Príbehy rozsypané v čase

Dana Tomečková pre tranzit.sk pripravila sériu objektov z práškových materiálov, ktoré vytvárajú krajinu, kde cukor či sadra menia svoju formu počas výstavy a po jej skončení sa opäť z nich stáva materiál pre ďalšie výstavy, píše Jana Babušiaková.

Príbehy rozsypané v čase

Výstavy Dany Tomečkovej sú pre mňa vždy zážitkom spomalenia, ktoré zahŕňa mentálne aj zmyslové sústredenie a fokus na detail. Na rozdiel od imerzívnych inštalácií, ktoré atakujú viaceré zmysly a publiku často ponúkajú neustály dej a pohyb, vládne u Tomečkovej zdanlivá statickosť. Tento pocit je podľa mňa vždy len odrazom kontrastného pretlaku informácií a rýchlosti vnímania vo svete vonku, ktorý, ak sa nechá za dverami, po chvíli opadne. Rovnako ako si oči oslepené ostrým svetlom oddýchnu a prispôsobia sa vnímaniu detailov aj v šerosvite, pri vkročení medzi krehké materiálové situácie Dany Tomečkovej je nutné naladiť sa na subtílnejšie vnímanie javov a zákonitostí, ktoré z nich vyvstávajú. Jej najnovší samostatný projekt Pevné je len slovo v bratislavskej galérii tranzit.sk dáva príležitosť porovnať jej autorské postupy, ktoré za posledné roky prezentovala na niekoľkých bratislavských výstavách.

Sama autorka už v minulosti v rozhovore spomenula, že pri jej tvorbe je dôležitá pomalosť a vytváranie podmienok na koncentráciu. Vnímanie času, priestoru a jednej sústredenej činnosti je niečo, čo môžeme nájsť v jej predchádzajúcich projektoch – napr. v Poznámke k dočasnej hmote v galérii Beastro v roku 2020 (kurátor Erik Vilím), kde pracovala s modrým pigmentom a jeho nanášaním v manuálnom, takmer zenovom akte. Vlastnosť materiálu – sypkosť pigmentu sa tu stretla s gravitáciou, ktorá nechala poprašok sadať na podlahu galérie v tom najprirodzenejšom spôsobe.

Neviditeľné sily a vzájomné pôsobenia medzi objektmi alebo medzi prostredím a telom sa veľmi rýchlo stali stredobodom záujmu Tomečkovej. Tak ako sa zaoberala tým, ako telo svojou prítomnosťou redefinuje priestor, do ktorého vstupuje (In the Space, Symposium Hala Trenčín, 2017), a ako priestor vplýva na telo, tak sa pre ňu čoskoro kľúčovými stali materiály, ktorých vlastnosti intenzívne skúma. Tomečková sa zaujíma najmä o sypké látky, ktoré majú široký potenciál textúr, dočasných, ale aj pevnejších foriem. 

Práca s hmotou v umeleckej praxi je väčšinou neustálou túžbou ho ovládnuť a donútiť „pracovať“ v náš prospech – s často neistým výsledkom. Autorka v tomto zaujala opačný postoj – materiálmi ako cukor, mramorový prášok či sadru pripravuje podmienky a situácie na to, aby sa „niečo stalo“. Reakcia je potom výsledkom samotných materiálov, ich vlastností a daností: to, akú formu naberú, kedy a ako sa zosypú, nie je výsledkom zásahov samotnej umelkyne.   

Zhruba od roku 2019 sa stala jej hlavným Tomečkovej téma „Dočasná hmota“, v ktorej hmotu prepája s udalosťou. Vzďaľuje sa tak ešte viac od poňatia objektu ako niečoho ukončeného. Forma, ktorú nadobúda hmota v jej dielach, sa počas výstavy mení a po nej sa opätovne stáva materiálom, ktorý umelkyňa odnáša v taške a recykluje v novom objekte. 

Slovné a kresbové záznamy sú súčasťou Tomečkovej kreatívneho procesu a našli si aj miesto vo výstavách v podobe nástenných koláží, ktoré dávajú nahliadnuť do jej premýšľania o dianí v čase a o aktéroch tohto diania. Zatiaľ čo v Mediu bola akcentovaná kontrastná dynamika materiálne verzus slovné (ergo nemateriálne) aj oddelením fyzicky, keď textové poznámky Something Was About to Happen v úvodnom priestore prezentovali „časový zlom, z ktorého vzniká nespočetné množstvo dejových následností“, materiál a slovo sa vo výstave v tranzit.sk omnoho viac prelínajú.

Sama Tomečková v rozhovore s kurátorkou výstavy Judit Angel spomína, že zo slovom narába podobne ako s materiálom. Hľadá napätie, jeho stupňovanie a následné zbúranie. V krátkych textových celkoch preto okrem nestálosti, nejasnosti a akejsi prepojenosti (Niekde sa niečo rozpadlo. Niečo čo mohlo držať pohromade iné) možno nájsť aj tento rytmus mieriaci nahor a jeho následné porušenie (Niekedy niečo chceš chceš chceš chceš chceš a potom sa stane niečo iné) nielen v obsahovej, ale i zvukovej rovine slov. Tomečková tu osciluje najmä okolo síl, ktoré majú vplyv na približovanie a vzďaľovanie, dianie a nedianie (sa), statickosť a jej narušenie. Nejde pritom len o gravitáciu, ale i zákonitosti na úrovni častíc a vplyv týchto interakcií na nás „tvoriteľov“ – sme rovnako ako iní*é aktéri*ky v tejto hre neviditeľne reagujúci a formovaní (Tvoja ruka tvaruje. Čo tvaruje tvoju ruku - aká sila, ktorá je schopná premeniť telo. Budovu. Horu).

Z týchto zápiskov vystupuje Niekto a Niečo, nedefinovaný subjekt (Človek) a udalosť. V zvukovej nahrávke a jej transkripte Tomečková rozvíja ich dialóg, ktorý vo viacerých dejstvách prechádza predstavením možných (ne)interakcií týchto veličín, hľadania, vnímania a celistvosti (udiania sa) Niečoho, ktoré je potenciované nejakým (zdanlivo nesúvisiacim) rozhodnutím. Tento rozhovor však pôsobil trochu neprehľadne práve v nahrávke, ktorej bol síce vytvorený špeciálny blackbox s pieskovými sedacími objektami, ale hlasy boli relatívne monotónne a veľmi podobné.

Ako bolo spomínané i v sprievodnom texte, ktorý je v súlade s témou voľným plynutím rozhovoru a vzájomných reakcií medzi umelkyňou a kurátorkou, Tomečkovej práca s hmotou má vo svojej neukončenosti a opätovnom použití v inom kontexte charakter performancie. V materiáli tak môžeme vidieť potenciál, ktorú väčšinou asociujeme ľudským telom. Objekty v praxi (na rozdiel od fyzikálneho pohľadu) vidíme skôr ako ukončené, nečasové. V muzeálnej praxi je časovosť dokonca kontraproduktívna – túžba po uchovávaní je spojená s nemennosťou a konzerváciou. Tomečková sa tu pohráva s naším rozdelením sveta na aktívne telo a pasívny objekt, pričom tieto hranice stiera. Tento prístup bol doteraz (a aj to len krátko) vyhradený pre ľudských aktérov (môže nám prísť na myseľ práve performatívne predstavenie, v ktorom sú brané do úvahy schopnosti jednotlivých performerov). 

Esej fyzika Ata Karakçiho v sprievodnom materiáli k výstave oboznamuje návštevníkov*čky s pohľadom súčasnej fyziky na interakciu a dianie ako také, ktoré tvoria dôležité východisko (aj) Tomečkovej tvorby. Relatívne prístupným spôsobom približuje povahu kvantových javov, ktoré svojou klzkosťou narúšajú jednoduchú optiku, s akou nazeráme na svet. V tomto smere sme oveľa viac prepletení s prostredím, ako si uvedomujeme, a sme oveľa menej pánmi situácie, ako by sme chceli – naše činy nás len dostávajú na cestu, kde sa my a Niečo stretávame na spojnici kauzálneho toku vesmíru.  

Do tohto myšlienkového rámca zapadá Tomečkovej video zo Sandbergu (Falling Rock), ktoré výstavu posúva ďalej od materiálovej podoby smerom ku všetkému mimo výstavy. Sandberg ako pozostatok pravekých podmienok mora, stlačený piesok podobne ako zhrudkovatený cukor je podobne dočasnou hmotou, ktorej čas rozpadu je však taký dlhý, že ho nedokážeme vnímať ako proces.

Tak ako biela kocka do svojho od času oprosteného vnútra prijal performatívne umenia, ktoré do vnímania umeleckých artefaktov vniesli nestálosť, pohyb a spektakularitu, zdá sa, že performancia nakoniec pohltila nás i celý svet. Všetci sme jej aktérmi a podieľame sa na niekedy razantne rýchlej, inokedy desaťtisíce rokov pomalej permanentnej performancii sveta. 

---

Dana Tomečková / Pevné je len slovo / Kurátorka: Judit Angel / tranzit.sk, Bratislava / 21. 9. – 3. 11. 2023

Foto: isonative