Fake News za Fake Exhibition

V bratislavskej galérii ZAHORIAN & VAN ESPEN je momentálne prezentovaná výstava Neptun, kde je možné vzhliadnuť rovnomenný film Adély Babanovej, inšpirovaný jednou z najúspešnejších dezinformačných kampaní Štátnej bezpečnosti. Damas Gruska popisuje akciu Neptun a vníma film ako mnohovrstevnaté dielo, kde sa prelína fikcia a realita, symbolizmus príbehu a technologické postupy, ale aj problematika informačnej blokády a fake news.

Osobne mávam s videom alebo filmom v galérii trochu problém. Predovšetkým ak je príliš dlhé, naratívne alebo má iným spôsobom jasne vymedzený začiatok a koniec. Ak si video alebo film nevyžaduje kontext galérie, ale mohlo by byť „len“ premietané v kine, nevidím dôvod, prečo ho do priestoru galérie prenášať. Koniec koncov, v kine by si ho divák aj viac užil a dal mu viac pozornosti a koncentrácie, ale v tomto sa názory iste líšia.

Bratislavská galéria ZAHORIAN & VAN ESPEN pripravila po piatich rokoch ďalšiu samostatnú výstavu Adéle Babanovej (tentokrát ale za účasti troch hostí). Po fikčných dokumentoch (Návrat do Adriaportu, 2013, Odkud spadla letuška, 2013) je to opäť dielo nejakým spôsobom vychádzajúce z „reálnych udalostí“, ktoré však svojsky rozvíja a fabuluje.

Filmový projekt Neptun (podľa autorky bol od začiatku koncipovaný ako klasický príbeh, ktorý bude premietaný v kinosále alebo v televízií) predstavuje svojím spôsobom dvojnásobnú fabuláciu i dvojitú manipuláciu. Podnetom bola Akcia Neptun, čo je krycí názov mimoriadne úspešnej dezinformačnej kampane komunistickej ŠTB, pri ktorej boli v roku 1964 na dne Černého jezera na Šumave akože senzačne objavené debny s nacistickými materiálmi. Jej cieľom bolo nájdením tajných dokumentov, vrátane zoznamu donášačov nacistického režimu, ovplyvniť verejnú mienku doma i v zahraničí a dosiahnuť, aby bola predĺžená 20ročná premlčacia lehota vojnových zločinov. V rámci akcie boli debny najprv tajne uložené, aby ich po pár dňoch „objavili“ zväzarmovskí potápači (v skutočnosti bol jedným z nich vysokopostavený dôstojník dezinformačného oddelenia ŠTB), ktorí asistovali aj pri natáčaní celej pátracej akcie nič netušiacim televíznym štábom. Toľko po rokoch zverejnené fakty. (Akcia má i podrobné heslo na Wikipédii.)

Babanová onú mystifikáciu fabuluje ešte ďalej. Film je točený na klasický čiernobiely 35mm film, neskôr je digitalizovaný, zmiešava pôvodné i hrané zábery a napodobňuje dobovú filmovú reč i techniku. Tento „akože“ dobový dokument prináša príbeh novinárky, ktorá sa onoho senzačného nálezu pracovne zúčastní. Mystifikovaný divák sleduje mystifikovanú hrdinku. Ostane, aj ona cíti, že v celom príbehu niečo nesedí. Babanovej sa výborne podarilo nie len navodiť dobovú atmosféru, úzkostný pocit z návštevy „zakázaného pásma“ – pár sto metrov od hranice s vtedajším Západným Nemeckom. Rečou náznakov, záhadných postáv, obrazov i úkazov neustále zneisťuje diváka, až aby ho priviedla k absurdnému „živému“ nálezu v jednej z dební. Pôvodne štyri debne zredukovala na dve a i so samotným počtom „dva“ pracuje opakovane. Skoro všetkému, vrátane záveru, dáva dvojité vyznenie.

