Artalk.cz

Jalové rozjímanie

Bratislavská Kunsthalle predstavila projekt Orient 2, ktorý sa venuje východoeurópskej identite. Kurátor Michal Novotný menuje komplex menejcennosti ako jednu z definujúcich vlastností spoločnej identity tohto regiónu. Vidí za ním aj možnú príčinu narastajúceho nacionalizmu. Autor recenzie Damas Gruska to vidí inak a reaguje, že identita východnej, ale i západnej Európy je poznačená svojou vlastnou, často na oboch stranách rozporuplnou históriou, ktorá ju ovplyvňovala. Na záver kritizuje kurátorský výber diel, hodnotí rôznu mieru, akou do témy zapadajú, hoci nespochybňuje ich svojbytnú kvalitu.

Jalové rozjímanie

O filmoch sa hovorí, že dvojka už nikdy nie je taká dobrá ako jednotka. Výstavy Orient (v Rige, Bruseli a Krakowe) som na rozdiel Orient 2 nevidel, ale obávam sa, že neboli oveľa lepšie. Niežeby kurátorovi chýbal prehľad o dianí na umeleckej scéne „východnej Európy“, ale očividne mu nesedí politicko-sociologicky koncipovaný projekt (zadanie) a navyše sám, podľa vlastných slov, neverí na niečo také ako východoeurópska identita.

Teda, snáď ju vidí len v akejsi zakomplexovanosti tamojších obyvateľov vo všeobecnosti a umelcov zvlášť. U jedných to vyúsťuje do arogancie, nacionalizmu a „nedemokratických tendencií“ a u druhých do frustrácie z neschopnosti presadiť sa na európskej umeleckej scéne (či aspoň trhu) alebo aspoň prehovoriť jazykom zrozumiteľným aj tej druhej strane.

Na rozdiel od Michala Novotného identitu či skôr identity východnej Európy predsa len pociťujem. Mali sme inú historickú skúsenosť. Nielen po vytýčení železnej opony. A napriek jej pádu pred tridsiatimi rokmi, kontúry onej hranice (pretínajúcej i súčasné Nemecko) vyvstanú pri každom otrase či len záchveve európskej spoločnosti. Na jednej strane je to isté vývojové oneskorenie (už Otto von Bismarck hovoril, že ak by mal prísť koniec sveta, presťahuje sa do Rostoku, lebo tam príde všetko o päťdesiat rokov neskôr). I teraz sa prejavuje masívnym odlivom, v niektorých krajinách priam fatálnym exodom, zväčša mladých ľudí. Na druhej strane je to naopak, snaha o akési predbehnutie vývoja, započatá bolševickou revolúciou, ktorej dôsledky dramaticky, negatívne i pozitívne, ovplyvňujú Európu posledných sto rokov. Tak ako jej obe časti majú svoje geografické „stredy Európy“, majú i svoje traumy a nenaplnené túžby a očakávania. Paradoxne, jedným z tých nenaplnených očakávaní mnohých ľudí západu, ľavicových intelektuálov predovšetkým, bolo i to, aby sme sa nevydali tou istou cestou, nezopakovali všetky ich chyby a pokúsili sa vytvoriť pred tridsiatimi rokmi niečo lepšie.

Názov výstavy mi pripadá problematický: nepresný, skôr lacno atraktívny na východe a nezrozumiteľný na západe. Odkaz na Orientalizmus Edwarda Seida mi príde úplne švejkovský. Jeho kniha je venovaná Blízkemu východu a ak už chcel evokovať fenomén objavovania „východu“, príhodnejší by bol odkaz na knihu Toma Reissa, Orientalista, venovanú životnému príbehu Leva Nussimbauma alias Essad Bey alias Kurban Said a jeho sprítomňovaniu, či dokonca objavovaniu orientu pre zapadnú spoločnosť plnú nepoznania, či dokonca predpojatosti.

Každý zo série „orientálnych“ projektov Michal Novotný vyskladal z diel umelcov východnej Európy, či tu pôsobiacimi alebo majúcimi „korene“. Do bratislavského (polo)prebratého projektu ich priniesol čosi cez tridsať a rozdelil ich do piatych žánrových scén – Čakáreň, Všetci sú vyobliekaní a nemajú kam ísť, Karpatské digitálne lúky, Diabol v stroji, Tiene minulých budúcností.

