To najslabšie z KHB

Koncom augusta uviedla Kunsthalle Bratislava rozsiahly medzinárodný projekt pod názvom Orly & holubice v kurátorskej koncepcii Lenky Kukurovej a Omara Mirzu. Kukurová pripravila pre KHB viacero projektov, a preto sme aj my oslovili Damasa Grusku, ktorý kontinuálne sleduje výstavy v KHB a zároveň k nim píše aj recenzie. Gruska pomenúva, o čom sú jednotlivé vystavené diela a tvrdí, že kurátori nemali ujasnenú predstavu o téme výstavy a ani o samotných prezentovaných prácach.

To najslabšie z KHB

Komu stačí hodnotenie jednou vetou, tak toto bola (zatiaľ) najslabšia výstava z produkcie bratislavskej Kunsthalle. Kto bude čítať ďalej, nájde argumenty, prečo si to myslím. V zásade je to neujasnením témy výstavy, jej konzistentným napĺňaním, a to všetko doplnené množstvom vyslovene slabých prác.

Kurátori píšu, že „komunikácia medzi rôznymi kultúrami je hlavnou myšlienkou výstavy“. Inde zas, že výstava kriticky reaguje na témy: „Aká je podoba národnej identity v súčasnosti a ako na ňu vplývajú rôzne symboly? Dokážeme sa pozitívne identifikovať s národom bez nacionalistických a xenofóbnych nánosov? A že „samotný názov výstavy Orly & holubice je inšpirovaný vplyvom týchto operencov na tvorbu národných symbolov“. Tak ako teda? Zdá sa, že kurátorom sa voľne prelínajú pojmy ako nacionalizmus, národ, identita, xenofóbia, komunikácia medzi kultúrami, globalizácia, imigrácia, atď.

Zlaté časy zažíval nacionalizmus pred sto a viac rokmi. To kreslil mapu Európy. Niežeby sa odvtedy sem tam nezdvihla niekde jeho vlna, vrátane vojenských konfliktov pred štvrť storočím. U nás sme mali posledné vzopätie nacionalizmu počas mečiarizmu, keď jazykovým zákonom rozvášnený dav vylomil dvere parlamentu – teraz máme vládnu koalíciu, kde sú spolu slovenskí a maďarskí „nacionalisti“. Podobne národné symboly ako vizuálne znaky národnej identity získavali i strácali svoju výpovednú silu a emotívny náboj. Raz sa k ním národy upínali, inokedy ich úplne prehliadali.

Výstavu otvára video Ulfa Amindeho, kde sa turistická loď s názvom Európa točí na mieste. Fajn, ale nie je to skôr o súčasnej kríze a debate o budúcnosti kontinentu a jeho integrácie? Po ňom nasleduje schematická myšlienkovo i formálne poňatá práca Ivany Šátekovej „Čo by bolo keby, ktorá sa zaoberá otázkou, čo by sa stalo, ak by sa druhá svetová vojna skončila víťazstvom nacistického Nemecka“. Úplne mimo misu. Obľúbenú tému Tomáša Džadoňa, ľudová kultúra v súčasnom kontexte, nájdeme jednak pred budovou KHB (príves k autu v podobe drevenice) jednak vo vnútri (jeho model i nákres). Témy sa rovnako vtipne dotýkajú Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič: alegorickú procesiu nesúcu znak automobilky Volkswagen a jej produkt. Čo by na to povedala Šáteková? Ale oboje sú opäť skôr mimo „deklarovaného“ hlavného zamerania výstavy. Uli Westphal pracuje s graficky rôznymi podobami „heraldickej“ orlice, čím podľa kurátorov zrejme automaticky zapadá do témy. Viacjazyčný nápis „My (všetci) sme národ“ (Hans Haacke) vítal návštevníkov documenty 14 (2017) v Kasseli, teraz víta aj návštevníkov KHB a nájdeme ho i vo vnútri expozície. S témou výstavy má ale málo spoločného, referuje skôr o antiimigračných náladách, vyprovokovaných hlavne obavami z jej ekonomických či bezpečnostných následkov. Videoinštalácia Henrike Naumann predstavuje rozdielny život tínedžerov v bývalom Západnom a Východnom Nemecku. Ide o domáce videá „v originálnom dobovom interiéri“. S témou výstavy síce súvisia, ale len okrajovo. Video od Anny Witt zachytáva dovolenkárov, označujúcich svoje dočasné príbytky štátnymi vlajkami, ako sa s nimi hrajú „na preťahovanie“. Nasan Tur vystavil dielo pozostávajúce z vlajok už neexistujúcich štátov. Fotografie autobusových zastávok z rôznych miest Nemecka a Slovenska, navyše nezmyselne veľkoryso nainštalovaných na tabletoch (Anna Tretter) sú síce občas vtipné, ale viac by som za tým nehľadal. Téme zjednotenia Nemecka a utopeniu mladšieho brata v tom väčšom a bohatšom sa venuje Suse Weber. Vystavuje nemeckú „NSR“ orlicu vytvorenú zo „stúh, reťazí a športových medailí pochádzajúcich z bývalej NDR“. Humorne ladená videoinštalácia Erika Sikoru i jeho kantorské marketingové mudrovanie na tému „Slovensko“ ma celkom pobavila. A to je tak všetko. „Slovenský vesmírny program“ Moniky a Bohuša Kubinských znakovo pomerne prvoplánovo poňatý ako naklonený holubník s tlampačmi, z ktorých podchvíľou znie známa „národná odrhovačka“, tému výstavy sotva niekam posúva. „Historický“ stánok poštovej novinovej služby Stana Masára je fajn, ale čo hľadá na výstave mi ostáva záhadou.

Celý výstavný projekt pôsobí dojmom riedkosti, zlepenca na objednávku, násilne pripisujúci diela veľmi rôznej kvality k „téme“, ktorú ale kurátori vlastne nemajú ani poriadne ujasnenú. Celé zlé.


Ulf Aminde, Tomáš Džadoň, Hans Haacke, Monika & Bohuš Kubinskí, Stano Masár, Jarmila Mitríková & Dávid Demjanovič, Henrike Naumann, Erik Sikora, Ivana Šáteková, Anna Tretter, Nasan Tur, Uli Westphal, Suse Weber, Anna Witt / Orly & Holubice / Kurátori: Lenka Kukurová & Omar Mirza / Kunsthalle Bratislava / Trvanie: 17. august – 28. október 2018

Foto: Tomáš Halász

Damas Gruska | Okrem prednášania na Univerzite Komenského (hlavne neštandardnej a neklasickej logiky) sa venuje kultúrnej publicistike. Založil a 4 roky viedol kultúrny mesačník/revue K&S.