Čítanie príbehu i filmu samotného ponúka ešte viac významov. Žijeme v dobe nie len „fake news“, ale aj „fake history“ a vôbec „fake facts“. Ich základom je zobrať si čosi overené, nespochybňované a na tom vybudovať úplne nový naratív. Od interpretácie našich novodobých dejín až po správy zo súčasnosti. Na jednej strane sú to vyspelé technológie, ktoré vedia dodať presvedčivé vizuálne dôkazy, až po sociálne siete a internet, ktoré ich vedia efektívne rozšíriť. Počas vojny v Perzskom zálive sme videli presvedčivé televízne zábery bombardovania s chirurgickou presnosťou, aby neskôr vysvitlo, že sa jednalo o počítačové simulácie vyrobené v grafickom štúdiu. Roku 2007 v rámci politického boja o severný pól vysielala ruská televízia Russia (neskôr to prebrala i Reuters) zábery, ako ich ponorka umiestňuje na dno ruskú vlajku. Až kým fínsky teeneger neupozornil na to, že sa jedná o zábery z filmového Titanicu. Ťažko sa čudovať, že sa nájde veľa ľudí, ktorí i historické zábery z pristátia na mesiaci považujú za produkt filmových štúdií. No nesmejme sa im, sami sme často obeťou „fake news“ i viac ako dve storočia starých. Propagandy či už horúcej alebo studenej vojny ich vyprodukovali v dejinách ľudstva množstvo. Spolupodieľala sa i na rozšírení nezmyslu o malom vzraste Napoleona. A to sa odvtedy technika i metódy výroby falošných informácií výrazne zlepšili. Už vieme rečníkovi vo videu vierohodne vložiť do úst úplne iné slová, než vyslovil, vytvoriť sieť „nezávislých“ zdrojov, ktoré to celé potvrdia, a máme i spôsoby, ako toto celé bleskovo globálne rozšíriť.

Babanová ide opačnou cestou. Technologicky staromódnou, ale posolstvom súčasnou. Do detailov dotiahnutý „historický“ film iste nebol lacný a divák si skôr či neskôr položí aj otázku prečo. Pripomenúť, že fake news nie je ničím novým? Že sa na ich šírení môžu nevedomky podieľať aj inak seriózne médiá? Chcela len iným spôsobom zvýšiť našu senzibilitu pri prijímaní informácií, zneistiť diváka a jeho vnímanie „objektívna“? Alebo len jednoducho reagovala na grantovú ponuku natočiť experimentálny film a vyskúšať si „klasický naratívny film“, svojsky miešajúci novinársku detektívku so surrealistickým hororom?

Samotná projekcia Neptunu nie je ničím galerijne špecifická, odohráva sa v improvizovanej „kinosále“ galérie, ktorá vystavuje ešte práce troch hosťujúcich umelcov. Hynek Alt zavesil do priestoru provizórne transportne „zabalenú“ sochu mladého dievčaťa (Mladý deň, autor Miloš Zet), ktorá vznikla v tom istom roku, ako sa konala operácia Neptun, a ktorá tvorila bežnú súčasť vtedajšieho socialistického verejného priestoru.

Video (ULAM, 2013, Christian Kosmas Mayer) nazvané podľa rovnomenného „fiktívneho“ jazyka ľudí Doby kamennej, pojednávajúce akýsi jeho performatívny jazykový kurz a maloformátové, (zväčša) čiernobiele „graficky“ nainštalované „grafické“ koláže (Daniel Pitín, Little animals, 2018) vypĺňajú ostatné priestory galérie. Bral by som ich ale ozaj hlavne ako hostí a nehľadal hlbšiu súvislosť s Neptunom. To ale neznamená, že by ju niekto iný (okrem kurátora) nenašiel, a dokonca nevedel ju kvetnato popísať.

Adéla Babanová / Neptun / hostia: Hynek Alt, Christian Kosmas Mayer and Daniel Pitín / Kurátor: Jen Kratochvil / ZAHORIAN & VAN ESPEN Bratislava / 31. 1. – 29. 4. 2019

Foto: Marko Horban

Redakcia sa ospravedlňuje za mylnú informáciu, ktorá sa objavilav pôvodnej verzii tejto recenzie. Z textu bola vymazaná veta: Autorka sa v minulosti ale venovala aj dezinformačným webom.