivan Salay, 1958), paradoxne najväčšej „stavby“ mesta (pôvodne malo temer dvojkilometrovú dĺžku), lemujúce väčšinu dunajskej promenády medzi mostami SNP a Lanfranconi, úseku nábrežia, ktorý získal svoju podobu až v druhej polovici 20. storočia. Kvality múrika z masívneho, ručne opracovaného spišského travertínu sú skôr estetickej než praktickej povahy − nechráni pred povodňami, zato celkom úspešne bráni výhľadu na Dunaj z promenádnych lavičiek. Ukončený je záhadným oblúčikom, v miestach odkiaľ už vidno do Rakúska a kde svojím spôsobom končí civilizácia. Je to miesto, ktoré veľa Bratislavčanov ani nepozná.

Táto časť nábrežia je aj ukážkou víťazstva neoliberálných síl nad Bratislavou. Mesto tu predalo Park kultúry a oddychu, ktorý bez náhrady zanikol – miesto v dobrom zmysle slova ľudové pre všetky vrstvy a žánre (od tanečných po Jazzové dni, od šachistov po astronomický krúžok), zanikol aj Útvar hlavného architekta (opäť bez náhrady) aj s tamojšou budovou a kompetenciami, čím mesto ostalo napospas dravým developerom a vajatajúcim primátorom. Zanikli aj „Miesovské“ výstavné pavilóny (F. Milučký, 1975) ktoré mohli dobre slúžiť rovnako kaviarňam ako výstavám. Nová výstavba i služby sú skôr pre zámožnejšiu klientelu. Z chudobnej štvrte voľakedy plnej života sa stáva sterilná štvrť investičných bytov a kancelárií (nedávno padol rekord, keď sa cena za byt vyšplhala na zatiaľ rekordných 10 000 eur/m², čo je niekoľkonásobok priemernej ceny v bratislavskej novostavbe). Jeden z investorov už stačil zúžiť i samotnú promenádu, na ktorej sa teraz tlačia chodci, cyklisti a kolobežkári, navyše odstránil časť zábradlia, nahradil ho betónovým múrikom a torzá toho pôvodného skončili v mestskom „depozite“ v Čiernom lese. Onen depozit je taký bratislavský alibizmus, akože sa nevyhodilo, ale prakticky akoby sa stalo. Cesta doň je zvyčajne jednosmerná.

A práve s týmto „depozitným“ materiálom pracuje Matej Gavula vo svojom najnovšom projekte Promenáda (2021). Pred bratislavskou Kunsthalle, na území o nič menej zanedbanom, v akomsi medzistupňovom provizóriu (snáď už nie nadlho, keďže nová architektonická súťaž na celé územie už pozná víťaza), z torz dielov zábradlia, stavby lineárnej, vyskladal dva neúplné kruhy, niečo medzi sochárskym dielom a inštaláciou, do ktorej zakomponoval i lampu verejného osvetlenia (lampy sú i súčasťou nábrežného zábradlia).

Jednoduché gesto, evokujúce veľa čítaní. Okoloidúcim chodcom kameň čosi pripomína, niektorí si aj spomenú, kde ho videli. Už menej je tých, ktorí si uvedomia, z ktorej časti nábrežia asi pochádza. Niekomu to evokuje skôr záhadný archeologický nález a jeho prapodivnú prezentáciu, akých máme v meste niekoľko, jednu dokonca hneď naproti. Mohli by to byť zvyšky sakrálnej stavby, základ čohosi „románskeho“, niečo ešte len rozostavané, rovnako ako niečo vandalsky poškodené. A inak: niečo medzi prácou s archívom, s pamäťou miesta a recykláciou odpadu. Voľná asociácia pripomína tohoročné „galerijné“ dielo Davida Adjayea Asaase.

Autor tohoto textu chodí na bicykli denne po nábreží. Dobre pozná onen Gavulom spomínaný stroboskopický efekt, ktoré vytvára zábradlie, hlavne pri zapadajúcom slnku, no referenciu na priekopníka moderného tanečného umenia, bratislavského rodáka Rudolfa von Labana, mi neasociuje. Ani rímske bojové umenie, to už skôr starovekú kruhovú obranu. Kurátorka Lýdia Pribišová pripravila k projektu kvalitný sprievodný text, ohlásená je i diskusia k projektu. Súčasťou projektu je i film Promenáda v Čiernom lese (7:11 min.), ktorý dáva nazrieť do útrob onoho mestského depozitu, i keď smetisko by bol asi vhodnejší názov pre bizarné miesto spolužitia zvierat a kôp kamenia. Mimochodom, o premiére filmu som sa dozvedel z rozhlasovej stanice Devín, na web stránke KHB o nej nebolo ani zmienky a premiéra na Facebooku bola tiež nezvládnutá (tomu všetkému odpovedá i počet divákov: dvaja).

Nie je to prvýkrát, čo Lýdia Pribišová kurátoruje projekt pred budovu KHB, ktorý ma i širšie komunálno-politické interpretácie (tu spomeniem projekt Romana Ondaka SK Parking z vlaňajšej zimy). Nábrežie je v Bratislave neuralgickým bodom, miesto s obrovským, no nenaplneným potenciálom. Dunaj spolu s Karpatmi patrí k tomu najcennejšiemu, čo mesto z geografického hľadiska má. Nábrežie sme si najprv zničili úpravou brehov, kde až na pár výnimiek strácame kontakt s vodou. Ničí ho aj intenzívna doprava a pontóny, pre mesto vo väčšine pochybnej pridanej hodnoty. O koncepčnejšom riešení celého priestoru sa dlho len hovorilo. Aspoň že teraz staromestská radnica vyhlasuje architektonickú súťaž na jeho najexponovanejší úsek. No a je tu ešte jeden rozmer. Súčasné vedenie mesta sa sústreďuje primárne na „dizajnovanie“, na malé zásahy, ktoré zvyšujú kvalitu dlhodobo zanedbaných verejných priestorov. Gavulovo dielo je v tomto svojím spôsobom time i site specific: reflektuje minulosť, súčasnosť a snáď i lepšiu budúcnosť Bratislavy.

Matej Gavula: Promenáda / Kurátorka: Lýdia Pribišová / Kunsthalle Bratislava, Bratislava / 26. 11. 2021 – 6. 2. 2022

Foto: Leontína Berková