Kunsthalle, ďalší pokus

Kunsthalle Bratislava má nového riaditeľa, stal sa ním Jen Kratochvíl. Konkurz na riaditeľa mal tri kolá, pričom to tretie sa konalo 17. a 18. decembra a jeho súčasťou bolo neverejné a verejné vypočutie. Damas Gruska nepovažuje za „dobrý“ nápad verejnú časť, nakoľko uvádza, že nie všetci uchádzači a uchádzačky majú „rovnaké“ podmienky. Stres, tréma či iné handicapy môžu ovplyvniť celý priebeh výberového konania. 

Kunsthalle, ďalší pokus

O pár dní, 1. januára uplynie presne rok od osamostatnenia a priznania právnej subjektivity bratislavskej Kunsthalle (KHB). Po viac ako roku vajatania sa Ministerstvo kultúry SR (MK SR) nakoniec predsa len rozhýbalo a vyhlásilo konkurz na jej šéfa/ku. Hoci výber riaditeľa/ky visel dlhšie vo vzduchu, provizórne vedenie ešte stihlo realizovať konkurz na miesto kurátora/ky LABu a externých priestorov a vymenovať galerijnú radu. Jeden by čakal opačné poradie. Ale signál o súčasnej KHB to bol jasný. Tak ako je jasné, že ministerstvo nie je funkčný úrad (= schopný personál + dobre nastavené procesy). Škoda, lebo kvalitní kariérni úradníci by mohli byť hlavnou hybnou silou celej krajiny, vrátane kultúry. Nikto predsa nečakal, že sa neskúsená a i nezorientovaná ministerka sama vloží do hľadania a osloví s lukratívnou ponukou zopár špičkových kandidátov. 

Ministerstvo sa snažilo zrealizovať celý proces výberu „transparentne“, ako je to to teraz v móde, i keď osobne si nemyslím, že toto sú metódy, ktoré vedú k najlepším výsledkom. Ale o tom neskôr. 

V sedemčlennej komisii bolo zastúpených šesť žien. (Bolo by to vo Francúzsku na pokutu?) Pozostávala z nominantov MK SR, jeden člen zastupoval KHB. Z diskusie som mal pocit, že je tam za odbory – zvlášť keď sa ukázalo, že v tejto mini-inštitúcii, ktorú tvorí niečo málo cez tucet zamestnancov, už za tak krátku dobu jej samostatnosti stihli vzniknúť. Komisiu ďalej tvorila prekvapivo nominantka FPU a jedna odborníčka v „oblasti pôsobenia KHB“. Formálne pripomínal výberový proces tohtoročný konkurz na riaditeľa/ku Galérie mesta Bratislavy (GMB), ktorý bol organizovaný bratislavským magistrátom, ale diabol býva skrytý v „detailoch“.

Výberové konanie prebehlo v troch kolách, pričom to posledné malo neverejnú a verejnú časť. A do nej postúpili traja z celkovo štyroch prihlásených uchádzačov (jedna kandidátka pred ňou odstúpila). Pripomínam, že záujem o šéfovanie – v istom zmysle menej prestížnej GMB – malo 11 uchádzačov!!! Zarážajúci nepomer, ale asi nie bez príčiny. 

Verejnú časť bolo možné sledovať streamovanú i zo záznamu, komisia a uchádzači boli prítomní z časti prezenčne a z časti  dištančne, čo bolo možno výhodou. Každý uchádzač mal k dispozícii 80 minút, 20 minút prezentácia, 30 minút otázky komisie a 30 minút otázky verejnosti. Verejnú časť nepovažujem za dobrý nápad. Nevyberá sa najlepší rečník. Rôzne handicapy či stres a tréma môžu neprimerane znevýhodniť inak výborných adeptov, čo sa prejavilo i na konkurze GMB, a naopak, zvýhodňujú verbálne zručných, ovládajúcich všetky trendy frázy, ale inak nepoužiteľných kandidátov. Nie som si istý, či komisia zložená inak ako zo skúsených ľudí od fachu, vie medzi týmto rozlíšiť a o mylnom dojme, ktorý verdikt zanechá vo „verejnosti“, nepochybujem. Ostatne poznám niekoľko mimoriadne úspešných šéfov, ktorí by pri takomto verejnom prezentovaní pôsobili zrejme veľmi rozpačito, zvlášť ak by na ňom bola škrobená atmosféra. V tomto verejnom vypočúvaní bola veľmi formálna, zrejme i vďaka „plechovo“ pôsobiacej predsedajúcej, ktorá sa ani len nepokúsila o trochu uvoľnenia, čo by všetkým pomohlo. Aspoň tak to pôsobilo na zázname. No jedna vec je sledovať diskusiu z gauča či s nohami na stole a iná vystupovať pred „prísnou“ komisiou. Mimochodom, divák nevidel „technický“ záznam, ale záznam s prestrihmi na prezentáciu, uchádzača či členov komisie, takže sme mohli napríklad vidieť i predsedníčku ako si počas prezentácie celkom nevkusne rieši telefón.

