Formovanie nevyhnutného diskurzu

Hans Belting: „Filozofové už prohlásili člověka v textu za přebytečného nebo zastaralého a nové umělecké výtvory, v nevysvětlitelném spolčenectví se světem konzumu a té nejbanálnější reklamy, se honosí heslem „posthuman“, za nímž se skrývá ten nejstrašnější, a doufejme nejmylnější epilogický slogan naší doby.“ (...) „Řeč o konci nesmíme zaměňovat se sklonem k apokalypse, ledaže toto slovo chápeme v původním významu jako „odhalení“ nebo „zjevení“ toho, co se v naší kultuře obráží jako změna.“ [1]

Floris Kaayk, www.themodularbody.com, 2016

Vo výstavnej praxi v našom prostredí dominujú v poslednom období dve ideové a koncepčné línie. Jedna sa obracia k modernistickej vizualite v podobe práce s avantgardnými predobrazmi prostredníctvom média maľby (kresby, koláže, objektu, inštalácie), no s obohatením o súčasné intermediálne možnosti a aktuálne formy. Zmieňme v tomto kontexte napríklad tvorbu a samostatné výstavy Martina Lukáča (No Love All Hate, Galerie 35m2, Praha; Shooting with M.J.!, Galerie KIV, Praha) alebo Milana Vagača, ktorý skúma priestorové možnosti maľby a jej konštrukčné prvky (WASSILY – I Hate Your Pretty Curves, Galéria SODA, Bratislava). Zo skupinových projektov spomeňme Novú skutočnosť: Som stratený rozum a nájdený cit v bratislavskej Galérii KROKUS, ktorá pod kuratelou Ivany Komanickej s predstavením diel mladej generácie košických umelcov (Bačinský, Bosák, Červeniak, Holý, Koniar, Macko, Maščák, Steranka) prezentovala v rámci post-ideologickej nálady myšlienku umenia „emocionálneho obratu“. To sa vyznačuje predovšetkým silnou subjektívnou a emotívnou potrebou tvorby bez predchádzajúcej intelektualizácie a návratom rituálu, ktorý je v ére neoliberálneho prežívania a vynútenej kreativity prežitkom. V popredí je taktiež tradičná maľba a socha, ktorou prepožičiavajú novú fyzickosť virtuálnemu svetu.

Druhá línia výstav sa upína k spektakulárnejším formám prezentácie tvorby súčasných umelcov, reflektujúcich atmosféru a témy rámcované pojmami a problematikami post-contemporary, post-human, antropocén, objektovo orientovaná ontológia, post-apokalyptickosť... Zaoberajú sa transformáciou, predstavami o budúcnosti a o novej ére života na zemi. V tomto duchu je napokon koncipované aj aktuálne prebiehajúce Berlínske bienále, reflektujúce čas predbudúci (Viktor Čech), pričom oficiálnou témou je The Present in Drag, odkazujúcou práve k termínu post-contemporary, v zmysle čoraz väčšej absencie prežívania súčasnosti a orientácie na budúcnosť. Predstavy o tom, čo sa bude diať „po veľkej zmene“, ktorej nevyhnutnosť všetci akosi podvedome cítime a ako asi bude vyzerať budúcnosť, stoja v pozadí koncepcií výstav ako Apocalypse Me (kurátor Jan Zálešák, Galerie Emila Filly, Ústí nad Labem, marec-apríl 2016), Tušení světla (kurátori Lucia Tkáčová a Jaroslav Varga, MeetFactory, Praha, máj 2016) alebo A Forming of Inevitable Blue, ktorej má byť venovaná táto recenzia. Zmienené projekty skúmali moment zvnútornenia obavy z nastávajúcej zmeny a s tým súvisiace vytratenie sa dištancu medzi osobným a univerzálnym, zaniknuté civilizácie a fenomén „strateného vedenia“, minulosť a budúcnosť s obídením súčasnosti, to, čo mohlo byť a čo by mohlo byť, keby... A Forming of Inevitable Blue v galérii HIT, ktorú zorganizovala skupina APART a pod jej hlavičkou mladí umelci Denis Kozerawski, Peter Sit a Andrej Žabkay, bola jednou z prvých v rámci skupinových prehliadok, ktoré v našom prostredí reagovali na zmienenú druhú líniu výstavných koncepcií, v rámci ktorej sledovala voľné interpretácie na tému práve post-akopalyptických vízií.

Martin Kohout, Fallout OST, 2015

Prvotným impulzom a hlavným inšpiračným zdrojom trojice pri koncipovaní výstavy bol film Zbigniewa Liberu Walser, ktorého premietanie v bratislavskom kine Mladosť bolo súčasťou sprievodných programov k výstave. Film predstavuje prvý vstup Liberu na pole celovečernej hranej tvorby. V akejsi slovanskej verzii Avatara sa na príklade ideálneho kmeňa, ktorý vznikol z hŕstky apokalypsu preživších Európanov, ktorí stratili vedomie o svojej histórii, jazyku, pamäti, zaoberá stavom spoločnosti po katastrofe. Predstavitelia tohto paralelného sveta fungujú vo svojej ideálnej enkláve len do príchodu „votrelca“ z civilizácie Walsera (Krzysztof Stroński), znalého histórie a moderných technológií. V centre príbehu je moment pohromy a života po nej – vedomie jej prežitia i ďalšia deštrukcia. Myšlienky snímky mal APART ambíciu rozvinúť v podobe výstavy ďalej a rôznymi smermi, čo sa však pokúsil dosiahnuť skôr voľným a intuitívnym prístupom, než rigoróznym nasledovaním vyhranenejšej koncepčnej línie. Vystavené diela vytvorili vo výsledku určitú sieť, vo vzťahu k nosnej myšlienke filmu viac či menej elastickú, ktorá však vygenerovala mnoho ďalších tém, týkajúcich sa nielen myšlienok o možných víziách prežitia a podoby ľudstva po veľkej katastrofe.

V rámci jednotlivých diel sa na výstave stretával rafinovane angažovaný prístup s intuitívnym, bádateľským, intímnym a univerzalizujúcim. Jednou zo styčných plôch bolo rozhranie medzi vedou a umením, no silno zastúpený bol aj moment transformácie, resp. pozitívne vnímanej premeny. Prírodnej, teda organickej a biologickej, socio-kultúrnej i etickej. Hneď po úvodných inštaláciách Jána Gašparoviča 4π2 a Supernova (2012), umiestnených vo vchode galérie a skúmajúcich bio-chemické procesy a reakcie, ktoré vznikajú kombinovaním niektorých látok, nasledovala miestnosť s inštaláciami diel Pavla Sterca a Martina Kohouta. Videoprojekcia Pavla Sterca Vital Syndicates (2016) na príklade parazitov kedysi vlastných ľudskému telu (kým ich moderná medicína postupne nezlikvidovala), poukazovala na súčasnú problematiku migrácie. Veľmi neprvoplánovo, sofistikovane, inteligentne a zaujímavo. Video by som rozhodne odporúčala pozrieť si napríklad kurátorke v týchto dňoch končiacej výstavy Strach z neznámeho v Kunsthalle Bratislava; keby na nej bolo zastúpených viac diel tohto typu, nemusela predstavovať až tak zarážajúco premrhanú šancu. Stercovo video „o hodnotě mísení, o tom, že život je kolektivní experiment, nikoli předvídatelný a plně kontrolovatelný individuální projekt“ kriticky zhodnocuje na zemi vládnucu individualistickú psychológiu, ktorá ostro oddeľuje jedného človeka od druhého natoľko, že myšlienka ich spojenia je „našim učencom nedostupná“. Na základe monológov troch vedcov – parazitológov, v sprievode jednoduchých ilustratívnych záberov zvnútra ľudského tela či rôznych parazitov, s nosnými ženskými a mužskými rozprávačskými vstupmi (rozvádzajúcimi napríklad aj slovné spojenie fyziologický kolektivizmus, čo je pojem lekára a revolucionára Alexandra Bogdanova, ktorý v sci-fi románe z roku 1908 s názvom Červená hviezda píše o vyvinutej spoločnosti na Marse a o vzájomných transfúziách krvi ako praxe predĺženia života a zvýšenia vitality Marťanov, pričom tieto praktiky využívali aj niektoré liečebné postupy klasickej európskej medicíny) prichádza k záveru, že je čas zvážiť „fyziologický kolektivizmus medzidruhový“, lebo „fyziologické posílení a kultivace stávajícich  propojení mezi organizmy je možností pro dlouhodobější perspektivu života na zemi“. Jednoznačným záverom je tak potreba prebratia „zodpovědnosti za celek, který jde za člověka a lidskou společnost“.

Martin Kohout bol prezentovaný v rovnakej miestnosti dielami Skinsmooth Average Eyes (2016) a Fallout OST (2015). V oboch prípadoch pracuje s prvkami živej prírody. Pri zobrazení gumenej rukavice, naplnenej rôznym biologickým materiálom, slúžiacim prevažne ako potrava (ryža, fazule, kukurica), ktorý nechal „napospas“ nezvratným biologickým pochodom, sa jedná o reinterpretáciu jednej z fotografií, ktorá vznikla pre projekt Deepsk.In dvojice Grégoire Blunt a Emma Skensved, ktorí nafotili objekty desiatky umelcov v priestoroch podzemného (2100 m pod povrchom) laboratória časticovej fyziky v kanadskom Ontáriu. Neosobnosť a odcudzenosť „neživo-živej“ rukavice, v podstate iba obalu kopírujúceho vonkajšiu formu ľudskej ruky, v ktorom však bujnie život, dopĺňala doslova živá inštalácia ručne robených „klietok“ (prostredí) s cvrčkami, ktorá odhaľuje záujem o skúmanie životných podmienok a rôl zvierat a ich pozorovateľov. Na kutilsky „vytunovaných“ debničkách sú sieťky, ktorými sa živí cvrčkovia postupne prehryzávajú von a prenikajú do miestnosti, teda zdieľajú rovnaký otvorený priestor ako divák, ktorý sa tak spolu s nimi stáva súčasťou jedného biotopu. Kto je vlastne v takto novo-vzniknutom kontexte v pozícii pozorovateľa a kto v pozícii pozorovaného? Projekt bol vystavený na viacerých výstavách, napríklad v pražskej Polansky Gallery alebo v Kunstraum Riehen. Súčasťou diela v Polansky Gallery bol text s titulkou In Conversation fiktívneho autora Filipa Mayera, ktorý približoval dve metódy dizajnovania zoologických záhrad: naturalistickú, ktorá je typická pre ZOO napríklad v Hamburgu alebo v Paríži a vyznačuje sa čo najvernejším imitovaním životných podmienok zvieraťa v divočine; a geometrickú, v rámci ktorej sa vytvára premyslená architektúra, aby prítomnosť zvieraťa pred divákom bola súčasťou širšie koncipovaného spektáklu, ako v cirkuse. V texte tiež rozoberal špecifiká klietky ako prostredia pre umiestnenie zvieraťa a bariéry medzi ním a pozorovateľom: „Z pohľadu histórie stojí na pomedzí niekoľkých zvykov a kultúr, ktoré kladú veľký dôraz na pozorovanie, zbieranie a následne predvádzanie iných ľudí a zvierat. Ľudské dejiny nám ukazujú, že je len veľmi malý rozdiel medzi pozeraním‚ ,vedeckým’ pozorovaním iných ľudí a dominanciou, či privlastnením a vystavením.“

