Artalk.cz

Dosť bolo Leviatana!

Pavol Truben prezentuje svoj projekt Pátranie po Leviatanovi, ktorý kurátorsky pripravila Jana Babušiaková v Galérii HIT. V troch miestnostiach nám predkladá dôkazy o jeho existencii vo virtuálnom svete, ktoré ale práve naopak vo výstavnom projekte dostali konkrétnu podobu vo forme skíc, kresby DNA a reálneho rebra samotnej morskej príšery. Truben pracuje s „realitou“ faktov, ktorých je vo virtuálnom svete záplava, a skrz metaforu mýtickej bytosti nám ich približuje. Damas Gruska v texte spochybňuje celý koncept výstavy – spojenie Leviatana s internetovým „morom“, no uznáva, že témy, ktoré autor reflektuje sú aktuálne a závažné.

Dosť bolo Leviatana!

Popravde, ani po opakovanom zhliadnutí výstavy mi stále nie je jasné, nakoľko je autorským a nakoľko kurátorským projektom. Nie je mi jasné, či kurátorka vo svojom texte Trubenovo Pátranie po Leviatanovi interpretuje, podáva návod na jeho čítanie, alebo vysvetľuje svoj kurátorský koncept. Každopádne je to užitočný text, pretože celý projekt je pomerne ťažko čitateľný a verbálne krkolomne formulovaný do nekonzistentného celku.

Pôvodný mýtický Leviatan, bájna „morská príšera“, v inštalácii dostáva (aj) širšie metaforické významy. Nič ojedinelé, pripomínam napr. výbornú rovnomennú ruskú filmovú tragédiu Leviatan, 2014. V kurátorkinom texte čítame, že „Truben ho (Leviatana) loví spod hladiny pôvodných historických významov a premiestňuje ho do neregulovaného mora internetovej komunikácie“. A tak je z neho zrazu (aj) symbol kontrolovane či nekontrolovane šíriacej sa dezinformácie, vojnovej propagandy či fake news.

V prvej miestnosti by sme mali nájsť reflexiu témy „internetovej propagandistickej armády, najmä techniky data mining“. Tento pojem kurátorka ale úplne zle prekladá ako „zber dát“, a nie „dolovanie z dát“, čo je predsa len niečo iné, a súvislosť s propagandou jej „preklad“ zahmlieva. Data mining sa snaží získať zmysluplné informácie z obrovského množstva údajov, ktoré neustále produkujeme, či si to už uvedomujeme, alebo nie. Ak sa podarí niečo „vydolovať“, výsledok môže mať široké použitie. Pozitívne i negatívne. Aj v rámci propagandy, ale i v rámci čohokoľvek iného, od cielených marketingových stratégií po vylaďovanie cestovných poriadkov.

Miners“, dve proti sebe umiestnené serigrafie, majú zobrazovať „dátových baníkov, predvádzajúcich pri dolovaní Leviatana spartakiádne zostavy“. No mne skôr evokovali spartakiádne zoskupenie žien v modrých trenírkach, ktoré predvádzajú svoju zostavičku s múzejníckym nákresom nejakej kosti. Ostatné práce, Mariupol, panoráma (tuš), Grisha II – útočná rybárska loď, Nezaradené územie pri Azovskom mori, (digitálne tlače), odkazujú k propagandistickému rozmeru rusko-ukrajinského konfliktu, ale ich zasadenie do témy výstavy („Krym a prístav Mariupol tak možno považovať za výsostné vody Leviatana“) pôsobí dosť umelo či násilne. Metamorfózy Leviatana sú akosi príliš pestré, že by sa pod ne zmestilo nakoniec všetko. A teda nič. Ale drhne to aj v ďalšej časti výstavy. Škoda, že autor viac nepracoval s témou zdanlivého „zrkadlenia“ ako symboliky pre tvorbu „fake reality“.

V druhej miestnosti sa divák pomyselne dostáva na juh od vojnovej ukrajinskej zóny, do sýrskeho Aleppa. Odtiaľ, teraz už deväťročná Bana al-Abed, „tweetuje“ svoje otrasné zážitky z ešte krvavejšieho konfliktu. Samozrejme, i o nej sa vedú polemiky, či tento účet na Twittri nie je len nástrojom vojnovej propagandy. Truben ponúka v podobe diagramu Argumenty o existencii alebo neexistencii Bana al-Abed, vedľa ktorého je nainštalovaná projekcia s fotografiou dievčaťa, ktoré mimo iné tweetovalo o svojich vypadnutých zuboch. Ďalej tam vidíme screenshot jeho e-mailovej komunikácie vo veci práve týchto zubov a vystavil aj tri detské Mliečne zuby Bana al-Abed, ktoré majú podľa textu kurátorky predstavovať Leviatanov klon. No a na záver narazíme i na „tradičného“ Leviatana. Nechcem povedať že z mäsa a kostí. I keď Leviatanove rebro z pur peny uvidíme tiež (sprievodný text hovorí o jeho 6 metrovej dĺžke, čo teda ani náhodou, tak tretinu by som ubral, občas nesedí ani plánik výstavy i „číslovanie“ exponátov je dosť nezmyselné). Nájdeme tu ešte tri digitálne tlače „DNA Leviatana“ (údajne „v exaktnej vedeckej estetike 3D“, no ostaňme pri veľmi voľnej asociácii dvojzávitnice vyskladanej z „naklonovaných“ fotografií stolných pracovných lámp) a záhadný objekt „Leviatan“ (kombinácia pur peny, sadry a oceľového drôtu) spolu s vytlačenými referenciami k anglickému wikipédiovému heslu Leviatan.

Projekt prináša zaujímavé a navýsosť aktuálne a závažné témy. Mňa osobne ich tvrdohlavé navešanie na tému Leviatan nepresvedčilo, naopak, skôr mu uškodilo. Zbytočne sa snaží násilne zjednotiť viaceré témy, a tým divákovú pozornosť skôr rozptyluje či odvádza inam. Paradoxne, ak je dlhodobým neduhom slovenskej výtvarnej scény istá kryptičnosť, nezrozumiteľnosť prác pre širšiu verejnosť, často to pôsobí, ako keby si tvorcovia vystačili s pár vernisážovými či už oficiálnymi, alebo kamarátskymi komentármi a na ostatných návštevníkov rezignujú. Tomuto projektu však interpretačná nadpráca skôr uškodila, zvlášť tam, kde pôsobí až násilne či rovno komicky.


Pavol Truben: Pátranie po Leviatanovi / Kurátorka: Jana Babušiaková / Galéria HIT / Bratislava / Trvanie: 1. 2. – 15. 2. 2019

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *