Raz sa to musí podariť

Na výstave Inverzná romantika, ktorú kurátorsky zastrešil Petr Vaňous, sa bratislavskému publiku predstavila pätica výtvarníkov, a to menovite Ivan Pinkava, Josef Bolf, Martin Gerboc, Jiří Petrbok a Richard Štipl. Jedná sa o putujúci výstavný projekt, ktorý skúma tému „inverznosti“ prostredníctvom fotografie, maľby, kresby a sochy u prezentovaných autorov. Výstavu opakovane navštívil Damas Gruska či už ako účastník protestu Stojíme pri KHB, alebo ako divák výstavy, či recenzent a všetky tri pohľady pretavil do komentáru.

Raz sa to musí podariť

(Inverzná romantika na štvrtý pokus)

V Bratislavskej Kunsthalle prebieha štvrtý pokus kurátora Petra Vaňousa presvedčiť diváka o zmysluplnosti jeho konceptu „inverznej romantiky“. Venuje sa mu už 11 rokov (v modifikovanej podobe i dlhšie). Po dvoch menších výstavách z roku 2008 (v bratislavskej Bastart Contemporary a pražskej repríze v Galerii 5. patro, vystavujúci autori Josef Bolf, Martin Gerboc, Jiří Petrbok), pomerne objemnej, opäť rovnomennej publikácii z roku 2018, v ktorej k trojici autorov pridal Ivana Pinkavu a Richarda Štipla, teraz so všetkými piatimi pripravil rozsiahly kurátorský projekt.

Kurátorské výstavy majú svoje špecifiká. Aj tie najlepšie výstavné projekty môžu zahŕňať diela nie len veľmi rôznej materiálnej povahy, umeleckých stratégií, ale i kvality. Celé to môže držať pokope a fungovať, pokiaľ je to premyslené a zmysluplne zostavené.

Prvá časť platí i o tejto výstave. Nájdeme tu maľbu, prípadne maľbu doplnenú kresbou, fotografiu i sochu a objekt. Popri veľmi kvalitných dielach i menej presvedčivých autorov. Inštaláciu samozrejme nutne poznačí permanentné provizórium, v ktorom sa KHB nachádza (samotnými priestormi počnúc), ale väčší problém je v samotnej koncepcii, ktorá by to celé mala držať pokope a dávať projektu zmysel. Text(y) kurátora mi veľmi nepomohli. Ani ten rozsiahly v knihe, kde okrem portrétov jednotlivých autorov nájdeme i rozsiahlejšiu úvodnú štúdiu, ktorá by snáď mala objasniť obsah pojmu inverzná romantika. Tá je, ale za hranicou čitateľnosti, síce s množstvom poznámkového aparátu, ale pôsobí skôr ako snaživá seminárna práca než konečne zrelý a zrozumiteľný „statement“.

Pri samotnom otvorení výstavy kurátor urazene mlčal (ako protest proti nedohodnutým protestom proti plánom súčasnej (a prítomnej) ministerky kultúry s KHB). Pritom v napätej atmosfére nie je ľahké chod vecí ustrážiť. V „principiálnosti“ mu ale pritakal aj jeden z vystavujúcich umelcov, ktorý paradoxne, pár týždňov na to, sám v roli kurátora bezostyšne porušil dohodu so spolukurátorkou o otvorení spoločnej výstavy. A to tam napätie nebolo žiadne.

Takže čo vlastne má byť oná „inverzná romantika“. Kurátor chápe „romantiku“ ako „označenie prejavu vyhrotenej fantázie“. Už toto je svojský výklad proti tradičnej „dobrodružnosti“, „bezcieľnemu snívaniu“ či „tajomnosti“. Inverznosť chápe ako „prevrátenie nejakého pôvodného prejavu ‚naruby‘“, či dokonca niečo „zvrátené“, čo je opäť samo o sebe pozoruhodný výklad tohoto pojmu a zrejme i jedným zo zdrojov nejasnosti. Téma „inverznosti“ má byť v dielach vystavujúcich autorov „zásadným spôsobom prítomná a plní kritickú úlohu vo vzťahu k súčasnosti“. Hm. Pritom sa zvlášť vymedzuje voči „dekadentným tendenciám, ktorých výskyt a široký mediálny ohlas v poslednom čase vytesnil zmysel pre hlbšiu teoretickú diferenciáciu príslušného problému“. Krízu pritom považuje za hybnú silu spojenia romantiky a inverznosti. U vystavujúcich autorov to má byť kríza „tzv. reprezentácie a teda opory v reflexii väčšinovej spoločnosti. Reálny stav je však taký, že väčšina spoločnosti tieto diela odmieta, nerozumie im, alebo ich pokladá za šokujúce a úplne nesprávne za dekadentné.“ No ani zo zbytku tlačovej správy jeden nezmúdrie, ani z tej z roku 2008. A z výstavy už vôbec nie.

Ak si od kurátorských výstav sľubujem, že mi tému či diela autorov ukážu v nejakom novom svetle, uhle, perspektíve či objavnom kontexte, tu som sa ničoho takého nedočkal, ani po opätovných návštevách. Skôr mi ostal dojem, že sa kurátor len neustále snaží presvedčiť publikum (však raz sa to musí podariť), že za atraktívnym názvom je aj hlbší obsah, nie len jeho fixná idea. Expresívne výrazový materiál i farebnosť, exaltovanosť, kombinácia nesúrodých prvkov či symbolov, hra s pop-kultúrou či teatrálnosť atď. sa mi zdá na jeho naplnenie málo. A tak snáď najzrozumiteľnejším prejavom inverznosti bolo to, že výstava začína tým vchodom, kde zvyčajne výstavy končievajú.

Čo sa týka samotných vystavených diel, osobne ma najviac zaujali (aj keď som ich práce poznal i z viacerých bratislavských výstavných projektov) čiernobiele či temer monochrómne fotografie, portréty, presnejšie ľudské figúry a zátišia Ivana Pinkavu, ktoré svojou aranžovanou teatrálnosťou a pátosom balansujú na hrane romantiky a jej popierania, a maľby Josefa Bolfa a Jiřího Petrboka. Tie nesú výrazný a odlíšiteľný maliarsky autorský rukopis oboch autorov, i keď majú i spoločné rysy: figúry, práca so symbolikou a rôznymi odkazmi a referenciami, ale i pohyb na hranici abstrakcie.

Sochy, postavy či tváre v grotesknom úškrne autora Richarda Štipla sa až na svoju mierku zväčša v realistickom prevedení pohybujú nebezpečne blízko k strednoprúdovej „dekadencii“. Záhadne sa tu ale objavil i jeho objekt Priepasť zíza späť, akási halda železných potrubí a tuším tri veľkoformátové obrazy, od krajiny po abstrakciu.

Práce Martina Gerboca ma skôr dostávajú do chodieb nepresvedčivého „remaku“ nejakého pankáčskeho klubu v štvrti, ktorá je už dávno džendrifikačne premenená na domicílium usadenej strednej vrstvy, kde vystavujú päťdesiatnici Attila Szűcs či Alexander Tinei.

Po sérií nepresvedčivých, veľkých (rozsahom) kurátorských projektov (Orly & holubice, OBJEKTívne) nám ostáva len dúfať, že raz sa to musí podariť a dočkáme sa niečoho zmysluplnejšieho. Ostatne, spomínané provizórium sa týka nie len právneho statusu, dostatočného financovania, ale i vedenia inštitúcie. Tu sa isto žiada pevnejšia ruka rešpektovanej autority. A o to všetko sa musí zasadiť celá kultúrna (rozumej kultúry chtivá) obec, nemyslím len samotných výtvarníkov. Jedna vec je totiž stáť pri Kunsthalle a iná, ako divák, v Kunsthalle.

Josef Bolf, Martin Gerboc, Jiří Petrbok, Ivan Pinkava, Richard Štipl / Inverzná Romantika / Kurátor: Petr Vaňous / Kunsthalle Bratislava / 5. 4. 2019 – 16. 6. 2019

Foto: Martin Marenčin, Damas Gruska