Zomrel riaditeľ múzea ZKM Peter Weibel

V stredu 1. marca 2023 podľahol krátkej, no vážnej chorobe Peter Weibel, umelec, teoretik a propagátor umenia nových médií, dlhoročný riaditeľ ZKM – centra umenia a médií v nemeckom Karlsruhe. Minulý štvrtok o tom informoval ZKM na svojom Facebooku, píše Barbora Komarová. 

Peter Weibel. Foto: Christof Hierholzer / ZKM – centrum umenia a kultúry

Z pomerne neznámeho centra umenia v malom nemeckom meste urobil Peter Weibel svetoznámu inštitúciu, ktorá sa špecializuje na umenie nových médií. Pri príležitosti 30. výročia založenia centra pre New York Times povedal: „Chceme byť Pradom mediálneho umenia. Keď pôjdete do Prada v Madride, nájdete všetky tie obrazy, ktoré sú staré 500 rokov. To je to, čo chcem dosiahnuť: Aby sa ľudia mohli pozerať na mediálne umenie o 300, 200, 500 rokov, ako sa teraz pozerajú na obrazy.“ Na post riaditeľa ZKM (Zentrum für Kunst und Medien) nastúpil už v roku 1999. Sám alebo v kurátorskom kolektíve tu pripravil aj viacero výstav, ktorými predbehol svoju dobu, ako napríklad Net_Condition (1999), považovanú za prvú veľkú výstavu venovanú internetovému umeniu (net art). O niekoľko rokov neskôr spolu s Brunom Latourom, Hansom Ulrichom Obristom a ďalšími kurátoroval známu výstavu Iconoclash: Beyond the Image Wars in Science, Religion and Art (2002), ktorá sa venovala trom veľkým konfliktom v zobrazovaní vo vede, umení a náboženstve. 

Peter Weibel sa narodil v roku 1944 v Odese, no väčšinu svojho detstva prežil v Rakúsku. Po štúdiu filmu v Paríži sa vrátil do Viedne, kde chcel pokračovať na medicíne, no nakoniec študoval matematiku so zameraním na logiku. V polovici 60. rokov začal experimentovať s literatúrou a filmom, čo ho priviedlo do viedenských avantgardných kruhov, okrem iných aj k viedenskému akcionizmu. So svojou vtedajšou partnerkou, feministickou umelkyňou Valie Export pripravil niekoľko performancií (napr. Aus der Mappe der Hundigkeit, 1968, alebo ikonicky známe Tapp und Tastkino, 1968) a rozvíjali tiež koncept „expandovaného kina“ aj s ďalšími umelcami. Okrem performancií pracujúcich s jazykom a telom v tom čase tvoril aj vizuálnu poéziu a konceptuálne fotografie, experimentoval s televíziou, audio a videopáskami. V 70. rokoch sa už viac orientoval na videotvorbu (inštalácie a performancie) a o dekádu neskôr sa zameriaval na videoopery a digitálne umenie, ku ktorému mu dopomohlo aj štúdium matematiky. V tomto období vzniklo jedno z jeho najznámejších diel Gesänge des Pluriversums (1986 – 1988) v podobe 11-kanálovej videoinštalácie – rozprávania o technologickej transformácii od roku 1800 pomocou špeciálnych audiovizuálnych efektov.

V 90. rokoch realizoval aj interaktívne počítačové inštalácie.

Peter Weibel, Valie Export: Aus der Mappe der Hundigkeit, 1968. Zdroj: www.peter-weibel.at

Popri svojej umeleckej tvorbe mal Peter Weibel aj bohaté pedagogické skúsenosti. V roku 1984 čase bol pozvaný, aby vyučoval v Digital Arts Laboratory na katedre mediálnych štúdií na univerzite v Buffalo (USA), kde ostal do roku 1989. Okrem toho pôsobil aj na mnohých ďalších umeleckých školách, vyučoval napríklad na die Angewandte vo Viedni (1984 – 2017) a spolu s Kasparom Königom založili v roku 1989 Inštitút nových médií na Städelschule vo Frankfurte, ktorý viedol až do roku 1995.

Vo svojej kurátorskej a teoretickej praxi sa okrem súčasného umenia, filmu a videa zameriaval na historizáciu, teoretizáciu a šírenie umenia nových médií. V rámci umenia a dejín umenia sa snažil presadiť aj históriu vedy a techniky. „Zvyčajne je mediálne umenie v dejinách umenia vnímané ako médium obrazov, ako médium reprezentácie na zobrazenie sveta. Ale ja mám inú pozíciu: hovorím, že médiá sú rozšírením všetkých zmyslových orgánov, umelé zmyslové orgány. A s týmito orgánmi svet nielen prijímame, ale aj vytvárame,“ povedal pri príležitosti otvorenia svojej retrospektívnej výstavy v kórejskom Soule začiatkom februára roku 2023. Okrem toho bol isté obdobie tiež umeleckým riaditeľom festivalu Ars Electronica v Linzi (1986 – 1995), šéfkurátorom v Neue Galerie v Grazi (1993 – 1999) alebo komisárom rakúskeho pavilónu na benátskom Bienále (1993 – 1999). Koncom marca tohto roka mala Petrovi Weiblovi v ZKM vypršať zmluva. Na dôchodku sa vraj chcel venovať písaniu dejín digitalizácie.