Stále musíme dokazovať, že kultúra má význam

Barbora Komarová sa rozprávala s Matúšom Bieščadom a Máriou Beňačkovou Riškovou o Stratégii kultúry a kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky 2030. Ide o obsiahly materiál, ktorý zahŕňa nielen analýzu aktuálneho stavu slovenskej kultúry, ale aj stratégie a opatrenia, ktoré majú pomôcť dosiahnuť stanovené ciele a vízie.

Stále musíme dokazovať, že kultúra má význam

Prečo Slovensko potrebuje strategický dokument pre kultúru?

Matúš Bieščad (MB): Tieto stratégie sú často verejnosťou považované za zbytočné byrokratické materiály. Ale sú dôležité z dôvodu, aby sme pomenovali, aký je aktuálny stav, aký je želaný, budúci stav, a aké sú priority, na ktoré by sme sa mali zameriavať. Sú s tým často spojené aj praktické veci. Keď sa napríklad hodnotia investičné zámery a pod., z iných rezortov sa pýtajú, ako je to v súlade s našimi strategickými cieľmi. Pre komunikáciu v oblasti verejných politík je dôležité mať argumenty, že chceme niečo robiť, lebo to napĺňa našu strategickú víziu. 

Pre koho je určený výsledný dokument? Kto by sa naň mal pozrieť a kto by ho mal dodržiavať?

MB: Predovšetkým je kľúčový pre samotné MK SR, aby dodržiavalo plán riešenia dlhodobých strategických cieľov. Je tiež určený pre všetkých ľudí zaangažovaných v kultúre, aby sa oboznámili s tým, ako si ministerstvo pomenovalo strategické priority, ktoré chce riešiť. Je aj pre ostatné subjekty v štátnej správe. V prípade, že bude vládou schválený, tak bude mať záväznosť ako vládny materiál. Nevieme ale riadiť kultúru v samosprávach, to je ich originálna kompetencia, takže tam je skôr zámer ich inšpirovať a spolupracovať. Má slúžiť ako podaná ruka k spolupráci – toto sú zámery z úrovne štátu a takto by sme chceli smerovať kultúru aj na úrovni samospráv, nezávislej kultúry a podobne. 

Reaguje alebo nadväzuje Stratégia 2030 na staršie alebo aktuálne dokumenty z iných oblastí? Pochádzajú tieto dokumenty len z nášho prostredia alebo aj z medzinárodnej scény?

MB: Inšpirovali sme sa aj tým, ako tu boli v minulosti tvorené jednotlivé strategické dokumenty. Potom sme sa snažili zhromaždiť, aké sú aktuálne prierezové strategické dokumenty v zahraničí – mali sme k dispozícii českú, fínsku, ale aj iné dielčie stratégie, ktoré sú robené na medzinárodnej úrovni. 

Mária Beňačková Rišková (MBR): Jedným z najdôležitejších dokumentov, ktorými sa riadia všetky medzinárodné stratégie, je Sedemnásť cieľov udržateľnosti UNESCO, čo je v súčasnosti taká „biblia udržateľnosti“. Potom je ešte jeden dokument z minulého roka od OECD The Culture Fix, s ktorým sa veľmi prekrývajú naše ciele. Aj rôzne regionálne stratégie boli pre nás zaujímavé partnerské dokumenty, napríklad Kultúrny plán pre Košice alebo bratislavská Dekáda pre kultúru. Tiež sme sa to snažili prepojiť s tým, čo sa deje v iných rezortoch, kde sú dôležitými dokumentmi Vízia Slovenska 2030 a samozrejme Plán obnovy. V úvodnej časti Stratégie 2030 sú spomenuté zdroje aj s linkami, na ktoré nadväzujeme (str. 16 – 19).

Výsledný dokument sa skladá z troch častí – analytickej, strategickej a implementačnej. Považujete niektorú z nich za najdôležitejšiu, prípadne takú, na ktorú by sa verejnosť mala zamerať?

