Artalk.cz

Zvuky (z) podzemia

V rámci rezidenčného pobytu v Banskej Štiavnici vytvorila Zorka Wollny zvukovú site-specific situáciu, ktorá sa konala v banskej štôlni Bartolomej. Záznam z akcie je momentálne k počutiu v pivničných priestoroch v Galérii Jozefa Kollára. Damas Gruska sa zúčastnil obidvoch prezentácií, ich reflexiu však neprináša v recenzii, uchopuje ich skrze subjektívno-konceptuálny text, ktorý tvorí časovú os – vznik Banskej Štiavnice pred naším letopočtom až po tajomné zvuky v banskej štôlni.

Zvuky (z) podzemia

13,5 miliónov rokov pred Kristom

Prepadá sa Štiavnický stratovulkán a vzniká kaldera, v ktorej leží Banská Štiavnica.

3. storočie pred Kristom

Kelti začínajú s ťažbou striebra a zlata na vrchu Glanzenberg.

10. storočie

Už do pomerne rozvinutej ťažby sa pridávajú baníci z Čiech, neskôr aj z Nemecka.

16. storočie

V okolí Banskej Štiavnice je 426 samostatných ťažiarstiev.

Ich obraz sa mení od polo apokalyptického obrazu pracovného tábora s vyrúbanými lesmi a provizórnymi príbytkami pre večne ufúľaných zlatokopov až po hustú zástavbu skromných baníckych domčekov obkolesujúcich pyšné a bohatnúce mesto.

Predstavte si rozložitú dedinskú almaru. Položíte na ňu zápalkovú krabičku. To je tak zhruba proporcia veľkosti mesta a siete banských diel v podzemí.

V súčasnosti je neprostá väčšina z nich už dávno opustená. Nanajvýš sú turistickou atrakciu.

2019, apríl

Poľka, žijúca v Berlíne, prichádza do Banskej Štiavnice na umeleckú rezidenciu v rámci programu Trojica Air. V spolupráci so skupinou žien, prevažne žijúcich v meste či jeho okolí, vytvorila „zvukovú situáciu“ pre útroby Štôlne Bartolomej, ktorá je súčasťou Slovenského banského múzea. To, že sa na inzerát v novinách prihlásili len ženy, je symbolická náhoda: mesto k baníctvu ponúkalo i doplnkové zamestnania pre ženy – ku koncu jeho slávy to bola Pleta a Tabaková továreň s tisíckami zamestnankýň. Bane s (polo)nahými baníkmi boli zas doménou mužov.

V rámci rezidencie sa uskutočnilo deväť workshopov, počas ktorých Zorka Wollny spolu s trinástimi účastníčkami nacvičila zvukovú kompozíciu. Aktérky mali počas nich “voľné hrdlo”, nakoľko sa aktívne mohli zapájať do kompozície a prispievať vlastnými nápadmi.

2019, máj

Čakanie, kým predchádzajúca skupinka poslucháčov/divákov „vyfára“ na povrch. Nechcú veľmi hovoriť, čo sa dialo tam dolu. Vyzerajú byť trochu zarazení.

Začína to už vstupom do podzemia. Kráčame preto mlčky. V zástupe po jednom.

V múzejnom pršiplášti, hompáľajúca prilba na hlave (občasné nárazy hlavou sú ale skôr spôsobené tým, že nám obmedzuje výhľad) a v ruke sliepňajúce svietidlo (olovený akumulátor a klasická žiarovka robia svoje). Okrem zvukov vlastných krokov začíname vnímať i okolité zvuky. V miestach, kde sa chodba nepatrne rozširuje, nás čakajú stoličky. Sadáme si v poradí ako sme prišli. „Zírame“ to tmavej vlhkej steny naproti. Keď posledné kroky ustanú, ešte lepšie vnímame zvuky bane. Zvuky organickej i anorganickej prírody. V šere začíname vnímať i stojace postavy medzi nami. Ich telesnú blízkosť, no o chvíľu hlavne zvuky, ktoré vydávajú. Vzdychy, škreky, pískanie, popevky i recitatívy so slovami evokujúcimi banícku činnosť (kopať hrabať atď). Ťažko identifikovať, kto ich vydáva, ak teda nestojí bezprostredne vedľa. Všetko sa to ozýva v prázdnych priestoroch, ktorých hĺbku len tušíme a zmiešava s ich vlastným zvukom.

