Človek súčasnosti, ako ho (ne)poznáme

Jana Babušiaková píše o výstave Antroporary, ktorá prebieha v Galérii Jána Koniarka v Trnave. Kurátor Michal Stolárik výstavou okrem iného reaguje na spoločenskú atmosféru, ktorú priamo ovplyvňuje aktuálna pandemická situácia. Uvažuje, čo teraz znamená možnosť stretnúť sa, aká je potreba dotyku a prechádza aj k širším aspektom, ktoré sú spojené s rastúcim trávením času na internete, s hoaxami, sociálnymi sieťami a influencerstvom. Už pohľad na samotné východiská je nesmierne široký a rétorické otázky, položené v kurátorskom texte: Kam až siahajú dôsledky našich rozhodnutí? Je človek ešte stále stredobodom vesmíru? Praje aktuálna doba individualizácii, alebo prekvitá kolektívnou snahou? nie sú jednoduché. Babušiaková píše, že diváka pravdepodobne hneď v úvode prepadnú pochybnosti, či sa výstave podarí aspoň čiastočne priniesť na ne odpoveď, a uvažuje nad absenciou otázky týkajúcej sa definície človeka, v kontraste nových technológii a digitálneho priestoru a potenciálneho vyhubenia ľudstva.

Človek súčasnosti, ako ho (ne)poznáme

Názov výstavy, ktorá aktuálne prebieha v priestoroch Kopplovej vily Galérie Jána Koniarka v Trnave, je mnohosľubný. Antroporary ako zlúčenie slov antropos a contemporary napovedá, že výstava pojednáva o človeku v kontexte súčasnosti a súčasného umenia, čo môže potenciálne otvárať rozličné tematické roviny.

Výstava si podľa sprievodného materiálu kladie ambiciózne ciele. Mapovať sa snaží antropocentrické a antropologické tendencie a prvky v tvorbe súčasnej mladej generácie umelcov na minimálne stredoeurópskej báze. Podľa vlastných slov vychádza zo spoločenskej situácie – medzi hlavné aspekty uvádza médiá, hoaxy, sociálne siete či influencerstvá, špeciálne zdôrazňuje doteraz nevídané obmedzovanie človeku prirodzeného telesného kontaktu a interakcie.

Už pohľad na samotné východiská je nesmierne široký a o nič menej je to platné pre rétorické otázky, položené v kurátorskom texte: Kam až siahajú dôsledky našich rozhodnutí? Je človek ešte stále stredobodom vesmíru? Praje aktuálna doba individualizácii, alebo prekvitá kolektívnou snahou? Otázky to nie sú jednoduché a hneď v úvode diváka prepadnú pochybnosti, či sa výstave podarí aspoň čiastočne priniesť na ne odpoveď.

Orientácia na človeka sa v rovine súčasného umenia zdá byť do istej miery menšinovým trendom. Pozícia subjektu v dejinách umenia kraľovala pomerne dlho, a preto sa zdá, že nastáva isté vyrovnávanie do opačného smeru. Kritika antropocentrizmu ako neustáleho vzťahovania dejov a okolností na človeka sa odrazila v preferovaní ukotvovania človeka do širších biologicko-environmentálnych vzťahov, či už z hľadiska súčasnosti alebo minulosti – hovoriť môžeme napríklad o výstavách, venovaných otázkam antropocénu či vymierania. Špecifická je taktiež tendencia úplného odvrátenia sa od ľudského vnímania a jeho kategórií s dôrazom na rámce reality iných druhov či objektov.

Oproti tomu stratégie antropocentrického umenia obracajú pozornosť k otázkam v podstate tradičným, zďaleka však nie uzatvoreným. Môžu byť totiž nápomocné pri chápaní ľudského jednania i v sieti nehierarchicky nastavených interdruhových vzťahov.

Pred vstupom do samotnej výstavy možno vzhliadnuť akýsi „prequel“ v podobe výberu portrétov a s telom narábajúcich diel 20. a začiatku 21. storočia. Tento miniexkurz môže i laického diváka pripraviť na to, aký posun táto téma zaznamenala od svojich tradičných podôb.

Antroporary v kurátorskej koncepcii Michala Stolárika je do istej miery logickým vyústením jeho doterajšieho záujmu a predchádzajúcich spoluprác. Z jeho vydareného projektu Anything goes, ktorý systematicky skúma súčasné ideové a formálne princípy, sa na aktuálnej výstave neobjavili len dve autorky, ale i princíp voľne sa prelínajúcej tematickej koncepcie bez jasne definovaného začiatku a konca. Vo výstave tak nenachádzame jednotlivé tematické oddelenia, ale skôr línie, ktoré sa navzájom prepletajú a je možné ich sledovať a navzájom konfrontovať v priebehu celej prehliadky.

Jeden z najvýraznejších okruhov tvorí otázka súčasnej figurácie, ktorá hľadá svoje miesto a možnosti výpovede v postrealistickom móde. Zobrazovanie človeka v kontexte dejín umenia a jeho obsahového posunu v rovine percepcie reality a jej zdania možno sledovať u Adama Šakového. Ďalšou z odpovedí, ktoré sa ponúkajú, je apropriácia kultúrnych zdrojov. Či už sa jedná o modernistické tvaroslovie masívnych, ale paradoxne odľahčených figúr Pavly Malinovej, mytologické či náboženské reinterpretácie sochárskeho uchopenia ľudskej postavy Anny Hulačovej či surreálne fragmenty figúr Borisa Sirku. Samostatnou podkapitolou je potom dielo Vojtěcha Kovaříka, ktorý v symbolickej skratke redefinuje večný, ba priam archetypálny mytologický obraz.

Sekcia Identity sa zaoberá klasickou otázkou konštruovania ja, či už v sebaidentifikácii alebo konfrontácii s okolím. Kontradikciu voči striktne vyhranenému pohľadu buď/alebo výborne ilustruje entita Lőrinz Borsos, ktorá/ktorý je „dieťaťom“ dvojice umelcov a symbolickým zlúčením prirodzene rozdvojených živočíšnych štruktúr vytvára akúsi novú, dualistickú jednotu. Plejádu vzťahov identít človeka reprezentuje jednak homogénna antropomorfná mozaika Barbory Fastrovej, ktorej však zaujímavo kontrastuje neďaleko stojaci triptych Šárky Koudelovej, ktorá s vizualitou podobnou nástennej starovekej freske triedi znaky kultúry na „naše“ a „cudzie“.

Politiku tela v rámci kategórií výstavy možno čítať extrémne široko. Viac ako kontrolu a reguláciu mocenskými inštitúciami v spoločnosti v nej možno hľadať etické otázky našich činov. Politika našich tiel sa dotýka jednak inakosti v podobe videí Adama Csonku Kellera, kde inkluzívny filmový jazyk fúzuje viaceré dramatické žánre do akéhosi snového zážitku. Ďalej sa pokúša obsiahnuť relatívne široké a rôznorodé pole cirkevnej kritiky v podobe príbehu rozpadnutej sochy Adama (ktorej samovoľné zrútenie by mimochodom mohlo byť metaforou pre mnohé poriadkové „kolapsy“ súčasnosti), ako aj spoločenské dopady globálneho obchodu v podobe videa a objektov Radka Brousila až po sociologické skúmanie individuálneho a kolektívneho správania v rámci tancujúceho davu v diele Bogomira Doringera.

Výstava Antroporary uchopuje otázku človeka v súčasnom umení ako tvora, definovaného nie v prvom rade biológiou, ale predovšetkým ako bytosť tvorenú a definovanú kultúrou, históriou, interakciou s ostatnými a v neposlednom rade vlastnou totožnosťou. Na osi reprezentácia – sebaidentifikácia – jednanie sa pokúša vyskladať obraz človeka 21. storočia.

Vizuálnym jazykom tejto skladačky sú imaginácia, symbolizmus a metafora. Oproti kvantifikácii a dátam, s ktorými súčasné umenie pracuje najmä v rámci muzeálneho a archívneho obratu, prezentuje výstava prúd tvorby, založenej na rekontextualizácii a hlbokom ukotvení v historických predobrazoch. Ako červená niť sa výstavou tiahne atmosféra surrealizmu, vynárajúca sa unisono v rozličných médiách i témach. Návrat tohto antiracionálneho trendu kontrastuje s modernistickým dedičstvom uctievania progresu a pokroku. Na prahu novej priemyselnej revolúcie algoritmickej racionality sa možno pýtať, či sa v budúcnosti azda nestane jednou zo stratégií ľudského uvažovania v kontraste k chápaniu sveta umelou inteligenciou.

Definícia konceptu Antroporary je zo svojej podstaty extrémne široká a samotný kurátor preto uvádza, že sa jedná o selektívnu reflexiu vybraných tém, do istej miery sondáž na viacerých miestach problematiky. Stratégia je to určite pochopiteľná, i tak sa však tri definované sekcie na môj vkus niekedy až príliš vnútorne obsahovo rozchádzali, čo najviac cítiť na tej poslednej, ktorá poníma tak široký rozsah podtém, že jej názov s nimi už úplne nekorešponduje. Túto situáciu však fluidnosť jednotlivých kategórií v rámci výstavného priestoru do istej miery neutralizuje.

Napriek šírke definovaných sekcií výstavy však bolo ťažké ubrániť sa pocitu, že niečo chýba. Priam základná definícia toho, čo je človek, a na čom táto definícia stojí, sa do mierne nostalgicky koncipovaných definícií kategórií nedostalo. Práve v kontraste nových technológií, digitálneho priestoru, virtuality či robotiky, ale aj potenciálneho vyhubenia sa toto stáva pálčivou otázkou, ktorá si hľadá cestu do tvorby najmladšej generácie na úrovni psychologickej, morálnej, perceptuálnej i biologickej. Čochvíľa bude možno otázkou – spoznáme ešte človeka?


Lőrinc Borsos, Radek Brousil, Bogomir Doringer, Sári Ember, Barbora Fastrová, Anna Hulačová, Adam Csoka Keller, Šárka Koudelová, Vojtěch Kovařík, Pavla Malinová, Kristián Németh, Titania Seidl & Lukas Thaler, Boris Sirka, Adam Šakový / Antroporary / Kurátor: Michal Stolárik / Galéria Jána Koniarka / Trnava / 18. 9. – 15. 11. 2020

Foto: archív Galérie Jána Koniarka v Trnave

Jana Babušiaková | Jana Babušiaková (*1988) vyštudovala odbor Dejiny a teória umenia na Trnavskej Univerzite, aktuálne pôsobí v administratíve Kunsthalle Bratislava a príležitostne sa venuje ako kurátorka vlastným výstavným projektom na poli súčasného vizuálneho umenia. Pravidelne prispieva do odborných periodík a novín článkami, reflektujúcimi práve túto oblasť.