Ako dať archívu nový hlas?

Spoločnosť Júliusa Kollera, disponujúca archívom a podrobnou dokumentáciou tvorby Júliusa Kollera, pokračuje v poslaní skúmať umelcovu tvorbu v súčasnom kontexte. V spolupráci s kurátorkou Canan Batur pripravili výstavu, ktorá sa snaží rozšíriť povedomie o tom, ako spolu môžu interagovať archívy, kozmohumanizmus, futurologické myslenie či alchýmia.

Ako dať archívu nový hlas?

Prvú skupinovú medzinárodnú výstavu v priestoroch Spoločnosť Júliusa Kollera (SJK) s názvom Medzi pozemské bytosti a kozmický svet: Kontinent pripravila kurátorka tureckého pôvodu Canan Batur po tom, čo v rámci svojho výskumného pobytu strávila istý čas aj v archívoch slovenského konceptuálneho umelca Júliusa Kollera. Okrem tvorby rôznych objektov, malieb, fotografií či happeningov si uchovával aj obrovské množstvo rozličných časopisov a poznámok, nákresov a prepisov každodenného diania v médiách, a mnoho ďalších archiválií. Práve výpisky a záznamy, konkrétne s témou hľadania bájnych svetov či nových kontinentov, ako aj niektoré jeho diela by sa dali považovať za východiskový bod uvažovania nielen kurátorky, ale aj niekoľkých ďalších medzinárodných umelcov a umelkýň. V rámci výstavy sa objavuje tiež báseň amerického básnika Roberta Duncana názvom The Continent, na ktorú odkazuje aj názov výstavy. Zameriava tak našu pozornosť smerom k svetu, krajine, ktorá sa však deje niekde „medzi“ (zemou a vesmírom, prítomnosťou a minulosťou či budúcnosťou).

Na výstave sú zastúpené rôzne časti Kollerovho archívu, ako aj niekoľko jeho diel. Na jednej strane sú to výstrižky či umelcov ručný prepis článkov z dobových časopisov, ktoré sa venujú objavovaniu kozmu, opisu nových svetadielov či mýtickým krajinám, ako je napríklad Atlantída. Kombinácia článkov vystrihnutých z časopisov s Kollerovými nákresmi pohybu národov po Európe a svete môže evokovať skutočný historický výskum. Nad celou výstavou však v rohu „tróni“ jeden z Kollerových otáznikov – v tomto prípade ide o červeno-modrý symbol otáznika, nastriekaný v dvoch prepletajúcich sa líniách na bielom povrchu dvierok od chladničky. Je podobný tým, ktoré sa objavujú veľakrát v jeho tvorbe, na rôznych podložkách, látkach, dokreslené do fotografií či samostatne stojace ako symbol neustále položenej otázky, spytovania a spochybňovania nielen spoločensko-kultúrnej situácie v bývalom režime, ale napríklad aj vzťahov medzi človekom a vesmírom. Spolu s Atlantídou, ku ktorej sa Koller vo svojej tvorbe taktiež vracal, pre neho sprostredkúvajú vo svojej nejasnosti otvorené možnosti pre imaginovanie a interpretáciu sveta. Myslím si, že táto Kollerova výzva k spochybňovaniu všetkého naokolo by mohla byť centrálnym motívom pre túto výstavu, prítomným aj pri interpretovaní a nahliadaní na ostatné prezentované diela.

Kurátorský text totiž návštevníkovi*čke o jednotlivých vystavených dielach veľa nepovie ani neobjasňuje obsah či pozadie tých prác, ktoré boli vytvorené „na objednávku“ priamo pre tento projekt. Kurátorka nám skôr naznačuje cesty možného čítania výstavy ako celku, hľadiská, cez ktoré sa možno na diela dívať, či ďalšie okruhy, ktoré si môžeme všimnúť  alebo sa nad nimi nanovo zamyslieť. Takže len ťažko sa všetky diela dajú zhrnúť pod jednu a tú istú tému. Niektoré sa viac zameriavajú na predstavovanie si neurčitých svetov, iné zas na vlastný pôvod, korene a ich rekontextualizáciu v dnešnom svete. V podstate však nemusíme presne vedieť, čo jednotlivé diela presne znamenajú, z čoho vychádzajú a čo ukazujú (spomeňme si na Kollerov otáznik). Kurátorka v texte spomína aj „imaginárne geografie“ – existujúce či vymyslené, o ktorých veľa nevieme, a preto si do nich dovoľujeme (v pozitívnom aj negatívnom zmysle) projektovať svoje vlastné predstavy, túžby, strachy. Rovnako ako sa napríklad aj Kollerovi v Atlantíde či iných ešte neprebádaných častiach Zeme otvárali nové možnosti spravodlivejšej či ekologickejšej spoločnosti.

Jednou zo zjednocujúcich tém výstavy alebo skôr metód vystavujúcich je však práca s rôznymi archívmi – či už súkromnými, alebo kolektívnymi. Kurátorka sa vo svojom texte pýta (a možno sa rovnako pýtala aj prizvaných umelcov a umelkýň), ako dať archívu hlas? Dá sa obsah jeho záznamov vidieť nanovo, bez všetkých doterajších interpretačných nánosov? Dá sa naplniť novými príbehmi o minulosti či dokonca použiť pre predstavy o budúcnosti? Do akej miery pracovali autori a autorky s existujúcimi archívmi, sa nedá pri všetkých dielach s určitosťou vyčítať – niektoré na ne skôr len odkazujú, naznačujú prácu s určitou formou (osobnej) histórie, iné však priamo narábajú s archívnym materiálom v jeho najrôznejších podobách. 

So zachytávaním tradičných spevov a tancov, tvorením vlastného historického záznamu a jeho zvýznamňovaním pracuje v multimediálnej inštalácii Keeping Together in Time (2016) palestínska umelkyňa Noor Abed. Na tanečných notáciách tu zachytáva tzv. vojenský tanec a vo videu zas bojové spevy, ktoré sa v minulosti vykonávali v časoch eskalácie vojny. V skupinovom performovaní, vo zvukoch a pohyboch hľadá možnosti formovania solidarity medzi týmito ľuďmi, kolektívneho boja za slobodu a prežitie. 

Turecký umelec Cihada Canera napĺňa vizuálny archív novými obsahmi súvisiacimi so súčasnosťou. Jeho dielo mezarمزار‎ place to visit plaats om te bezoeken (2022) na prvý pohľad pripomína skôr muzeálnu expozíciu venovanú štúdiu florálnej ornamentiky náhrobných kameňov. Autor sa tu však venoval prepojeniu historických (obchodných) vzťahov a symboliky medzi Ottomanskou ríšou a Holandskom, pričom na počiatku jeho výskumov a reflexie stál symbol tulipánu. 

V priestore na drevených stojanoch nájdeme niekoľko textov piesní z cyklu May amnesia never kiss us on the mouth (2020 – ) od dvojice Basel Abbas a Ruanne Abou-Rahme. Predstavené texty v angličtine a arabčine, zachytávajúce stopy straty, túžby a spojenia s krajinou, sú výberom z veľkého archívu zozbieraného od obyvateľstva Iraku, Sýrie a Palestíny. Vo svojej rytmickosti a bez zvukových stôp pôvodnej melódie pôsobia až ako zaklínadlá, ktoré by sa mali vyslovovať nahlas, viac performatívne než ukazuje ich statická, tichá forma textu vo výstave. S found-footage záznamom pracuje dvojkanálová projekcia Surface to Horizon (2017) od Shiraza Bayjoo, pôvodom z Maurícia. Na jednom z videí kamera sleduje starú mapu neurčitej krajiny, na druhom zas industriálnu panorámu neznámeho prístavu, ktorú striedajú podmorské zábery plávajúceho žraloka. Vo svojej tvorbe, ako aj v tomto diele sa Bayjoo venuje kultúrnej pamäti, postkoloniálnej situácii a najmä konštruovaniu nových príbehov či identít za pomoci verejných a súkromných archívov. 

So súkromným archívom, skôr v podobe rodinného dedičstva a koreňov, pracuje dielo Joyful Flame, ktoré je na výstave jediným od geograficky blízkeho*ej autora*ky Ezry Šimek. Táto priestorová inštalácia je časťou finálovej prezentácie pre Cenu Jindřicha Chalupeckého z roku 2022, ktorá sa venovala téme tranzície, dekonštrukcie identity a čarodejníctvu. Najmä na poslednú zo zmienených tém odkazujú aj vysušené trsy kvetov rozmiestnené po celej miestnosti, niekde visiace zo stropu, inde vytŕčajúce spoza iných diel. Šimek tu pracuje s dedičstvom svojej starej mamy, ktorá sa venovala bylinkárstvu, s vlastnou imagináciou a ďalšími alternatívami nahliadania na svet. 

Diela Júliusa Kollera sa v rámci výstavy Medzi pozemské bytosti a kozmický svet: Kontinent dostali do naozaj medzinárodnej spoločnosti súčasného sveta umenia. Je zaujímavé pozorovať, ako jeho notoricky známe záznamy, zápisky a aj otázniky „obstoja“ v takomto projekte, či (ne)zapadnú, nebudú dezinterpretované len ako „archívny záznam“ stredoeurópskeho umelca inej generácie. Myslím si však, že Július Koller v tomto prípade ponúkol svojím dielom dobrý impulz, ktorý (nielen svojím odkazom) prekračuje geografické vymedzenia krajín. Prináša nadčasový rámec pre uvažovanie nad možnosťami nášho sveta i nad jeho historickým záznamom, ktoré sa nám zdajú stabilné a nemenné; nad budúcnosťou, ktorú si v dnešnej dobe už často ani nevieme predstaviť. Kollerov prístup k práci so symbolmi a archívmi nám navrhuje cestu neustáleho spochybňovania, no zároveň nekonečnej predstavivosti.

---

Noor Abed, Basel Abbas a Ruanne Abou-Rahme, Shiraz Bayjoo, Cihad Caner, Cansu Cakar, Cian Dayrit, Merve Iseri, Július Koller, Emma McCormick-Godhart, Ezra Šimek, Amol K. Patil / Medzi pozemské bytosti a neznámy kozmický svet: Kontinent / Kurátorka: Canan Batur / Archívna spolupráca: Daniel Grúň / Spoločnosť Júliusa Kollera, Bratislava / 9. 6. – 8. 9. 2023

Foto: Leontína Berková (Celý fotoreposrt k výstave si môžete pozrieť tu.)