Telo ako prostriedok

Výstava Telo. Intímne a verejné. predstavuje tvorbu Mira Trubača, ktorého ťažisková téma je maskulinita a úloha muža v dnešnej spoločnosti. Damas Gruska píše, že jednotlivé biele sochy ponúkajú pohľady na „krízu mužstva“ v širšom kultúrno-politickom kontexte. Tieto nové významy, ktoré sa v rámci danej témy vďaka inštalácii objavujú, ponúkajú divákovi neľahký intelektuálny rébus, no o to výživnejšie prispievajú do diskurzu o aktuálnom postavení muža.

Telo ako prostriedok

Za posledných 100 rokov prešla figúra v sochárstve množstvom podôb a vlastne všetky z nich stále nejako žijú. I fungujú. Od hyperrealizmu po diela na hranici abstrakcie, od monumentálnych prác až po „miniatúry“, od rôznych „kinetických“ sôch až po performatívnu ustrnutosť , od figúr „sietnicového“ umenia po konceptuálne práce, od diel prevedených bravúrnou remeselnou technikou až po „naivistické“ asambláže, od mramoru po 3D tlač, od jedinečného diela po masovú reprodukciu a prefabrikáty. A čokoľvek medzi týmito mantinelmi. 

Miro Trubač vystavuje svoje figuratívne práce (a jedno video) z ostatných rokov v banskoštiavnickej galérii Schemnitz. Pohybuje sa nimi blízko teritória niektorých z vyššie spomenutých krajných polôh. Úprimne, môj prvý dojem nebol najlepší, presnejšie bol skôr zmiešaný. Asi taký, ako keď som vídaval jeho veci na fotografiách. Trochu poplatnosti trendy postupom popkultúry, trochu efekt pičusovského druhu alebo lacný vizuálny vtip. Chyba bola ale skôr v mojom povrchnom a nepozornom vnímaní. Stojac zoči-voči samotným dielam, som sa na ne začal dívať celkom inak. Ostatne, len hlupák nemení názor a to, že názor meníme, ešte nič neznamená. Inak som ich začal vnímať v historicko-sociálno-kultúrno-politickom kontexte a vybavené istým naratívom, idúcim za samotné názvy prác. Autor voľne cituje, odkazuje či pracuje so zavedenou ikonografiou, ktorú často posúva do iných súvislostí. Jeho biele figúry – občas získavajúce žltnúcu patinu – sa tak stávajú viac intelektuálnym rébusom než prvoplánovým vizuálnym impulzom. Pre toho, kto chce. Názov výstavy Telo. Intímne a verejné. i pomenovania jednotlivých diel napovedia autorov zámer aj interpretáciu, ale tým sa pri vnímaní netreba nechať obmedzovať. Iste, telo je tu ústredný motív – najmä mužské telo a prostredníctvom neho téma maskulinity v meniacom sa svete. Nie je to len umelecké vzdelávanie, ale celkovo väčšinový podiel študentiek na vysokých školách, čo naznačujú dlhodobý trend, tak ako postupne zanikajúce typické „mužské“ profesie založené na náročnej fyzickej práci. Mužské telo sa tu objavuje v rôznych polohách – od tragikomickej (Virgo, 2021) po spirituálno-symbolickú (Sebastián, 2019 či Saturn – nehoda cestou do neba, 2019),  kultúrno-symbolickú (No Man Land, 2019 ) a pod. Samozrejme, je tu i onen intímny rozmer, ktorý cítiť pod povrchom verejného. A ešte v jeho dodatočnej dimenzii ho možno vnímať ako intímnu správu o samotnom autorovi.

Miro Trubač má jasne rozpoznateľný rukopis, hoci experimentuje s rôznymi technikami vrátane 3D tlače. Jeho umelecký program sa vyvíja viac obsahovo ako formálne. Pohybuje sa (zatiaľ) úspešne na istej pomyselnej hrane profánnosti a sakrálnosti, lacného humoru a duchovnej či intelektuálnej hĺbky, príťažlivosti popkultúry a jej vzdorovania, umenia a gýču (bez ohľadu na to, ako je tento termín problematický), verejnosti a intímnosti. Práve tento pohyb – tu opatrné našliapanie, tu sebaisté vykročenie – dodáva jeho prácam oné napätie, ktoré síce zaujme diváka na prvé vzhliadnutie, no vie i ľahko pomýliť povrchného pozorovateľa. 

Miro Trubač: Telo. Intímne a verejné. / Kurátor: Adrián Kobetič / Galéria Schemnitz / Banská Štiavnica / 1. 5. 2021 – 23. 5. 2021

Foto: archív Galérie Schemnitz