2019, august

Pod Glanzenbergom, v podzemí Galérie J. Kollára je priestranná pivnica. Verejnosti bežne neprístupná, teraz slúži ako depozitár muzeálneho haraburdia – torzá kamenných reliéfov, rozobraté keramické kachle, muzeálne vitríny, a pod. V minulosti to bol aj vstup do štôlne, teraz už ťažko rozpoznateľný. Svetla je ešte menej ako v bani. Divák, či hlavne poslucháč sa ňou ale voľne prechádza. A z dômyselne ukrytých reproduktorov ožívajú zvuky (z) májovej zvukovej situácie (performancie). Asociácie sú iné. Už to nie je stiesnený klaustrofobický pocit desiatok metrov pod zemou. Sme na úrovni parteru. Už to nie je industriálny priestor. Nominálne sme v galérii. Na zemi sa povaľuje niečo, čo sa ocitlo, či snáď mohlo ocitnúť aj hore. A už necítime účinkujúcich. Nie je tu oné napätie a pocit jedinečnosti a neopakovateľnosti. I exkluzívnosti – májová akcia mala veľmi obmedzený počet účastníkov. Tí to teraz vnímajú možno viac ako spomienku, pripomenutie sychravého podvečera vonku a banícko-koncertného dobrodružstva v podzemí.

Pre ostatných je to iné. Pod chvíľou vchádzajú dnu. Upozornenie na dverách, aby si vypli mobilné telefóny kvôli rušeniu bezdrôtového prenosu zvukového signálu, si niektorí ani nevšimnú. Nič síce nerušia, ale vidno, že chcú hlavne nakuknúť do každého kúta galérie, nech im nič dôležité neunikne, keď sem už merali cestu. Bolo by trápne sa neskôr „na nete“ dočítať, čo všetko „missli“. Zvuky možno ani nevnímajú, berú ich ako čoraz bežnejšiu kulisu v historických, zvlášť sakrálnych, turistických objektoch. Tí sú však v menšine. Väčšina si i prečítala, do čoho vstupuje. Štiavnickí nováčikovia, ktorým utkvie len Banka lásky a Divná pani na Trotuári, majú šancu zájsť aspoň trochu pod povrch tohoto mesta. Aj symbolicky. A Štiavničania, prindíši či skoro prindíši majú teraz príležitosť inak porozmýšľať o svojom meste. V iných súvislostiach.

Renováciu identity, tému projektu, s ktorým Banská Štiavnica získala titul Mesta kultúry na rok 2019, tu nájdeme tak i tak. Stále sa nám pripomína impozantné banícke dielo, oná almara, ktorá ako ementál prešpikovala kopce naokolo, vyvrhla odpad plný ťažkých kovov na povrch a stále vyvrhuje toxické plyny. Je symbolom niekdajšieho bohatstva aj úpadku mesta, teraz maskovaného turistickým instantným životom v čase krátkej sezóny.

Na povrchu nečakane hlučné centrum mesta, v dôsledku kombinácie dlažobných kociek a neregulovaného automobilizmu i bezuzdnej nočnej zábavy uprostred neobývaných domov a v útrobách sotva zachytiteľné zvuky podzemia.

Tie mi však pripomenuli aj moje vlastné kroky, keď tam prázdnym mestom kráčam novembrový večer a žiaden iný znak života nepočuť. Pred tridsiatimi rokmi umierala materiálna podstata tohoto mesta. Tá teraz prekvitá, no umiera už ako mesto, ktoré robia jeho stály obyvatelia. Mení sa na kulisu, pripomínajúcu jeho slávnu minulosť. To všetko vo mne pripomenuli oné zvuky (z) podzemia.


Foto: Banská St a nica Contemporary, Gamas Gruska, Lukáš Rohárik, Lužina

Zorka Wollny / Tichý príliv/ Galéria Jozefa Kollára / Banská St a nica Contemporary v spolupráci s Galériou HIT v rámci projektu Banskej Štiavnice ako Mesta kultúry 2019 / Banská Štiavnica / 7. 8. – 20. 10. 2019

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *