Rothko v múzeu

Tvorbu predstaviteľa amerického expresionizmu Marka Rothka je možné vidieť ešte do konca mesiaca v Kunsthistorisches Museum vo Viedni. Ide o výstavu retrospektívneho typu, kde je autor predstavený divákovi klasickým, lineárnym spôsobom. Damas Gruska sa v recenzii zámerne vyhýba analýze obrazov, sústreďuje sa na inštaláciu výstavy vo vzťahu veľkoformátových malieb k muzeálnemu priestoru KHM.

Pohľad do výstavy v KHM © 1998 Kate Rothko Prizel & Christopher Rothko / Picture Rights, Viedeň, 2019, Foto: KHM-Museumsverband

Rothko v múzeu

Popravde, najprv ma rozhodnutie viedenského Kunsthistorisches Museum (KHM) pripraviť veľkú výstavu Marka Rothka prekvapilo. Mimochodom, je to jeho prvá prezentácia v Rakúsku. Veľké autorské výstavy organizované KHM boli zamerané zväčša na starších autorov, významne zastúpených v ich vlastných zbierkach, siahajúcich zhruba do 18. storočia. Ešte viac ma prekvapilo to, že pri nej viac nepracovali so svojimi zbierkami či reputáciou inštitúcie, ktorá by umožňovala zapožičať aj ďalšie diela, v ktorých Rothko nachádzal inšpiráciu. Tým skôr, že kurátor Jasper Sharp (spolupracoval i so synom maliara) rok pred otvorením v „promo“ videu upozorňuje na vplyv (či iné paralely) Rembrandta na Rothkovo dielo. Ale inšpiračných zdrojov by „doma“ našli ešte viac (okrem autorov 20. storočia ako Arshile Gorky, Max Weber, Paul Klee, Georges Rouault a nemeckí expresionisti). A nejde len o inšpiráciu či iné vplyvy. Tu pripomínam momentálne prebiehajúcu výstavu Sea Star: Sean Scully v Londýnskej Národnej galérii, kde jeho abstraktné plátna visia vedľa Turnera, čo dáva divákovi inú perspektívu videnia diel oboch umelcov.

Pohľad do výstav v KHM, © 1998 Kate Rothko Prizel & Christopher Rothko/Bildrecht, Viedeň, 2019, Foto: KHM-Museumsverband

V KHM išli inou cestou. V štyroch miestnostiach (rané práce 1933–48, rané klasické práce 1949–56, tzv. Seagramovské murály 1958–59 a neskoré klasické práce 1960–70) prezentujú 43 plátien (zhruba 5 % spomedzi všetkých, ktoré kedy namaľoval) a tri neskoré maľby akrylom na papieri. Pokrývajú chronologicky jeho radikálny maliarsky vývoj: od realistických figúr cez expresívne či surrealistické práce až po (a hlavne) jeho „farebné polia“, ktorými je najznámejší. Nemá význam urážať čitateľov Artalku písaním o samotnom diele Marka Rothka. Ide o výstavu. Vidieť pokope reprezentatívnu ukážku, dokumentujúcu jeho maliarsku dráhu, je samo o sebe zážitok, vrátane toho, v akých rôznych polohách sa pohybovala jeho práca ešte i pár mesiacov pred dobrovoľnou smrťou. S inštaláciou by bol autor asi spokojný: nemal rád, ak jeho obrazy viseli vedľa iných autorov, spirituálny a transcendentný rozmer obrazov podporí prítmie (inak stále stojí za to prečítať si Rothkovu krátku esej The Romatics were Prompted, 1947), sú tu i gauče, na ktorých môže návštevník meditatívne posedieť a rovnako by ho potešila bezprostredná fyzická blízkosť samotných diel. V tomto nebol ojedinelý, iný predstaviteľ abstraktného expresionizmu, Barnett Newman pripravil v roku 1951 pre návštevníkov svojej výstavy (prezentoval tam i slávny Vir Heroicus Sublims s rozmermi 5,5 m × 2,5 m) inštrukcie: „Na veľké plátna sa zvyčajne pozeráme z väčšej vzdialenosti. Veľké plátna na tejto výstave sú myslené tak, aby sa na ne divák díval z bezprostrednej blízkosti.“ Rothko sám trval na tom, že veľký rozmer jeho obrazov nie je výrazom ega a pompéznosti, ale presne naopak, sú výrazom „intímnosti a ľudskosti“. A možno by dokonca uvítal ešte menšie rozmery výstavných miestností. Samozrejme, táto výstava má (aj) iný záber než ponúknuť či reprodukovať divákovi spirituálny zážitok. Iste chceli zachytiť i maliarovu cestu, míľniky jeho vývoja. Pri tomto teda KHM síce ponúka kontext klasickej kamennej inštitúcie svetového významu, vlastniacej i vystavujúce diela, u ktorých by sa dali hľadať Rothkove inšpiračné zdroje, no tie si musí hľadať divák sám v útrobách múzea. Aj keď sa v booklete, ktorý má návštevník k dispozícií, síce dočíta, ako Rothka napríklad ovplyvnili návštevy Talianska. Najprv Florencie, tu zvlášť fresky Fra Angelica v kláštore San Marco a Michelengelova Medicejská knižnica a neskôr aj návšteva Pompejí. Obom veľmi dobre rozumiem, tá farebnosť sa nezaprie, i keď v prípade toho druhého by to teraz bolo možno ešte viac neapolské archeologické múzeum. Učil sa aj techniky starých majstrov, spôsob kladenia farieb od Tiziana či „vnútorného“ svetla od Rembrandta, atď. Dodávať odkazy na konkrétne diela vystavené v iných častiach rozsiahleho KHM by síce bolo možné, ale asi kontraproduktívne. Sotva by divák prebiehal od jedného k druhému. Ono trochu rébus bol vyhľadať aj samotné Rothkove práce, ktoré neboli vystavené v poradí, ako ich uvádza booklet. Je zrejmé, že ten vznikal skôr než inštalácia.

Pohľad do výstavy © 1998 Kate Rothko Prizel & Christopher Rothko/Bildrecht, Viedeň, 2019, Foto: KHM-Museumsverband

Osobne si cením, že mediálna prezentácia výstavy bola menej bombastická než predchádzajúci projekt, venovaný Pietrovi Bruegelovi staršiemu, s časenkami a množstvom snobov, zvlášť pred jej ukončením, takže návštevník tentokrát videl aj obrazy, a nielen ďalších divákov a obrazovky ich mobilných telefónov.

Samozrejme, návštevník sa neubráni myšlienke, ako by výstava vyznela v galerijnej bielej kocke, napríklad vo veľkorysých priestoroch suterénu neďalekého Leopold Museum (mimochodom, prebieha tam veľmi zaujímavá, ale trochu prehliadaná výstava Oskara Kokoschku). Tu by divák mohol mať oboje: aj intimitu bezprostrednej blízkosti k obrazom, ale aj odstup, ak by sa mu žiadal, navyše tamojšie priestory pôsobia viac „chrámovo“ a spirituálne. Okrem toho by umožnili niektoré miestnosti dedikovať Rothkovým inšpiračným zdrojom.

Slovenského diváka navyše zaujmú ešte tri veci. V čase, keď u nás zúril socialistický realizmus a vo svete studená vojna, CIA používala abstraktný expresionizmus ako ideologickú zbraň a promovala ho, kde a ako sa dalo. Tejto téme sa výstava vyhla úplne. No a našinec si navyše uvedomí, ako je to už dávno, čo napríklad v SNG bola väčšia prezentácia zahraničného umelca. Napríklad pri vzhliadnutí súčasnej výstavy Atterseeho vo viedenskom 21er Haus sa zdá byť až neuveriteľné, že sme tohoto bratislavského rodáka (jeho otec tu zanechal niekoľko významných stavieb) mohli vidieť pred 18 rokmi aj v Esterházyho paláci SNG.

Pohľad do výstavy © 1998 Kate Rothko Prizel & Christopher Rothko/Bildrecht, Viedeň, 2019, Foto: KHM-Museumsverband

A do tretice, teraz naša „erbová“ inštitúcia v tom istom paláci nezmyselne zrušila ďalší zo svojich skromných výstavných priestorov – ukončila Nestálu expozíciu (staršieho umenia) ako priestor na prezentáciu svojich najcennejších artefaktov, ale i (úspešný) priestor na „intervenčnú“ prezentáciu novšieho umenia. Nahradila ho (mimo iné) akože už „stálou“ Knižnicou Kornela a Nade Földváriovcov. Tá ničím nepripomína priam konceptuálne dielo – knihami preplnený byt v Ružinove (tu pripomeniem komunálny byt Iľju Kabakova). V skutočnosti sa jedná zrejme hlavne o PR kabinet, na ktorý sa spoza vypchatého koňa smutne díva Földvári s indiánskou čelenkou na hlave.

Mark Rothko / kurátor: Jasper Sharp / Kunsthistorisches Museum / Viedeň / 12. 3. – 30. 6. 2019