MB: Určite strategická časť, pretože práve tá pomenúva, čo sú strategické ciele a priority, a hovorí o tom, kam sa chceme dostať, kam to má smerovať. V analytickej časti sme sa snažili pokryť, aký je súčasný stav a prečo pri niektorých prioritách máme práve také opatrenia a prečo ich takto smerujeme. Implementačná časť je viac technická, hovorí o tom, ako ďalej postupovať pri napĺňaní cieľov. Taktiež to je popísané vo vízii, kde hovoríme, aké dopady napĺňania cieľov si predstavujeme a ako má vyzerať kultúrne a kreatívne Slovensko v roku 2030. V globálnom cieli sú zhrnuté jednotlivé strategické ciele, ktoré sú potom neskôr detailnejšie rozpísané. Ak má niekto málo času, tak by som na oboznámenie sa odporúčal víziu, globálny cieľ a sedem strategických cieľov.

Ako by ste teda charakterizovali našu kultúru na základe analýzy zozbieraných dát? 

MB: To je veľmi ťažká otázka. Možno by som to zhrnul vyjadrením, že hovoria o určitej miere stagnácie. Stále tu nebola odvaha, pripravenosť urobiť väčšie zmeny alebo reformy. V našej kultúre sa často posúvame na základe historickej skúsenosti a chýba tomu väčšia zmena, ktorá by reflektovala, že pomery sa proste za tie dekády posunuli, že ľudia, ktorí pracujú v kreatívnom a kultúrnom priemysle, sú často v rozličných hybridných formách, kde sa kombinuje závislá a nezávislá práca, že sa svet transformuje aj na prechod do online priestoru a do digitálnych technológií, že neustále financovať kultúru len z verejných zdrojov a nepripraviť podmienky, aby sa viac stimulovali súkromní prispievatelia, to udržuje status quo, ktorý sa čím ďalej, tým viac vzďaľuje od súčasne sa meniacej doby. Vidno to v číslach, napríklad na platoch ľudí zamestnaných v kultúre alebo na kultúrnej participácii, čiže účasti na kultúrnych podujatiach, kde vo veľa parametroch zaostávame za priemerom Európskej únie.

MBR: Každý tam nájde presne pomenované problémy podložené číslami a hlavné riešenia, ktoré si myslíme, že je treba urobiť. Často sú to tie, o ktorých hovoríme každý deň – ako sponzorský zákon a súkromné zdroje alebo vôbec kombinácia zdrojov, mzdové podmienky ľudí v kultúre, zameranie na zahraničie a na medzinárodnú spoluprácu a pod. 

Pri siedmich strategických cieľoch nielenže opisujete ich aktuálny a predpokladaný stav, ale predkladáte aj konkrétne opatrenia, ako tieto vízie docieliť. Ktoré opatrenia považujete za najdôležitejšie, ktoré by sa mali začať napĺňať čím skôr po schválení? Sú jednotlivé opatrenia prioritizované – napríklad z hľadiska harmonogramu alebo rozpočtu?

MB: Jednou z príloh je aj akčný plán na najbližšie dvojročné obdobie 2023 – 2024, kde sme vybrali práve také opatrenia, aby boli realizovateľné aj bez dopadu na rozpočet, a tiež také, ktoré sú riadiace a pomôžu pri realizácii ďalších opatrení, napríklad skvalitnenie participácie pri tvorbe a navrhovaní nástrojov kultúrnych politík, znižovanie modernizačného a infraštruktúrneho dlhu, zadefinovanie cieľov a merateľných ukazovateľov jednotlivých politík, čo sú budúce priority. V akčnom pláne ich nemáme prioritizované. Sú tam vybrané najmä tie, na ktorých bolo dôležité čo najskôr pracovať. Takýto akčný plán sa bude pripravovať na ďalšie dvojročné obdobie a potom zas na ďalšie. Opatrenia, ktoré sú zaradené na neskôr, sa budú môcť na základe aktuálneho stavu lepšie špecifikovať, lepšie zaradiť do konkrétnych aktivít. Niektoré opatrenia majú väčšiu mieru konkrétnosti a tie, ktoré plánujeme až do neskorších období, sú často vo všeobecnejšej rovine.

Prečo sa dokument nevenuje konkrétnym kultúrnym odvetviam? Ako ste docielili, že jeden dokument dokáže pokryť taký široký záber kultúry a kreatívneho priemyslu (KKP)? (zoznam odvetví na str. 15)

MB: Oblasť KKP je veľmi široká a heterogénna, venovať sa jednotlivým oblastiam bolo naozaj nereálne, preto sme chceli, aby to bol dokument, ktorý by im bol v istom zmysle nadradený, aby bolo z neho možné čerpať informácie o strategickom smerovaní a vízii aj pre dielčie koncepcie. Dokument pokrýva prierezové témy, ktorých zlepšenie prinesie dopad na všetky alebo na väčšinu oblastí KKP.

MBR: Celá stratégia hovorí aj o zmene na samotnom MK SR, ktoré pracuje s celou šírkou KKP. Stratégia chce aj ukázať, čo je kultúrna politika, na čo má priamy, legislatívny, alebo hodnotový dosah a aké sú súčasné trendy. Leitmotívom je zmena na ministerstve, vo verejných inštitúciách a verejnej správe na celom Slovensku. Tu chcem poukázať na to, prečo je to prierezové. Pretože si myslíme, že zásadná zmena sa musí udiať z vnútra kultúrnej politiky, a od tohto bodu sa môže diskutovať o problémoch a riešeniach jednotlivých jej oblastí. 

Jednou z hlavných zmien fungovania MK SR je prechod na systém výsledkovo orientovanej kultúrnej politiky, na princíp hodnoty za peniaze a nastane aj zmena merania výsledkov. Čo to konkrétne znamená? Na aké výsledky sa bude prihliadať a čo to bude znamenať pre kultúrne subjekty?

MB: Pôsobí to kontroverzne a napĺňa to ľudí strachom, že kultúra sa bude redukovať na výsledky a kto ich nebude dosahovať, bude zrušený. Nie je to tak, ide v skutočnosti o veľmi jednoduchý princíp, ktorý je štandardný pre riadenie v akejkoľvek oblasti. Keď mám nejaký cieľ a chcem niekam smerovať, potrebujem vedieť, ako vyhodnotím to, či sa k tomu cieľu približujem alebo nie.

Či sa nám to páči, alebo nie, verejné zdroje sú vždy obmedzené a je to jeden koláč, o ktorý „bojujeme“ so zdravotníctvom, školstvom, sociálnou starostlivosťou, armádou a bezpečnosťou atď. Výsledky hovoria, pre niekoho prekvapivo, že pomer verejných zdrojov na kultúru máme porovnateľný s priemerom Európskej únie. Musíme sa však naučiť hľadať, ktoré nástroje kultúrnych politík tie výsledky prinášajú, a podľa toho sledovať, pre ktoré kultúrne politiky verejné zdroje efektívnejšie prerozdeliť. Podporiť nástroje, ktoré fungujú, zamyslieť sa nad úpravou nástrojov, ktoré neprinášajú výsledky. Nie je to teda nástroj, prostredníctvom ktorého by konkrétne inštitúcie mali byť perzekvované alebo hodnotené. 

Ktoré ukazovatele sa ale budú sledovať? Asi nemá zmysel plošne napríklad sledovať návštevnosť, keďže malé subjekty sa nemôžu porovnávať s tými veľkými. 

MB: Jednotlivé ciele majú sériu ukazovateľov a treba ich vyhodnocovať v celej tej sérii, v ich širokom kontexte. V niektorých oblastiach má napríklad návštevnosť väčšiu váhu, v iných zas menšiu, a niekde nemá žiadnu. Pre každú oblasť kultúrnej politiky sa môže jeden ukazovateľ zásadne líšiť – niekde môže byť kľúčový a inde zas nemusí ani figurovať. Treba sa na to pozerať celkovo. 

Navrhované opatrenia sú v dokumente vyčíslené a rozdiel oproti súčasnému rozpočtu MK SR siaha do výšky niekoľkých stoviek miliónov eur na obdobie do 2030. Odkiaľ sa prioritne plánujú tieto peniaze čerpať?

MB: Tie, ktoré sú tam nacenené, sa týkajú len štátneho rozpočtu. Niektoré opatrenia vyžadujú vysoké výdavky, iné menšie. Niektoré opatrenia by mali byť hradené z eurofondov, ako rekonštrukcie vybraných národných pamiatok. Sú tam tiež veci, na ktorých chceme pracovať a získať na ne financie čiastkovo (ak by sa na ne nepodarilo vyjednať financie pri schválení stratégie), keď na to bude pripravená legislatíva a budeme mať zdôvodnené, prečo nám treba zvýšené výdavky. 

MBR: Iné zdroje nemáme priamo uvedené, ale sú žiaduce a na ministerstve sa o tom diskutuje. Táto stratégia mala byť primárne o tom, aká je kultúrna politika a čo má robiť tento štát preto, aby sa zlepšila naša situácia. 

Dôležitou súčasťou prípravy stratégie bola participácia. Zapájali ste najmä odbornú verejnosť cez dotazníky, konferenciu, diskusné fóra. Uvádzate, že participovalo až okolo 400 odborníčok a odborníkov. Z akých odvetví kultúry boli a ako ste zariadili, že ste naozaj pokryli celú škálu?

MB: Ešte v čase pandémie sme robili online stretnutia pre 14 oblastí, kde sme mali odborníkov pre každú z nich. Potom pri participácii, aby sme pokryli celú škálu aktérov, sme vychádzali z Platformy pre kultúru a kreatívny priemysel (PKKP), ktorú zostavili kolegyne na Odbore kreativity a vzdelávania. Majú systém zostavený zo štyroch komôr, ako verejná správa, kde sú zástupcovia z ostatných ministerstiev, z iných orgánov štátnej správy; akademický sektor so zástupcami z umeleckých škôl; územná samospráva, kde sú zastúpené samosprávy, ktoré sú u nás najväčšími zriaďovateľmi kultúrnych organizácií, a sektorová komora, kde sú rozliční aktéri naprieč kultúrnymi oblasťami. Pri spoločných debatách sme hľadali kľúč, ako a podľa čoho ich doplniť, ak máme medzery a niekoho nepokrývame. Nebolo to úplne jednoduché a možno sme ani nenašli ten najlepší spôsob, ale pôvodný zámer bol naozaj zahrnúť „všetkých“. 

MBR: Treba zároveň dodať, že takýto dokument sa nedá komunikovať nonstop. Ľudia nie sú zvyknutí až tak otvorene pracovať a každý má inú úroveň znalostí o tvorbe kultúrnej politiky. Práve preto tam bola táto veľká skupina 400 kontaktov, s ktorými sme zdieľali medzistupne. Pracovne sme túto skupinu začali volať „fórum pre kultúru“ a myslím, že sa v tom bude na MK pokračovať. So širokou verejnosťou sme výstupy zdieľali opatrnejšie. Naozaj sa texty pred finalizáciou nedajú úplne voľne šíriť, keď máme neznámu masu ľudí. Bola to teda skôr odborná participácia a aj si myslíme, že pre takýto dokument je vhodnejšia.

Z akých zdrojov ste vychádzali a ako sa pripomienky od odbornej verejnosti v konečnom dôsledku odrazili vo výslednom dokumente?

MBR: Mali sme analýzy, ktoré na Inštitúte kultúrnej politiky (IKP) už existovali, ako napríklad Revízia výdavkov, kde už bolo množstvo problémov pomenovaných. Na začiatku bolo potrebné hlavne definovať si všetky existujúce problémy, ktorým tu čelíme, a vyfiltrovať z toho, čo je platné pre všetkých, ako nízke mzdy, prekarizácia práce, atď., a ďalej na tom stavať. Urobili sme si kontrolu, či máme podchytené problémy, ktoré sme mali ako vstupy z konferencie. Obsahovú analýzu nám špeciálnym softvérom robila Zuzana Réveszová. Pre mňa to bol bod, kedy som si povedala, že už sa nebojím, že sme na niečo zabudli. Zámerne sme nechali v úvodzovkách doslovné citáty z obsahovej analýzy (str. 40 – 44), aby ľudia vnímali, aký je rozdiel, keď IKP spracuje podklady, urobí z toho graf a čísla. A potom takéto pocitové, čo sa ale nijako neznevažuje, je to dobrá metóda, len to musí byť pomenované, spárované a dá sa to skontrolovať číslami.

Podieľali sa na príprave stratégie aj iní zamestnanci a zamestnankyne MK SR mimo IKP?

MBR: Do tvorby sa nám podarilo vtiahnuť mnohé kolegyne a kolegov z MK SR. Nebola to napokon len úloha, ktorú im nariadili nadriadení a ktorú musia vykonať, ale videla som naozaj veľkú ochotu na stratégii pracovať. Do výsledného dokumentu sme nedali len výstupy a analýzy pripravené IKP. Zahrnuli sme tam aj „internú participáciu” zo samotného ministerstva, ale aj analýzu z participatívnych procesov. Myslím si, že na MK SR je veľa ľudí, ktorí majú záujem pracovať s odbornými komunitami. V ďalšom období po voľbách bude dôležité, aby sa tie dvere otvorené spoluprácou na ministerstve znovu nezabuchli. 

Stratégia by mala byť aj nadrezortná a v budúcnosti počíta so spoluprácou ďalších ministerstiev. Zapájali ste ich nejakým spôsobom už do prípravy?

MB: Zastúpenie ministerstiev máme v jednej komore PKKP. Dali sme si vždy záležať, aby sme s nimi komunikovali. V priebehu roka sa nám podarilo jedno osobné stretnutie, kde sme odprezentovali návrh strategických cieľov a opatrení. V úvode som mal však predstavu ešte intenzívnejšej spolupráce. Nie som úplne spokojný, ako prebehla. Pripomienky uvidíme v medzirezortnom pripomienkovom konaní (MPK) a budeme ich spoločnými stretnutiami riešiť. Ale sú tam isté opatrenia, ktoré bez medzirezortnej spolupráce jednoducho nebude možné zrealizovať.

MBR: S kultúrou je veľmi spojené školstvo, zahraničie, hospodárstvo. Toto sú asi kľúčové sektory. Náš zámer bol ambicióznejší, ale narazilo to aj na búrlivejšiu jeseň. Stále sme mali v pláne ďalšie stretnutia s ministerstvami, ale to dosť závisí od zmien na postoch ministrov. To, čo vnímam na úradoch ako dôležité, je spolupráca na nižších postoch. Ľudia, ktorí sa venujú odborným problematikám, majú vôľu ďalej pracovať a to by zmeny na najvyšších postoch nemuseli ovplyvniť. Stratégia navrhuje mnohé spolupráce a bude v záujme všetkých, aby ministerstvá boli v kontakte čo najviac.

Kto bude dohliadať na proces implementácie, aby sa dodržiavala v plánovanej podobe?

MB: Náš prípravný tím bude pokračovať v práci a zmení sa na implementačný tím. Postupne bude zaangažované celé MK SR, zástupcovia všetkých útvarov a zavedené pravidelné sledovanie a monitorovanie.

MBR: Pri viacerých leveloch úloh, či už je to tvorba nadväzujúcich dokumentov, alebo metodických materiálov, by sa mala zapájať odborná verejnosť. Tá by mala byť akýmsi najvyšším kontrolným mechanizmom, či sa plnia zámery uvedené v stratégii. V kultúrnej politike tiež treba začať pracovať koncepčnejším spôsobom. Stratégia je aj o finančných zdrojoch, ale nielen o nich. S tým súvisí aj komunikácia s inými rezortmi, snaha, aby sme boli rešpektovanejší, aby sa vedelo, že sme odborníci. Znovu sa vraciam k sledovaniu dát – na ministerstve je analytická jednotka, ktorá sa vie odborným jazykom rozprávať s Útvarom hodnoty za peniaze z ministerstva financií. Je nádej, že máme inštitúciu, ktorá by za istých okolností mohla byť tým, komu dôverujeme v kontakte s inými rezortmi. Lebo my stále musíme ostatným dokazovať, že kultúra má význam. 

Kto bude mať na starosti prípravu ďalších, čiastkových stratégií jednotlivých oblastí (s.104 – 109)?

MB: Jednotlivé zodpovedné útvary na MK SR, ktoré to majú v agende. Cieľom je, aby sme nastavili jednotný postup tvorby a procesov, nie v zmysle to zošnurovať, ale aby príklady dobrej praxe, ktoré sme uplatnili pri tvorbe Stratégie 2030, pokračovali aj pri jednotlivých koncepciách, či už je to participatívnosť, rešpektovanie širšieho globálneho cieľa definovaného v stratégii; aby si vyberali špecifické problémy v rámci jednotlivých strategických cieľov; aby to bolo kolaboratívne a aby sa na tom interne podieľali kolegovia a kolegyne na MK SR. 

MBR: Na rok 2023 sme naplánovali politiky, ktoré sa týkajú kultúrneho dedičstva, ako múzeá, knižnice, pamiatky a nehmotné kultúrne dedičstvo. Toto časovanie má svoje dôvody – nie každá oblasť mala vždy vlastné stratégie. Tradične mali stratégiu múzeá, pamiatkam i knižniciam „skončili“ ich stratégie minulý rok a už sú pripravení pracovať na nadväzujúcich. Ale napríklad v hernom priemysle, dizajne – tam nikdy ich vlastná stratégia nebola a treba premyslieť, ako má vyzerať. Takže kultúrne dedičstvo sa má riešiť tento rok a ďalšie sektory, oblasti umenia a prierezové témy v ďalších dvoch rokoch.

Dokument je dokončený a MPK nedávno skončilo. Aké ďalšie kroky ho čakajú v najbližšej dobe?

MB: Stratégia je nelegislatívny materiál, nie je to žiadna zákonná norma. Štandardný postup je, že sa pripomienky z MPK zapracujú, čiže dochádza k stretnutiam, kde si to spoločne vykomunikujeme a hľadáme riešenia, ako danú pripomienku zapracovať. Keď to prebehne, návrh sa podá na vládu. Tam bude záležať od interpretácie legislatívcov na Úrade vlády a v Kancelárii prezidentky, či zhodnotia materiál v súčasných obmedzených kompetenciách poverenej vlády. V zásade veľa opatrení vieme na MK SR plniť bez ohľadu na to, či prebehne schválenie na vláde alebo nie.

Myslíte si, že by mohla zmena vlády na jeseň ovplyvniť či ohroziť prijatie stratégie?

MB: Sme presvedčení, že tam nie sú veci, ktoré by boli politicky citlivé a kontroverzné v zmysle, že by nová vládna garnitúra mala mať zásadný problém s niektorými opatreniami. Sú to všeobecné prierezové témy, ktoré reálne reflektujú aktuálny stav a trendy v Európe. 

Môžu budúce vlády jeho schválenie „zrušiť“ alebo ho odmietnuť? 

MB: Možné to, samozrejme, je. Je to ich plná kompetencia, či budú chcieť, aby ministerstvo pod ich novým vedením tento materiál malo. Ale to už dosť predbiehame. Naozaj vnímame, že by sa s ním z veľkej časti mohol stotožniť každý nový minister alebo ministerka zo spektra demokratických strán. 

MBR: Ak by to chcel predsa niekto odmietnuť, tak sa dá argumentovať, že by to bolo naozaj veľké plytvanie prostriedkov na to určených a ľudí zapojených do prípravy. Ak by chceli vytvoriť nový dokument, aj ten by prišiel v podstate na tie isté závery, možno s nejakým posunom dát v čase. Ale v stratégii je realistický pohľad na problémy v kultúre a pomenovanie potrebných riešení. Mnohé je potrebné ďalej konkretizovať a preto treba čo najskôr rozbehnúť spoluprácu. Ďalšie odkladanie len škodí nám všetkým.

---

Mária Beňačková Rišková bola od januára 2016 do konca roku 2020 riaditeľkou Slovenského centra dizajnu. Stála pri vzniku Slovenského múzea dizajnu, dva roky bola jeho vedúcou a kurátorkou zbierky komunikačného dizajnu (2014 – 2015). V súčasnosti je nezávislou expertkou a autorkou v oblasti múzeí a kultúrnych inštitúcií, dizajnu a multimédií, aktívne naďalej spolupracuje so Slovenským centrom dizajnu. Je aj ambasádorkou projektu Európskej komisie Nový európsky Bauhaus, kde poukazuje na potrebu prepájania rôznych prístupov v oblasti kultúry v kontexte aktuálnych spoločenských, politických a environmentálnych zmien. Tejto oblasti sa venuje aj projekt Rok pre klímu (Year of Climate Care), ktorý spoluorganizuje.

Matúš Bieščad vyštudoval postgraduálne psychológiu na Trnavskej univerzite. Vo svojom odbore publikoval viaceré štúdie zamerané na metodiku psychologických meraní. V Inštitúte kultúrnej politiky (IKP) na Ministerstve kultúry SR pôsobí od jeho založenia, momentálne je už štyri roky jeho riaditeľom. Bol taktiež podpredsedom odborno-metodickej komisie pre analytické jednotky, v súčasnosti je členom riadiaceho výboru pre analytické jednotky. Pôsobí aj v Rade Fondu na podporu umenia a v Sektorovej rade pre kultúru a kreatívny priemysel. V predošlých zamestnaniach, napríklad v skupine TNS alebo Markíza – Slovakia, sa venoval analýze kvantitatívnych aj kvalitatívnych dát z rôznych oblastí.

Foto: Adam Šakový