Čas tuhne uprostred

Titul Mesto kultúry 2019 po celý rok nesie Banská Štiavnica. V rámci neho tvorí miestna Galéria Jozefa Kollára spoločne s pôvodne bratislavskou Galériou Hit program Zlaté časy. Projekt vzišiel z iniciatívy Lucie Tkáčovej a Márie Janušovej, ktoré počas jedného roku vytvárajú program v štiavnickej galérii. Ambíciou projektu je prezentovať tvorbu neprofesionálnych výtvarníkov zo Štiavnice ako aj domácich a svetových umelcov, priniesť novú energiu do muzeálnej inštitúcie či reinštalovať stále expozície. Výrazným autorsko-kurátorským stratégiám sa venoval projekt Krištáľová reťaz, o ktorom písala Katarína Hládeková. Nová výstava Čas tuhne uprostred vznikla v spolupráci Ilony Németh a Lucie Tkáčovej a venuje sa samotnej galérii – predmetom, veciam, objektom, ktoré sú nainštalované do nových vzťahov. Artalk už uverejnil jednu reflexiu tejto výstavy v texte Hurá na ňu! Damasa Grusku, ktorý hodnotí, že by to mohol byť spôsob ako sa Štiavničanom priblížiť a pripomenúť im ich galériu. Lucia Tkáčová spolupracuje s galériou už približne rok a v rámci uvažovania nad ňou svoje myšlienky a pocity spísala do eseje, ktorú si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.

Čas tuhne uprostred

Galéria Jozefa Kollára je časopriestorový urýchľovač. Prikrčím sa do nízkych dverí a ocitnem sa vo svete pozliepanom z rôznych storočí. Budova odkrýva sedimenty času ako geologická mapa: robustný stredoveký podklad, necitlivé socialistické prestavby, poprevratové eufemizujúce „vylepšenia“. Rôznorodé materiály živoria v nepriaznivých vzťahoch, predmety driemu v nevyžiadaných susedstvách. Vzácne s lacným, zvláštne s bežným. V húštine galerijného biotopu si všetko pýta pozornosť: nevídaná starobylá svätica, vídaná žánrová krajinka, plastová tabuľa so zákazmi, vyrezávaná drapéria, zodraté kreslo, oči stĺpkom v svätej extáze, ostrý lúč šetriacej žiarovky, súhvezdie ošarpaných nálepiek. Divočina je rovnostárska, každý hlas je počuť.

Ako časopriestorová cestovateľka sa po každom otvorení dverí ocitám v inom, náhodnom vesmíre – gotické sochy prekvapene stúpajú po hnedom kancelárskom koberci, predkovia R2-D2 pykajú po kútoch, svätý Ignác má pevnú linku na dosah ruky, anjela zozadu urážajú kancelárske žalúzie. Stavím sa, že v noci všetci ožijú a začnú si skúšať Kollárove klobúky. Zauralské múzeum lokálneho iskustva sa roztancuje, len neskorogotický strop bude nad všetkým nesúhlasne visieť a zasmušilou krásou budiť staromilskú bázeň.

Tu vnútri tečie čas inak ako vonku – väzko, vláčne, geologicky. Nepočíta sa na výstavné sezóny, ale na eóny, epochy a veky. „Ak dôjde počas transportu geologického materiálu k strate energie, čo je najlepšie pozorovateľné na rýchlosti, dochádza k jeho uloženiu a vzniku sedimentu.“ Ak predmet v galérii cestou odniekiaľ niekam uviazne, časom zneviditeľnie. V procese humifikácie vsiakne do okolia a stane sa pozadím pre ďalšiu, novšiu vrstvu. Čas sa pomaličky usádza, nahusto sadá do medzier, vrstvičku po vrstvičke, minútu po minúte. Tuhne uprostred, po krajoch trasľavý ako želatína. Kocky rokov, tehly dní.

V priestoroch galérie sa do mňa vkráda hanba. Ako by som sa dívala na niečo, čo nemá nikto vidieť, prichytávam skutočnosť pri niečom nepatričnom, in flagranti, odzadu. Hanbím sa za ošumelosť budovy, za úbohosť zvetraných expozícií, za ťarbavé snahy zaplátať polámané, za chudobu. Tým zahanbením sa stávam spoluvinníčkou, nevdojak preberám zodpovednosť za stav vecí. Nechcem, aby galériu takto videl „svet“, ako Noemov syn ju chcem, zúboženú a obnaženú, chrániť pred zrakmi iných.

Túžba čistiť. Vymiesť z kútov stuhnutý čas, oškriabať kal, olúpať naplaveniny. Vytriediť, vyvetrať, vyniesť. Zbaviť priestor času, ošetriť zranené, začať nanovo. Pozrieť sa na svet ako prvýkrát.

V galériách zvyčajne hrávame sami so sebou hru na neviditeľnosť, mozog pretriedi predmety na „umenie“ a „ne-umenie“ a ukáže nám iba tie, ktoré sú „na pozeranie“. Na ostatné hodí plášť neviditeľnosti, zmiznú. Pulvinárne telieska v medzimozgovom hrboli nám odfiltrujú kancelárske žalúzie, zástrčky, hasiace prístroje, odvlhčovače, šetriace žiarovky, kreslá a koberec a do vyšších kortikálnych oblastí vpustia iba gotické madony, drevorezby baníkov a olejové krajinky. Vyrušujúce vrstvenie predmetov v Galérii Jozefa Kollára mi vybičuje citlivosť – každú vec vnímam v jej osobitej prítomnosti, z každého predmetu sa stáva objekt, nástojčivý a dožadujúci sa.

Akákoľvek vec sa dá opísať dvoma spôsobmi: môžeme buď povedať z čoho je, alebo na čo je. V prípade predmetov v Galérii Jozefa Kollára sa táto jednoduchá premisa zamotáva. Pri umeleckých, aj neumeleckých objektoch v galérii vieme celkom zodpovedne povedať, z čoho sú – drevo, polyesterové vlákna, kov. Nejasnosti nastanú, keď sa pokúsime povedať, načo sú. Zmyslom existencie umeleckých diel je ich mentálne alebo fyzické pôsobenie na diváka. Ich účel sa generuje a potvrdzuje ich umiestnením v galérii. Ne-umelecké predmety tu, naopak, trčia v akomsi očistci určenia – je jasné, na čo by slúžili, iba ak by neboli v galérii.

Zo zmätku umiestnenia a účelu sa tu, paradoxne, vynára hmlistá podstata predmetu. Vec ako taká, svet ako taký. Podstata a individualita predmetu sa nám odhalí v momente, keď predmet prestane fungovať, keď sa vykoľají zo svojho určenia. Vtedy skĺzne z „vhodnosti“ (Zuhandenheit) do „prítomnosti“ (Vorhandenheit) a nakrátko osvieti celú štruktúru, do ktorej je vsadený. Keď sa zlomí kladivo, ožiari celú dielňu.

Existujú dva druhy nevšímavosti: keď veci nevidíme, pretože fungujú, a keď veci nechceme vidieť práve preto, že nefungujú.

Našu myseľ omína, keď je predmet „na nič“, alebo keď nevieme, na čo je. Poruší sa tým náš automatický tyranský vzťah k predmetom, v ktorom sme používatelia a dávatelia významu, nastane odpútanie, trhlina. Predmet bez účelu sa z obyčajnej veci zmení na vec zavadzajúcu a zavádzajúcu. Vo svojej drzej prítomnosti je slobodný, odtrhnutý od reťaze nášho vzťahu k nemu. Galéria Jozefa Kollára je plná takýchto divokých predmetov, ktoré nám zahaľujú svoj účel a zároveň cez nápadnú, dotieravú a vzdorovitú nevhodnosť odhaľujú svoju podstatu.

Napríklad, taký odvlhčovač vzduchu. Vieme, že má slúžiť na vysúšanie vzduchu a nedovoliť plesniam, aby zožrali vzácne zbierkové predmety. Je to taký predmet-ochranár. Čím sa ale odvlhčovač stáva, ak je v galérii umiestnený „len tak“, bez toho, aby bol zapojený? Stáva sa umeleckým objektom, aj keď jeho výskytu v galérii chýba „duchampovský“ úmysel? Čo znamená, ak sa po galérii potĺka odvlhčovačov dvadsaťtri, pochádzajú z Nórskeho grantu, majú energetickú spotrebu triedy C a ak sa zapoja viac ako dva naraz, vyhadzujú poistky?

Ako sa pozerať na sedacie súpravy zo 70. rokov, z ktorých sú v kútoch zariadené neskladné mini-obývačky? Kto si v nich má posedieť? Čo nám o Gwerkovej tvorbe povie „Gwerkov gauč“?

Inštalačný systém je v tom tak trochu nevinne. Fenomenologicky svoje miesto v galérii má. Gravitáciu vypnúť nevieme, zbierkové predmety nelevitujú, treba ich na niečo umiestniť. Akurát, že… Vkus sa pod vplyvom času mení, to, čo bolo neviditeľné pred 30 rokmi, nevplynie hladko do tkaniny súčasnosti. Inštalačný systém socialisticky rozšafne plytvá materiálom, potrebuje stovky kilogramov železa, umelého kameňa a skla. Počíta sa s večnosťou, neprenosnosť segmentov láme kríže aj tok expozícií. Trčí, nemotorne zavadzia, ako svadobčan v maturitnom obleku je svetáckym očiam na smiech.

S lamelovými kancelárskymi žalúziami je to ešte zapeklitejšie, schrödingerovsky tu sú, aj nie sú. Ich úloha v galérii je spojená s neviditeľnosťou – majú zachytávať neviditeľné UV lúče, aby zabránili viditeľným škodám na zbierkových predmetoch, a samy pritom zostať nebadateľné. Svojou primitívnou prítomnosťou a tým, ako hrubozrnne nezapadajú do prostredia, sa však tlačia do očí, súťažia s pozlátenými svätcami o divácku pozornosť. Estetika kancelárií 90. rokov vulgarizuje historický priestor a ruší samotnú podstatu svojej existencie: žalúzie nezakrývajú, ale odkrývajú zlý vkus, nedbalosť a nekompetenciu.

Na fyzické predmety v galérii sa viažu elementáli – ľudské rozhodnutia. Každú vec niekto vybral, doniesol ju sem, umiestnil, alebo ju tu zabudol. Narábať s týmito predmetmi znamená narábať s rozhodnutiami, ktorými sú obťažkané: s nedostatkom vkusu, s kompromismi, s neodbornosťou, so zlyhaním. Naplaveniny predmetov sú potomkami tichých dohôd, hovoria o valorizácii ústupkov, ustráchanom hrdinstve a inštitucionálnej slepote. Stavanie sôch z odvlhčovačov, žalúzií a nábytku je stavanie sôch z chamtivosti, ľahostajnosti a mlčania.

Vtiahnutím objektov do umeleckej situácie ich použijeme, uväzníme ich do významu. Uchlácholíme tým divákov a diváčky, môžu si vydýchnuť – premeníme slobodné vzdorovité predmety na umenie, už vieme, „na čo sú“. Preklasifikovaním na „umenie“ zmeníme ich ontologickú podstatu na prítomnosť estetickú a politickú, zviditeľníme neviditeľné. Všetko sa raz zíde.

Inštalačný systém preskladaný do monumentálnych ruín, náznak stĺporadia, materiály a farby sa harmonizujú a dopĺňajú. Jemná slavobrána zo žalúzií, ktorá sa zachveje, keď ňou prejde ľudské telo. Bezprizorný nábytok komprimovaný do kompaktného tvaru, jednotlivé kusy sa strácajú, zapadajú do seba ako skladačka. Odvlhčovače vzduchu, naaranžované v magickom kruhu, sa zapínajú v rytmickom slede a vytvárajú vír – vietor v inštitúcii, symbolicky aj doslovne. Na pohyb vzduchu reagujú okrem vlasov návštevníkov aj motívy na obrazoch Jozefa Kollára a Edmunda Gwerka. Veci sú v pohybe, dvíha sa víchor.

 

Pri niektorých myšlienkach som si pomohla výpožičkami od Martina Heideggera a Grahama Harmana, za čo im ďakujem.


Ilona Németh a Lucia Tkáčová / Čas tuhne uprostred / Výstava vznikla v spolupráci s Andrásom Cséfalvayom a Guten Art – Sebastiánom Komáčkom a Jozefom Vančom / SBM – Galéria Jozefa Kollára / Banská Štiavnica / 18. 10. – 30. 11. 2019

Fotoreport z výstavy tu.

Foto: Ján Viazanička

Lucia Tkáčová | Lucia Tkáčová je umelkyňa, ktorá v súčasnosti žije vo Vyhniach v okrese Žiar nad Hronom. Zaoberá sa možnosťami umenia zmeniť svet v telesnej, mentálnej a duchovnej rovine, introspektívnym aktivizmom a planetárnou akupunktúrou. V roku 2019 sa venuje projektu Zlaté časy, v ktorom sa spolu s tímom Galérie HIT stará o program v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici.