Horúca stopa

V Galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici sprístupnili výstavu Rastislava Podobu, Landscan, ktorú kurátorsky pripravil Michal Šedík. Podoba sa vo svojich maľbách už dlhodobo venuje skúmaniu vzťahu binárnej opozície medzi realitou a abstrakciou, pričom východiskom mu je dnešná krajina. Damas Gruska komentuje jeho aktuálny posun od tradičnej krajinomaľby k technickému obrazu krajiny. Podoba interpretuje dostupné digitálne snímky krajín, ktoré nie sú bežne dostupné ľudskému oku. Ďalej píše, že autor reaguje na klimatické zmeny v horskej krajine, ktorá zmenila svoju farbu na červenú.

Pracovná plocha, 2018

Horúca stopa

V akom svete (viac) žijeme? V tom, ktorý vnímame svojimi vlastnými zmyslami, skúsenosťami a rozumom alebo vo svete, ktorý nám konštruujú technológie a médiá? Oboje sa týka sociálneho sveta rovnako ako materiálneho. A v oboch prípadoch z času na čas cítime napätie, prameniace z ich možného vzájomného nesúladu.

Krajina ako súčasť nášho okolia je už pár storočí obľúbeným maliarskym námetom. Krajinomaľba už vo svojich počiatkoch skrývala vnútorné významy, nebola iba zobrazovacím žánrom. A neboli to iba motívy romantických zrúcanín alebo industriálnych komínov, ktoré kódovali rôzne názorové východiská.

V slovenskej kultúre dlho prevládal romantický pohľad na vidiek a krajinu ako opozita skazeného a cudzieho mesta. Mesto predstavovalo hrozbu, nebezpečenstvo aj kvôli tomu, že sa v ňom pohybovali ľudia iných národov a etník, princíp strachu z neznámeho funguje dodnes. Toto sa celkom nezmenilo ani po predvojnových, vojnových a povojnových „odsunoch problematických” skupín z miest (Česi, Nemci, Maďari, Židia či buržoázia) a v podstate doteraz  tvorí celkom živý názorový prúd.

Povodie III., 2020

Pri vnímaní krajiny vo všeobecnosti sa začínajú prejavovať i technologické a/alebo „antropocénne“ motívy. Zrazu ju vidíme aj inak. Satelitné snímky, ortofotomapy, drony, digitálne mapy s rôznymi vrstvami a pod. nám sprostredkúvajú nové pohľady a nové vnímanie krajiny. Na krajinu môžeme nazerať ako na svedka politicko-ekonomickej zmeny či reality. Napríklad keď stojíme na slovensko-rakúskej hranici pri Bratislave, na jednej jej strane vidíme na horizonte záplavu veterných elektrární, na druhej ani jednu. Zo satelitných záberov zas trasu hranice neomylne rozoznáme podľa veľkostí polí. Inde zas vidíme, ako sa nám pred očami stráca stáročia vytváraná kultúrna krajina a mení sa na divočinu, vo väčšine prípadov ako kúzlo nechceného, v dôsledku vyľudňovania vidieka a premeny poľnohospodárstva.

Čím viac sa dozvedáme o prebiehajúcich klimatických zmenách, tým citlivejšie vnímame každé ich „potvrdenie“ v našom okolí rovnako ako príčiny, ktoré k ním vedú. Veľké holoruby či lykožrútom napadnuté časti lesa už neberiem ako nutný úkaz ale ako omyly minulosti i súčasnosti. Chyby, ktoré sa budú desaťročia pomaly naprávať, ak je náprava vôbec možná.

Zľava: Povrch I., 2020, Pracovná plocha, 2018

Rastislav Podoba patrí k najvýraznejším predstaviteľom pomerne silného prúdu maliarov, venujúcich sa krajine. Jeho výtvarný program sa postupne vyvíja, zachováva si síce osobitý a dobre rozpoznateľný rukopis, no „vnímanie“ krajiny sa postupne mení, vzďaľuje od počiatočného pomerne tradičného „zobrazovacieho“ pohľadu. Podoba viac začína pracovať s modernými „technológiami“ videnia. Napríklad na nedávnej výstave v Stredoslovenskej galérii (Nižšie úrovne, 29. októbra 2019 – 2. februára 2020) to bola už krajina, ktorú pútnik nevidí: krajina (z) vtáčej perspektívy. Ostatne, sme na ňu zvyknutí z máp, z obrazoviek počítačov, tabletov či telefónov, o pohľade z lietadla ani nehovoriac.

Na súčasnej výstave v Banskoštiavnickej galérii Schemnitz nám sprostredkováva opäť iný pohľad na krajinu, vychádzajúci z inej technológie jej „nazerania“, navyše sa i jeho maliarsky jazyk postupne posúva od expresívneho „impresionizmu“ až k abstraktnému expresionizmu. Zobrazuje voľným okom neviditeľné ale vizualizovateľné. Podkladom sú mu snímky z termokamery. Tá zachytáva infračervené žiarenie ako vyjadrenie povrchovej teploty objektov. V tomto prípade sú snímky zdramatizovaným svedkom rôznych krajinných ruptúr. Z desiatky obrazov (všetko oleje na plátne) práve osem tohtoročných je venovaných tejto téme, i keď výstavu otvárajú a uzatvárajú dve staršie práce (Rezort II, 2019 a Pracovná plocha, 2018). Červené krajinné územia, vyžarujúce teplo, po tom čo stratili schopnosť udržiavať vlahu nám pripomínajú zničujúcu lávu roztekajúcu sa krajinou, no tu sa už nedá vyhovárať na vyššiu moc nevyspytateľného vulkánu. Za horúcu červenú stopu sme zodpovední my. V tomto zmysle výstava nadväzuje a tvorí istý kontrapunkt k tamojšiemu vlaňajšiemu ekologicky ladenému projektu Zdeny Kolečkovej Messenger ubránených krás

Povrch II., detail, 2020

Galéria Schemnitz sa napriek svojmu progresívnemu a ambicióznemu programu v poslednej dobe neprávom ocitla trochu v mediálnom tieni neďalekej Galérie Jozefa Kollára. Zdá sa, že tento rok by to mohlo byť naopak, tým skôr, že z hľadiska udržateľnosti bol rok Banskej Štiavnice ako Mesta kultúry pre GaJK bohužiaľ fiaskom: galéria stratila vedenie a doteraz nemá nové, Edmund Gwerk nezískal modernú a dôstojnú stálu expozíciu a dokonca i jej samotné otvorenie je v nedohľadne. A je vôbec otázne, či si v priebehu roka tri najväčšie výstavné projekty srdcia a aktívnejšiu participáciu Štiavničanov získali, či skôr naopak.

Rastislav Podoba: Landscan / kurátor: Michal Šedík / Galéria Schemnitz / Banská Štiavnica / 15. 5. - 21. 6. 2020

Foto: Damas Gruska