Aký je váš fetiš?

Ako zvedaví kurátori sa pýtame – miestami vážne, inokedy hravo či s humorom –, kým naozaj sme? Sme tými, ktorými sa javíme? Sú ľudia navonok takí ako vnútri? Ako sa prezentujeme, prejavujeme a vymedzujeme voči ostatným? Ako si budujeme vzťahy k sebe samým, k našim ľudským potrebám a k svetu naokolo? Na všetky tieto otázky sa pýta kurátorská dvojica Ľudmila Kasaj Poláčková a Omar Mirza prostredníctvom výstavy Fetiše súčasnosti, ktorú pripravili pre Nitriansku Galériu. Jana Babušiaková reflektuje kurátorský prístup vo výbere jednotlivých exponátov a ich rozdelenie do siedmych tém na základe subjektívneho výberu kurátorov. Výstava by na prvý pohľad mohla pôsobiť ako „lascívna zábava“, uvádza Babušiaková, no zároveň dodáva, že pod istou dávkou humoru odkryjeme „hlbšie a vážnejšie témy“.

Výstavu Fetiše súčasnosti v Nitrianskej Galérii možno zaradiť medzi tematické výstavy, skúmajúce (zdanlivo) známe fenomény bežného života, reflektované cez prizmu výtvarného umenia. Jednoznačne čitateľná téma tak rezonuje i u nepoučeného diváka, takpovediac na prvú signálnu – čo na jednej strane pridáva na diváckej atraktívnosti (a v tomto prípade i na kontroverznosti), na strane druhej však číha nebezpečenstvo v skĺznutí k povrchnej „podívanej“. Domnievam sa, že výstava je v tomto prípade tak trochu pascou na diváka, svojím názvom i aranžmá evokujúcou prísľub lascívnej zábavy, pričom mu následne servíruje aj oveľa hlbšie a vážnejšie témy. O trochu sexuálneho „harašenia“ ho však neoberie.

Kurátorské duo Omar Mirza a Ľudmila Kasaj Polačková si podľa vlastných slov dali za cieľ „cez vybrané kapitoly o fetišoch vizuálne pátrať po neškodných ‚úchylkách‘ v našom správaní, ktoré nás na jednej strane od ostatných odlišujú, no na druhej strane mnohých ľudí nečakane a nevedomky spájajú“. Dôležitá je v tomto prípade definícia slova fetiš. Tá prvotná hovorí o umeleckom artefakte so symbolickým významom, objekt – modla animistických náboženstiev s prisudzovanými nadprirodzenými vlastnosťami. Do sexuologickej roviny sa tento pojem prenáša vo forme zástupného objektu sexuálnych túžob. V prenesenom slova zmysle môžeme pri fetišizácii hovoriť aj o prehnanej glorifikácii osôb či javov.

Každý tento aspekt by mohol slúžiť za východisko odlišnej reakcie na fenomén fetišu. Od umeleckohistorických a religionistických kontextov, ktorých sledovanie by mohlo vyústiť do trans-historického konceptu, spájajúceho staré umenie so súčasným, cez otázku tela, telesnosti a z nej vyplývajúcich otázok identity, až po tematizáciu objektov/produktov a im vlastnej aury, nezávislej na človeku. Hlavným zámerom kurátorov však jednoznačne je analýza fetišu v šírke jeho spoločenských významov a ako prostriedku sebaidentifikácie a sebaprojekcie človeka na rôznych úrovniach – osobnej i skupinovej. Zároveň ako zvolenú stratégiu pre výber tematických okruhov proklamujú subjektivitu kurátorov, ktoré sú tak vo veľkej miere výsledkom ich asociatívnych procesov. Tento postup určite zvyšuje bezprostrednosť pocitu z výstavy, na druhej strane ale môže pôsobiť zmätočne a roztrateno – voľné asociácie by totiž v tomto prípade mohli plynúť donekonečna.

Pre lepšie pochopenie zámeru výstavy a pozadia jej vzniku možno rozhodne odporúčať kúpu (v pomere k rozsahu a grafickému spracovaniu cenovo veľmi výhodného) katalógu, ktorý zároveň plní funkciu chýbajúcich popisiek. V úvodnom texte, ktorý hovorí o prvotných pohnútkach k vytvoreniu výstavy, obaja kurátori načrtli zámer venovať sa tejto problematike ľudsky a priznávajú sa priamo k osobným dôvodom realizácii výstavy. K fetišom sa približujú cez prizmu mužsko–ženských pólov z hľadiska rôznych drobných „mánií“, kolegiálnych a pracovných vzťahov vo všeobecnej i osobnej rovine, pričom neváhajú byť veľmi otvorení. Katalóg obsahuje i doplnkové texty odborníkov z iných oblastí, ktoré sa na fenomén fetišu pozerajú z hľadiska teologického, literárneho, ekonomického, sexuologického a umeleckého, a môžu tak byť užitočným doplnením tém prezentovaných na výstave a umocňujú snahu o uchopenie tejto témy v širokej rovine jej spoločenského významu.

Pri listovaní a ohmatávaní katalógu (aby sme sa naladili na jednu vlnu s témou výstavy), aj pri vstupe do výstavných priestorov cítiť zmysel pre detaily, korešpondujúce s azda najznámejším významom slova fetiš. Na jednej strane takáto precíznosť poteší, na strane druhej sa človek niekedy nemôže ubrániť dojmu istej scénografickej inscenovanosti, ktorá tému výstavy jemne bulvarizuje. Napríklad podprsenková intervencia kurátorky v úvode výstavy rozhodne navodzuje dojem, ktorý na tejto výstave očakávame, a odráža i osobnú slabosť, ku ktorej sa priznala v úvodných slovách katalógu, jej iný ako dekoratívny zámer v kontexte výstavy je len ťažko čitateľný a určite by si zaslúžil viac vysvetlenia.

Reprezentačné sály Nitrianskej galérie sa pre potreby výstavy premenili na „budoáre“ jednotlivých kategórií fetišov, ktoré sa v nich odohrávajú v ôsmich dejstvách s krátkym prológom vo vstupnej časti. V úvode so spomínanou podprsenkovou intervenciou možno nájsť inštaláciu Petry Čížkovej, narábajúcej s latexom v kontraste medzi napnutím a pokojom. Pre svoju elastičnosť je obľúbený na fetišistickej a BDSM scéne, pričom názov Pas de Vanille odkazuje práve na prekročenie hranice bežných sexuálnych praktík. Hoci táto časť nemá zadefinovanú nosnú tému, bolo by za jednotiaci prvok možné považovať fascináciu špecifickými odevmi a materiálmi zdôrazňujúcimi i zahaľujúcimi nahé telo.

Prvá miestnosť sa zaoberá fetišom v jeho prapôvodnom význame magického objektu, ktorý sa sprítomňuje do súčasnosti, ktorú žijeme tu a teraz. Moderné fetiše konzumnej spoločnosti sú totiž predmety, ktoré chceme, berieme si pre ne pôžičky, keď však doslúžia, svoj kultový status strácajú. Kurátori v tejto časti spojili diela, v ktorých sa lesk a bieda moderného fetišu odráža v oboch protipóloch, a navzájom sa tak skvele doplňujú. Jakub Geltner prezentuje objekt na pomyselnom piedestáli, ktorý od nás dostáva to najcennejšie – čas. Umne narába so súčasnou obsesiou smartfónmi a tabletmi a vyzýva diváka dotýkať sa s totožným zaujatím aj „nesmart“ žulových tehličiek rovnakých rozmerov a vzhľadu. Jan Švankmajer vo svojich Šuplíkových fetišoch zas upriamil pozornosť na padlé modly nášho konzumného náboženstva, pričom sa za pomoci rituálov afrických náboženstiev snaží (proti lineárnemu smerovaniu kultúry vyhadzovania) odpad pomocou deštrukcie nanovo konštruovať v zmysle cyklickej migrácie energie.

Fetiš tela, erotiky a jej rôznych podôb sú témou nasledujúcej miestnosti, pričom výber diel je v tomto prípade rozličnejší a dekódovanie kurátorského konceptu náročnejšie. V kontexte dvoch čítaní telesnosti: tela (cudzieho) ako prostriedku projekcie a tela (vlastného) ako nástroja otvorenia a uvoľnenia vnútorných pocitov tak vedľa seba môžeme nájsť diela ponúkajúce pohľad „za záves“ ordinérnosti, kde bolesť je zároveň slasťou, i diela adorujúce mladosť a telesnú krásu. Oba póly pritom možno vnímať ako spôsob vyrovnávania sa a unikania podvedomým strachom, spojenými s vlastnou pominuteľnosťou. Špecifickým prvkom vstupujúcim do diskurzu o obraze tela je jeho prepojenosť s umením ako reprezentáciou tela a v neposlednom rade i ako s jeho produktom – Smutný maliar Adama Štecha je humorným pripomenutím Freudovej teórie sublimácie libida do umeleckej tvorby. Konceptuálne hovno Igora Ondruša je ironickou bodkou (či otáznikom) za tým, čo v súčasnosti je a čo nie je umeleckým výtvorom. Škoda, že fetišu umenia sa na výstave nedostalo viac priestoru.

Móde a dizajnu sa však tejto cti dostalo. Svojím spôsobom súvisia s predchádzajúcimi kategóriami, sú predĺženou rukou telesnosti a túžba po nich i obdivovanie ich krásy sa dnes často podobá modloslužobníctvu – Lucia Dovičáková tento kult spodobila s iróniou sebe vlastnou v motíve sedembolestnej topánkovej Panny Márie. Zábavná, ale obsahovo menej pregnantná je i prehliadka tvorby dizajnérov, spracúvajúcich vo svojej tvorbe motívy fetišov a úchyliek, pomedzi ktorú sa zamiešavajú podvratné dekorácie, parodujúce zútulňujúce hromadenie dekoratívnych zbytočností – fetišizáciu nášho domáceho pohodlia.

Fetiš voyerizmu, verejnosti známy skôr ako mužská doména, je na výstave paradoxne prezentovaný trojicou diel od ženských autoriek. Zatiaľ čo Jana Želibská v Jej pohľade na neho otáča v minulosti zaužívanú úlohu ženy – objektu pozorovania a muža – pozorovateľa, zvyšné autorky sa nechávajú pozorovať. „Peep kabínky“ umocňujúce divákov voyeristický dojem skrývajú diela Annetty Mony Chisy, ktorá ako nehanebná „bad girl“ prekračuje hranice slušnosti a dostáva diváka do rozpakov a Anny Daučíkovej, ktorá vo videu tematizujúcom sexualitu po prísľube odhalenia nečakane odráža náš voyeristický pohľad do opačného smeru.

Snaha neustále hromadiť sa netýka len predmetov – s pribúdajúcimi možnosťami je aj našich potrieb stále viac, a keďže nič nie je horšie ako nenaplnené očakávania, niet divu, že mnohí z nás siahajú po skratkách či náhradách. Inštalácia Mareka Schovánka ironicky tematizuje našu túžbu po rýchlych riešeniach v osobnom živote i spoločnosti pomocou ručne robených objektov v tvare tabletiek, reprezentujúcich hodnoty, vlastnosti a stavy, ktoré by sme radi dosiahli. Keďže liek môže byť aj jedom, mnohé z nich majú vedľajšie účinky. Inštalácia na stene ich nehierarchizuje ani nekomentuje a necháva diváka, aby si ich pomyselne „pretriedil“.

Výstava sa dotýka i zberateľstva a v súvislosti s tým i zberačstva ako fetišu, pričom pre tento účel zriaďujú špeciálnu „Wunderkammer“, v ktorej sa nezbiera pre predmety samotné, ale pre celok. Vstup do nej tvoria závesy Otisa Lauberta, ktorý vo svojej tvorbe dlhodobo pracuje so spotrebnými predmetmi, ktoré zbiera, triedi a zaraďuje do súborov, vytvárajúc tak zbierku individuálnej kategórie. Sú dopĺňané osobnými zbierkami, takpovediac tradičnejšieho umeleckohistorického charakteru, zbierkou nožníc Tibora Uhrína a židovských jadov Petra Krištúfka, pričom obe tieto časti upozorňujú na to, že vzývaným fetišom tu nie sú len predmety samotné, ale vzrušenie z ich „lovu“ a moc nad zmenou ich významu a hodnoty, ktorú zaradenie do zbierky poskytuje.

Náboženský fetiš, ktorý sa čiastočne objavil v prvej miestnosti, kurátori zasadili do domáceho prostredia dominantnej kresťanskej, resp. katolíckej viery. V pietne osvetlenej miestnosti možno obdivovať Bikini od Matúša Lányiho, ktorý s kresťanskou ikonografiou programovo pracuje už roky, pričom tieto symboly viery nanovo pretvára do moderných významov, ktoré cirkev (tradičný fetiš) menia na módnu značku – fetiš novej doby. Výrazne kritický podtón má séria korzetov Maroša Rovňáka, ktorá podľa mňa mimoriadne aktuálne otvára otázku cirkvi a jej morálky ako objektu nekritickej adorácie.

Posledný fetiš, fetiš vône, je jedným z najanimálnejších – isté preferencie vôní sú nám evolučne dané. Na vône sa viaže i veľká časť emócií a spomienok a niet divu, že mnohé sa stanú spúšťačom zažitých situácií fetišistického charakteru. Na túto vlastnosť vône reaguje výtvarníčka Dora Kenderová in situ inštaláciou All about Eve zloženou z parfumov – a to ako z vôní, tak z typografických názvov. V prázdnej miestnosti sa vône vo vzduchu i na stene reťazia, dopĺňajú a zlievajú do špecifického celku s vlastným príbehom, ktorých úlohou možno je sa v podvedomí spojiť s pocitom z tejto výstavy…

Výstava Fetiše súčasnosti je kurátorským projektom per se a na jej koncepcii nepochybne cítiť autorskú pečať oboch častí kurátorskej dvojice. Hoci by sa jej dalo vyčítať, že niektoré kategórie obišla a iné naopak prehnane zdôraznila, kurátori podľa vlastných slov ponúkli „vlastnú interpretáciu týchto fenoménov, s ktorou sa návštevníci môžu, no nemusia stotožniť“, takže to pokojne môžeme urobiť. Ich osobný vklad do projektu je pre mňa však práve tým, čo mu dodáva na autentickosti. Kontroverzná výstavná téma, ktorú otvorili so sebairónou sebe vlastnou, chce diváka zaujať, chce ho hecovať, ale k čomu presne, v tom nemá úplne jasno. V jednej miestnosti sa pohýna smerom ku kriticke reflexii túžob a vzorov, v druhej zľahka odkrýva otázku čo je „normálnosť“. Je pomerne rôznorodým, ale rozhodne zaujímavým vhľadom nielen do toho, ako to môže vyzerať v spálňach, ale kriticky reflektuje naše tradičné i nové, kolektívne i individuálne modly, ktorým slúžime a v ktorých sa často snažíme nájsť zmysel samého seba, za ktoré sa niekedy aj trošku hanbíme a inokedy ich chceme zdieľať s druhými.


Michal Babinčák, Petra Čížková, Anna Daučíková, Lucia Dovičáková, Richard Fajnor, Jakub Geltner, Martin Gerboc, Anetta Mona Chişa, Patrik Illo, Peter Jakubík, Eva Jaroňová, Sylvia Jokelová, Peter Kalmus, Dorota Kenderová, Peter Krištúfek, Otis Laubert, Matúš Lányi, Anna Marešová, Maroš Rovňák, Igor Ondruš, Marek Schovánek, Adam Štech, Jan Švankmajer, Tibor Uhrín, Matúš Zajac, Jana Želibská / Kurátori: Ľudmila Kasaj Poláčková a Omar Mirza / Nitrianska Galéria / 14. 12. 2018 – 31. 3. 2019

Jana Babušiaková | Jana Babušiaková (*1988) vyštudovala odbor Dejiny a teória umenia na Trnavskej Univerzite, aktuálne pôsobí v administratíve Kunsthalle Bratislava a príležitostne sa venuje ako kurátorka vlastným výstavným projektom na poli súčasného vizuálneho umenia. Pravidelne prispieva do odborných periodík a novín článkami, reflektujúcimi práve túto oblasť.