Pavel Sterec, Vital syndicates, 2016

Mehraneh Atashi je teheránska umelkyňa, aktuálne žijúca v Amsterdame. Na University of Tehran vyštudovala fotografiu. Po príchode do Amsterdamu, kde sa jej podarilo získať rezidenciu na Rijksakademie, sa jej tvorba začala orientovať smerom k introspektívnemu skúmaniu ľudského „ja“, porúch a zlyhaní socio-politického prostredia a času, napríklad v zmysle formovania budúcnosti prostredníctvom spomienok. Budúcnosť skúma ako subjektívnu myšlienku, ktorá de-neguje, dekonštruuje a mení súčasnosť. Pracuje s rôznymi osobnými alebo nájdenými objektmi, zastupujúcimi privátne spomienky, s chemickými reakciami, pigmentmi, elektronikou, procesmi rastu, transformácie, konzervácie... Transformáciu pritom nevníma ako konečný stav, ale ako nástroj, pohyb diferenciácie, ako potencionalitu, novú možnosť formalizácie či akceptáciu formy niečoho, čo predtým formou nebolo, čím vzniká v chaotickej citlivosti nová prítomnosť. Zaujíma sa o alchýmiu ako o fyzický a zároveň psychologický proces a pri tvorbe svojich inštalácií, prostredí a objektov pracuje s alchymistickými postupmi ako pálenie, rozpúšťanie, separácia, spájanie, fermentácia, destilácia, zrážanie. Objekty ďalej oživuje prirodzenými procesmi ako sú pohyb, zvukové frekvencie, svetlo a teplo. Na výstave boli prezentované dve jej nové diela (2016), You Have Stolen My Mouth a Heating of the Universe.

Dielo Newyorčanky Tavi Meraud nebolo realizované podľa pôvodného zámeru, vystavený bol napokon len malý monitor s vyzväčšovaným detailom povrchu neurčitej obrazovky (Iridiphores, 2014), viažuci sa k autorkinmu textu publikovanému na portáli e-flux s názvom Iridescence, Intimacies (viac tu).

Poslednej miestnosti dominovala projekcia Florisa Kaayka The Modular Body, čo je online science-fiction príbeh o vytvorení organizmu Oscar, imitujúceho ľudské orgány a schopného fungovať na základe modulárnej mechaniky. Kaayk vytvoril autentický dokument z vedeckého prostredia vyvolávajúci senzáciu. Ľudia, ktorí nie sú „v obraze“ ohľadne jeho fiktívnej povahy, môžu ľahko podľahnúť dojmu, že sa jedná o výsledky reálneho výskumu a skutočný objav malého tímu nezávislých vedcov. Holanďan Kaayk to podporil šírením fikcie po sociálnych sieťach, kde film dosahuje desaťtisícové hodnoty v počte prezretí. Základným posolstvom príbehu je poukázanie na rozdiel medzi uzavretým systémom, akým ľudské telo funguje, a otvoreným – modulárnym – akým by podľa fiktívneho vedca Cornelia Vlasmana, ktorý vynašiel Oscara, mohlo byť: v uzavretom systéme sú časti dizajnované spôsobom, že môžu fungovať iba v špecifických konfiguráciách, ktoré sa komplexne prispôsobujú; príkladom takého uzavretého systému je prvý Apple Macintosh z roku 1988. V modulárnom systéme naopak fungujú nezávislé moduly podobné stavebným časticiam, ktoré vytvárajú transformovateľné a preto flexibilné konfigurácie. V roku 2013 vyprodukoval Dave Hakkens modulárny telefón, ktorý pozostával z oddelených častí, ktoré môžu byť individuálne nahrádzané a zlepšované. Na príklade organizmu Oscar demonštroval Vlasman možnosť vytvoriť modulárny život: kmeňové bunky môžu byť reprogramované, vytvorené a vytlačené na 3D tlačiarni ako akýkoľvek iný typ ľudského tkaniva. Floris Kaayk vyštudoval réžiu, no pracuje na hranici filmu a voľného umenia, zaoberajúc sa pritom problematikou zdieľania a šírenia informácií.

Napriek opodstatnenej myšlienke výstavy a kvalite vystavených umelcov (ktorí boli najsilnejšou stránkou projektu) jej autori a organizátori niektoré veci nie celkom dotiahli, čoho výsledkom bola jemná rozpačitosť výsledného dojmu, ani nie tak po obsahovej, ako skôr po formálnej stránke: absentoval akýkoľvek sprievodný text, popisky, čo i len náznak doplnkového informačného arzenálu. Neznamená to, že by divák z výstavy nemohol mať napriek tomu zážitok, je však prirodzené, že sa pri prehliadke tak rôznorodých autorov a diel, navyše v súvislosti s Liberovým filmom, natíska množstvo otázok, ktoré by si rád overil. Hoci aj samotný názov, v podstate funkčný len v angličtine: A Forming of Inevitable Blue je natoľko do seba zakódovanou hermetickou šifrou, že ani pri najbujnejšej fantázii by divák neprišiel na myšlienky, ktoré sú v ňom obsiahnuté. Pôvodne mal byť vysvetlený v sprievodnom texte k projektu, ktorí však autori dodnes nestihli napísať (ostáva len dúfať, že sa časom objaví aspoň dodatočne, v dokumentácii výstavy na stránke APART). Modrá v názve mala metaforicky odkazovať k post-apokalyptickému stavu prírody v nedeštruktívnom zmysle – k jasnému, čistému modrému nebu ako (k priam biblickému) symbolu nového začiatku. Ale rovnako aj k modrému displeju, ktorý je podľa istej štúdie (zdroj vedia opäť len autori výstavy) v rámci jeho použitia vo filmovej produkcii žánru science fiction metaforou budúcnosti a umelej inteligencie. Škoda, že tieto zaujímavé súvislosti sa divák nemal ako dozvedieť.

Tavi Meraud, iridiphores, 2014

Po formálnej stránke spolu jednotlivé diela v rámci výstavy komunikovali viac, iné menej. Povahou skôr senzáciu vyvolávajúci The Modular Body pôsobil žánrovo i prevedením v blízkosti silného introspektívneho diela Mehraneh Atashi ako púťová atrakcia. Stercovo video je vynikajúce, ale nemá úplne domyslený „výstavný formát“ – trvá príliš dlho a stáť pri monitore, umiestnenom na podlahe takmer hodinu so slúchadlami na ušiach je len pre otrlé povahy. Z hľadiska inštalácie by bolo možno vhodnejšie umiestniť Kohoutových „cvrčkov“ samostatne do zadnej, poslednej dolnej miestnosti Galérie HIT, ktorá navodzuje laboratórnu atmosféru a dala by lepšie vyniknúť špecifickosti celej inštalácie. Video Kaayka by zas intenzívnejšie komunikovalo alebo vyznelo práve vo vstupnej miestnosti, v kombinácii so Stercovou inštaláciou (hoci aj v menšom merítku). Zbytočné mi prišlo vystavenie diela Tavi Meraud, ktoré ostalo visieť v akomsi hermetickom významovom vzduchoprázdne, bez možnosti akéhokoľvek čítania. Niekoľko drobných inštalačných zásahov a hoci len strohý textový sprievod by dojem z výstavy pozitívne umocnili. Najautentickejším plusom projektu ostáva entuziazmus, cit a intuícia jej autorov, ktorí ju skoncipovali a zorganizovali, čím prispeli v lokálnom prostredí k iniciovaniu prvého diskurzu o témach, ktoré na medzinárodnej scéne budú pomaly aj za zenitom.

Výstava, resp. výstavná aktivita skupiny APART, hoci to primárne nekomunikovala a zaujala skôr dištančný postoj, bola súčasťou širšie koncipovaného projektu Small Big World (viac tu) Judit Angel, kurátorky a riaditeľky tranzit.sk. Jeho špecifikom bolo, že reagoval na lokálny kontext bratislavskej umeleckej scény zo sociologického hľadiska, no v úzkom prepojení s realizáciami k danej téme, ktoré vytvorili kurátorkou oslovení autori. Podobne ako aj niektoré minulé projekty tranzitu pod vedením Judit Angel aj tento staval svojím sociálnym ladením skôr na hĺbke témy a konceptu, než na nejakej výpravnejšej vizualite. Keďže bol zložený aj z množstva „živých“ sprievodných aktivít, mohol vcelku pôsobiť trochu neheterogénne. Na druhej strane vzbudil priam až prehnané a mylné očakávania nastolenia nejakých riešení nedostatkov scény, ktoré však zo samotnej svojej podstaty nemohol saturovať – projekt sám o sebe nemá hybnú silu generovať v zavedenom prostredí nové väzby a iniciovať zoskupovacie efekty. Má však potenciál poukázať na to, že aj sebareflexia môže byť zmysluplnou praxou, že „otvorenie sa“ a „vytváranie spojení“ môže tiež znamenať interdisciplinárne pôsobenie napríklad aj iných oblastí (urbanizmus, architektúra, sociológia) a umeleckých scén a nielen nové fyzické prepojenia medzi jednotlivcami. Small Big World nemal vypovedať o theory network a jeho ambíciou ani nebolo lokálnu scénu transformovať. Zameranie na ňu kopírovalo zámery kurátorky Judit Angel formulované už v projekte, s ktorým sa hlásila na post riaditeľky iniciatívy tranzit.sk. Artikuloval jej záujem o výskum témy sociálneho priestoru ako prostredia umeleckej akcie a diania, ktoré sa už dlho neodohráva iba v ateliéroch, ale prebieha vďaka denným formám seba-organizácie ako novej tvorivej umeleckej praxe takmer všade. Bola inšpirovaná skúsenosťou s jej domovskou, rumunskou umeleckou scénou, ktorá vzišla v druhej polovici 90. rokov takmer z ničoho, podporovaná privátnym sektorom a nezávislými iniciatívami. Projektom Small Big World Judit Angel potvrdila vieru v potenciál sociálnych aktivít a presvedčenie o dôležitosti podpory diverzity a rôznorodosti prostredníctvom rozvoja solidarity a spoločných záujmov, ktoré multižánrovým podujatím tlmočila nielen „insiderom“, ale aj širšej verejnosti.

[1] Hans Belting, Konec dějin umění, Praha 1995, s. 19 a s. 23.

Malý/veľký svet / Small/Big World / tranzit/sk a ďalšie miesta v Bratislave / kurátorka: Judit Angel / Grafický dizajn: Katarína Balážiková / 27. 5. – 16. 7. 2016

tranzit/sk, Beskydská 12

APART, Petra Balíková, Peter Barényi, Dominika Belanská & Nomadic Arts Festival, Martinka Bobriková & Oscar de Carmen, Daniel Dida, Lucia Gavulová, Zuzana Gogová, Erik Janeček & Andrej Žabkay, Andrea Kalinová & Martin Zaiček, Jana Kapelová, Lenka Kuricová, Marína Abramovič po sebe neupratuje, Eliška Mazalanová, Marianna Mlynárčiková & Nóra Ružičková & Divadlo z Pasáže, Jürgen Rendl, Zuzana Révészová, Martin Vongrej

Galéria HIT, Hviezdoslavovo námestie 18

A Forming of Inevitable Blue : APART

výstava

Umelci: Mehraneh Atashi, Ján Gašparovič, Floris Kaayk, Martin Kohout, Zbigniew Libera, Tavi Meraud, Pavel Sterec

Foto: APART