Povedzme si rovno – papier (obrazovka) znesie všetko, i tie najvzletnejšie vízie, ale len ľudia od fachu, teoretici, kurátori, galerijná prevádzka a pod., vedia posúdiť ich reálnosť či zmysluplnosť a hlavne schopnosť kandidátov ich napĺňať – dané ich predchádzajúcou činnosťou. Tú považujem za úplne najrozhodujúcejší faktor. Mimochodom, otázky verejnosti podľa ohláseného postupu nemohli k tomu smerovať. Celá komunita vizuálnych umení je pomerne malá, priestor otvorený, a tak ťažko čakať, že niekde drepí neznámy „riaditeľský“ génius, ktorý len doteraz nedostal k šancu. V tomto zmysle považujem zastúpenie odborníkov na riadenie, ľudské zdroje a manažérske schopnosti v komisii za menej významný, a to na úkor odbornej verejnosti. 

Samotné prezentácie kandidátov sa veľmi líšili, formálne i obsahovo. Od veľmi konkrétne spísanej predstavy, až po prerozprávané „ideové rámce“, doplnené o vizuálne vnemy. Od galérie ku gastru, až po jej výskumnú dimenziu. Priznám sa, že poslednú časť, vystúpenie súčasnej poverenej riaditeľky som preskakoval, ostatne, viem ako viedla posledné roky KHB. Prekvapilo a pobavilo ma len jej delenie kratučkých dejín KHB na obdobie pred výstavou Ilony Németh a po nej (zrejme by sme sa dočkali i nových datovaní v dokumentoch KHB na spôsob pred I. N. a po I. N.).

V konečnom dôsledku, kto chce vedieť viac, k dispozícii sú prezentácie i záznam verejnej časti tretieho kola. Neviem, či to členovia komisie vedeli dopredu, ale zverejnené sú aj ich bodové i slovné hodnotenia jednotlivých kandidátov. Nie som si istý, či je to najlepší nápad, aj vzhľadom na konkurzy, ktoré snáď budú ešte nasledovať. Zvlášť komicky pôsobí hodnotenie zamestnanca KHB jeho terajšej nadriadenej – slovne ju ospieval. A dal jej najmenej bodov.

Osobne do budúcnosti považujem za lepšie, ak budeme pri kultúrnych inštitúciách legislatívne i praxou smerovať k modelu správnej rady, ktorá šéfa/ku vyberie, kontroluje či usmerňuje, prípadne i odvolá, než k sebelepšie realizovanému „jednorazovému“ konkurzu. Ale aj v súčasnosti sa dá na voľbu riaditeľa ísť inak ako nám to ukázalo MK SR.  Aj keď výber odborníkov z fachu do komisie má svoje úskalia. V tejto komisii bola ale len jedna, a tá mala tendenciu podsúvať kandidátom svoje predstavy. A pri viacerých prisilných egách môže medzi nimi prevládnuť rivalita, koho favorit uspeje, a tak sa často stávajú víťazmi kompromisní priemerní outsideri. To ale neznamená, že sa nedá vybrať dobrá komisia.

Spomínam si, ako mi pred pätnástimi rokmi rozprával osvietený vysokopostavený úradník ministerstva o jeho plánoch s už vtedy ohlasovanou kunsthalle. Začal medzinárodnou komisiou, ktorá prípadne i osloví vhodných potenciálnych kandidátov a vyberie víťaza či víťazku. Reč bola i o slušnom rozpočte, aby celá inštitúcia mala zmysel. (Len pre doplnenie: zmes miestnych „kulturträgerov“ a profesionálnych revolucionárov neskôr neomylne žiadala odstúpenie tohoto funkcionára, v ktorom zacítili cudzorodý element, čo nezdieľa ich videnie potrieb „našej“ kultúry“.)

Teraz sme opakovane počúvali otázku predsedníčky komisie (pracovníčky ministerstva), ako by sa kandidát vysporiadal s prípadným krátením (moja poznámka: aj tak skromného) rozpočtu. Ani jeden nemal gule povedať jej, nech si to potom robí sama. Nabudúce možno pôjdu konkurzy rovno po najnižšej cene, za akú to chce niekto robiť. 

Spomínalo sa i viaczdrojové financovanie, ale i to má svoje úskalia. Jednak si nemyslím, že by FPU mal sanovať KHB. A zo súkromnými peniazmi to u nás nie je ľahké. A to nehovoriac, aký povyk spustí kohorta akože ľavičiarov, ak napríklad nejaká banka, akokoľvek solídna, prispeje „na umenie“. I keď vlastne samotné peniaze zas až tak nesmrdia. Ale protestom sa dá aspoň zviditeľniť. 

KHB je v dlhodobej kríze. Má to veľa príčin, od nevhodných priestorov (osobne považujem bratislavskú „umelku“ za lepší a primeranejší priestor a možno by sa dal vymeniť, o tom ale nebola na konkurze reč, nanajvýš o vylepšení tristných súčasných priestorov), cez akosi priveľa slabých výstavných projektov až po neujasnenú misiu. Medvediu službu jej robí hlučná časť kultúrnych bojovníkov (nech len vojdú dnu, nestoja len pri Kunsthalle a konečne uvidia tu biedu) i nekritický obdiv niektorých v Bratislave vplyvných médií.

Dúfajme, že víťaz konkurzu sa naučí chodiť medzi týmito vyššie spomínanými nášľapnými mínami. Mimochodom, jednu potenciálne osobnú si nesie i on sám, svojou spoluprácou s tunajšou malou komerčnou galériou s (aspoň vtedajším) vplyvom na dramaturgiu KHB. Prajem mu, aby to rýchlo nevzdal a naplnil svoje vízie. A komisii, aby čas neukázal, že sa len nechala opiť peknými rečami či podľahla jednému z Murphyho zákonov: Odborníkom je ten, kto prichádza z iného mesta (Marsove pravidlo).