Kurátor viac než „rozjíma nad existenciou východoeurópskej identity“, ilustruje postupne štyri posledné dekády vývoja východoeurópskych spoločností cez dianie na miestnej umeleckej scéne a cez témy, ktoré skôr či neskôr reflektovala, či postupy, ako sa s nimi vyrovnávala. Téma dramatického vývoja na Balkáne, o ktorom sa hovorí, že vytvára viac histórie, ako je schopný absorbovať, prakticky absentuje (hoci odtiaľ pochádza jedna z najznámejších súčasných svetových umelkýň a samotné teritórium predstavuje akýsi hyperbolizovaný koncentrát „východu“).

Niektoré diela zapadnú celkom priamočiaro (reflexia špecifickej vizuality „východného bloku“ (napríklad video Dacia – 30 rokov sociálnej histórie, Vlad Nancã, 2003), či do vpádu nových fenoménov a následne umeleckých tém, do mladých, nepripravených a ťažko sa rodiacich demokracií (napríklad inštalácia High Definition Blue Světlo, Ondřej Vicena, 2018). U iných je to skôr kurátorská špekulácia a konštrukt, ktorá aj po jeho objasnení (na kurátorskom sprievode) vyznieva nie príliš presvedčivo, a bez neho úplne nezrozumiteľne. Prečo sú súčasťou projektu napríklad 4 rohy hotelu Hilton, Jiří Thýn, 2008? Spomedzi diel, ktoré sa pohybujú medzi týmito dvoma krajnými polohami, by som spomenul napríklad video Wojteka Doroszuka, Princ, 2014, v ktorom Elohim Princ Ntsiete v konžskom meste Brazzaville napodobňuje oblečením a pohybmi Michaela Jacksona. Piata časť tzv. „žánrová scéna“ výstavy, venovaná „viac minulosti ako budúcnosti“, do ktorej môže divák počas prechádzky minulosťou (len) nahliadať (má samostatnú miestnosť a vchod), na mňa ale skôr pôsobila ako ohliadnutie za poslednými sto rokmi európskych dejín umenia, vrátane súčasných diel priamo nadväzujúcich či skoro citujúcich známe práce európskych dejín.

Z výstavy som odchádzal s pocitom sklamania. Iste, videl som veľa kvalitných diel, ale skôr ako vizuálne panoptikum. Neostal vo mne dojem, že by sa môj pohľad na východoeurópsku identitu nejako osvetlil v novom svetle. Skôr som projekt bral ako nevyužitú príležitosť uchopiť tému vychodoeuropskej identity a tak ono deklarované rozjímanie mi pripadalo trochu jalové.


Argišt Alaverdyan, Rada Boukova, Zuzanna Czebatul, Marek Delong & Anna Slama, Anna Daučíková, Wojtek Doroszuk, Lucia Elena Prusa, Anders Gronlien, Kaspars Groshevs, Tomáš Hlavina, Martin Horák, Baptiste Charneux, Šimon Kadlečák, Shifra Kazhdan, Alina Kleytman, Lenka Klodová, Adam Kokesch, Martin Kohout, Ieva Kraule, Marlena Kudlicka, Kwiekulik, Marek Meduna, Daria Melnikova, Maria Metsalu, Vlad Nancã, Deimantas Narkevicius, Richard Nikl, Jan Pfeiffer, Jaakko Pallasvuo & Anni Puolakka, Lucia Elena Prusa, Jan Šerých, Jiří Thýn, Ondřej Vicena / Orinet 2 / Kurátor: Michal Novotný / Kunsthalle Bratislava / 12. 7. – 6. 10. 2019

Komentáře

  1. Dobrý den, děkuji za článek,
    jen upřesnění – název, jak se ostatně v textu k výstavě píše – se nevztahuje primárně k Saidově knize, ale k termínu „l’Orient européen“ :

    „Pred vypuknutím 1. svetovej vojny francúzsky vedecký výskum ešte stále osciloval medzi dvoma zdanlivo podobnými pojmami l’Europe Orientale (východná Európa) a l’Orient européen (európsky Orient). (…) Myšlienka východnej Európy bola prepojená s rozvíjajúcim sa orientalizmom, zatiaľ čo filozofická geografia východnú Európu občas vylúčila z Európy, implicitne ju presúvajúc do Ázie, a zdalo sa, že vedecká kartografia popiera takúto bizarnú konštrukciu. (…) Táto neistota podnietila konštrukciu východnej Európy ako paradoxu súbežných začlenení a vylúčení, Európy, ale ne-Európy.“
    Edward Said: Orientalizmus. Porovnaj s Larry Wolff: Vynájdenie východnej Európy.

    evropský Orient tedy je, alespoň dle Wolffa, historicky používaným termínem pro východní Evropu, což samozřejmě neodebírá zmiňovanou anekdotičnost (záměrnou), jen myslím, že se nejedná o „nepřesnost“, o aplikaci dvou rozdílných rámců,

    děkuji

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *