Pozrieť sa cez rod do vlastnej zbierky

Aktuálne na Slovensku prebiehajú dve výstavy, ktoré pracujú so svojimi zbierkami za použitia rodového či dokonca feministického hľadiska. Predstavujú dva z viacerých možných prístupov, ako sa dajú feminizmus a jeho princípy „využiť“ v zbierkotvornej galérii, a tak ju napríklad posunúť smerom k rodovo vyváženejšej či inkluzívnejšej forme inštitúcie. 

Jednou z nich je výstava Pre všetky ostatné a navždy vo Východoslovenskej galérii v Košiciach (kurátor Michal Štofa), ktorá predstavuje kurátorsky pomerne rôznorodý výber niekoľkých desiatok diel. Nájdeme tu práce vytvorené v rozmedzí od 19. storočia po súčasnosť; od maľby, kresby, grafiky, po objekt či video; od krajiniek, zátiší a portrétov až po abstraktnejšie námety. Tento eklektický výber diel zo zbierok VSG prepája jediná zjednocujúca línia, a tou je príslušnosť vystavujúcich k ženskému rodu. 

Výstava nie je postavená na chronologickej následnosti vystavených prác, ktorú by sme mohli očakávať v rámci úzkeho, „slížovitého“ výstavného priestoru, ani na predstavení podrobného umelecko-vedného či umelecko-historického výskumu umelkýň, ich tvorby a umeleckých dráh. Diela sú tu radené pomerne voľne, na základe tematických, ale aj čisto formálnych príbuzností, výsledkom čoho je napríklad susediaca dvojica malieb zobrazujúcich robotníčku z 50. rokov 20. storočia a lyrickejší portrét dievčaťa, námet tradičnej vidieckej krajiny popri tej abstrahovanej alebo tiež súbor diel venovaných téme tehotenstva a materstva – na jednej strane v klasickom zobrazení madony, na strane druhej ako realistickejšie priblíženie prežívania tohto stavu atď. 

Sprievodný text k výstave nám neposkytuje ukotvenejšie teoretické rámce alebo interpretačné možnosti, pri takom rôznorodom výbere diel z rôznych časových období a zameraní by to bolo aj pomerne náročné. Kurátor tu v prvej časti prechádza od udalostí na poli feminizmu v západoeurópskom umení k viac lokálne špecifickým informáciám či príbehom konkrétnych umelkýň, ktorých diela nájdeme na výstave. Z textu je však zrejmé priznanie sa k feministickým východiskám nielen pri koncipovaní výstavy, ale aj pri prvotnom impulze pozrieť sa takýmto spôsobom do vlastných zbierok. 

Práve tento pohľad je to „zaujímavejšie“ či podstatnejšie než samotná výstava, ktorá predstavuje len malý výsek zo zbierky a ktorá pôsobí skôr ako ilustrácia (v dobrom slova zmysle) či dopovedanie prvotného zámeru, ktorý vzišiel „z priebežného výskumu pri prehodnocovaní zbierkového fondu galérie, formovania i aktualizácie akvizičnej stratégie, no najmä z potreby reflexie tém dlhodobo prehliadaných, neriešených či riešených stále nie celkom dostatočne“. Na konci kurátorského textu uvádza Michal Štofa aj konkrétne čísla dokazujúce rodovú nevyváženosť zbierok VSG: „Počet autoriek: 90/Počet autorov: 707/Počet výtvarných diel autoriek: 627/Počet výtvarných diel autorov: 7 615.“ 

Do 4. februára 2024 paralelne s touto výstavou prebiehal ďalší projekt pod názvom Kúpa, prevod, dar, ktorý prezentoval výber najnovších akvizícií VSG počas rokov 2020 až 2023. Aj na príklade tejto prezentácie Štofa dokladá, že galéria nezostáva len pri organizácii jednej výstavy a prepočítaní svojich zbierkových predmetov a ich autorstva, ale zároveň aktívne pristupuje k rodovo vyváženejšiemu nakupovaniu diel a ich následnej prezentácii (napriek tomu, aj na výstave Kúpa, prevod, dar autorky predstavujú približne tretinu vystavujúcich). 

Ďalším aktuálne prebiehajúcom projektom, v rámci ktorého galéria pracuje so svojimi zbierkami, pričom prihliada na témy feminizmu, je expozícia Prvé múzeum intermédií III: Nežná sila v Považskej galérii umenia v Žiline. Je v poradí už tretím pokračovaním projektu Miry Sikorovej-Putišovej zameraného na dočasnú, avšak niekoľko rokov trvajúcu prezentáciu výberu diel zo zbierok intermédií a mediálneho umenia, na ktoré sa vo svojej akvizičnej činnosti PGU dlhodobo sústreďuje. Už v jej prvej časti (2012 – 2017) sme mohli nájsť niekoľko realizácií „autoriek v línii postfeminizmu a umenia zaoberajúceho sa problematikou rodu“. 

Tentoraz je celá expozícia venovaná dielam reagujúcim na tému rodu a otázky týkajúce sa najmä telesnosti, sociálnych rolí a reprezentácie žien, ktoré vznikli v 90. a nultých rokoch. Nájdeme tu najmä pomerne známe práce od autoriek a jedného autora, ktoré*ý sú už dobre etablované*ý v rámci rodového a feministického diskurzu na Slovensku (Jana Želibská, Eva Filová, Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová, Gabika Binderová, Lucia Dovičáková, Emöke Vargová, Dorota Sadovská, Veronika Rónaiová a Ladislav Čarný).

V prípade expozície Nežná sila sa jedná o prvú podobnú prezentáciu rodovo-orientovaného a feministického umenia v rámci dlhodobejšieho výstavného projektu. V ostatných stálych expozíciách ostáva táto téma reprezentovaná skôr jednotlivými prácami konkrétnych autoriek či autorov (s alebo bez sprievodnej rodovej alebo feministickej interpretácie). PGU má za sebou už niekoľko rodovo zameraných, dočasných kurátorských výstav, na ktoré sa aj odvoláva v sprievodnom katalógu (napr. Paradigma žena, 1996 či (in)time z roku 2001), ako aj samostatných prezentácií autoriek a autorov zaoberajúcich sa touto tematikou. 

Limitovaný priestor a neprítomnosť niektorých tém v expozícii sa sčasti vyrovnáva striedaním dočasných výstav mladšej generácie v priľahlom foyeri. Počas jej trvania sa v rámci projektu PMI III Satelit predstavili menšie projekty Tomáša Rafu, Jana Kostu, Ivany Šátekovej, Martiny Chudej, Kristiána Németha a nedávno otvorená výstava Doroty Holubovej. Tie sa viac či menej explicitne zaoberajú aktuálnou feministickou alebo rodovou problematikou, ako napríklad reprodukčnými právami, súčasným postavením ženy v spoločnosti a neplatenou prácou či zobrazením mužského tela. 

Avšak, s odstupom minimálne desiatich rokov od vzniku viacerých diel by mohla práve v takomto projekte nastať istá aktualizácia alebo zhodnotenie daného obdobia. Ak nie v spresnení slovníka, ktorý sa v našom prostredí v tejto oblasti využíva, či v predstavení aj iných diel či autoriek než tých „ikonických“, tak aspoň v rámci zhodnocovania vlastných zbierok. Síce táto dočasná stála expozícia nepracuje s rodovou a feministickou tematikou na inštitucionálnej úrovni, ale skôr tematicky, v úvodnom texte v katalógu kurátorka spomína cieľ projektu Prvé múzeum intermédií, ktorý má okrem iného upriamovať pozornosť práve na akvizičnú politiku, históriu a podmienky galérie. Uvádza rozpočet a zameranie, ako aj roky zakúpenia vystavených diel (2010, 2017 alebo 2019), čo však chýba práve v takto zameranej výstave je pozrieť sa na svoje zbierky tiež cez rodové hľadisko. Rovnako ako pri VSG, aj tu by bolo zaujímavé „odhaliť“ (ne)pomer zastúpenia autoriek voči autorom. 

V minulosti sa na slovenskej scéne uskutočnilo už viacero kurátorských a/alebo výskumných projektov, ktoré mali za cieľ zhodnotiť zbierky (aj) cez rodové hľadisko a upozorniť na (ne)prítomnosť žien či iných marginalizovaných skupín. Vzhľadom na neustále problémy spôsobené podfinancovaním, respektíve nedostatkom podpory nových akvizícií a tiež nedostatočným stavom depozitárov a pod., sa požiadavka na rovnocennejšie zastúpenie rôznych skupín autorov a autoriek v našich zbierkach, prípadne ich následná prezentácia v rámci dočasných projektov či expozícií, môže zdať ako veľký luxus. Je preto dôležité a pozitívne, keď sa na takúto cestu naše inštitúcie vydajú, hoci len v čiastkových či ojedinelých projektoch.

Foto: Zuzana Jakabová, Richard Köhler