Artalk.cz

Archeológ našich sedimentov

Barbora Komárová v recenzii reflektuje aktuálnu tvorbu Antona Čierneho, ktorá približuje aktivity autora ako cestovateľa po rôznych miestach Slovenska. Lokácie, na ktorých sa odohrávajú akcie, zdokumentované formou videa alebo niekoľko objektov z uhlia odkrývajú divákovi širšie historické alebo ekologické kontexty. „V porovnaní s videami a ich neuchopiteľnou  svetelno kvalitou, má uhlie až sochársky charakter ako surovina  prírodnina, z ktorej Anton Čierny na začiatku svojej tvorby tvoril objekty. Všetky uhoľné masy sú však autentické, neopracované, ale vyťažené z bane v Handlovej, čím nám o to viac pripomínajú relatívnosť času a až smiešnu krátkosť nášho života,“ píše Komárová. 

Archeológ našich sedimentov

V Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy stále prebieha, momentálne verejnosti neprístupná, výstava Itinerár blúdenia (v spodných prúdoch) umelca a pedagóga Antona Čierneho, na ktorej spolupracoval s kurátorom Jánom Kralovičom. Výstavný projekt predstavuje selekciu autorových najnovších prác, sledujúcich jednu z kľúčových tém jeho tvorby: pamäť slovenských miest, ktoré sú špecifické pre svoj spoločenský, historický či ekologický kontext. Prostredníctvom vystavených diel tu autor skúma zárodky a aktuálne prejavy nacionalizmu, nevysporiadanosť s našou vlastnou minulosťou, ale aj tému práce či dopad ľudskej činnosti na prírodu. Väčšina jeho prác obsahuje taktiež osobnú rovinu, tentokrát naviazanú na autorovo rodisko  oblasť Hornej Nitry a miesta ako Nováky či obec Laskár. Anton Čierny dlhodobo skúma problematiku identity, a to nielen svoju vlastnú ako člena rodiny či obyvateľa istého regiónu, ale aj v širšom zmysle ako jedinca narodeného a patriaceho do určitého kultúrneho, spoločenského i politického kontextu.

Aktuálna výstava v GMB je členená na dve časti, v ktorých sa nachádzajú videá zamerané na rozličné témy a prepájajú ich objekty rozmiestnené po celom priestore. Výstavu otvára inštalácia Kde nedopadá priame svetlo (2012 – 2019). Tvorí ju videoprojekcia a stará tehla s názvom výrobcu, stojaca na sokli a previazaná špeciálnym obojkom určeným pre bojové psy. Na stene za ňou sa premieta čiernobiela pohyblivá panoráma Tatier, na ktorú v niektorých momentoch objekt hádže tieň a znemožňuje tak divákom komplexný pohľad na video. Pozorujúc Tatry v ich monumentalite, znásobenej veľkosťou projekcie, podvedome cítime „národnú hrdosť“, ktorá nie je v podstate podmienená ničím iným než len neustálym omieľaním tatranských vrcholov ako vizuálnym symbolom našej krajiny. Tehla s obojkom však vstupuje do projekcie svojím predĺženým tieňom a tento ideálny (národný) obraz nám narušuje.

Pendantom úvodnej inštalácie je video Prv, než bude horieť Parlament (2017, spolupráca s Ivanom Juricom), ktoré sa v jednom zábere vizuálne spojí s panorámou Tatier. Evokuje hraný, prevažne čiernobiely film v štýle „road movie“. Traja protagonisti, dvaja muži a jedna žena, cestujú a postupne sa nachádzajú na rôznych miestach na Slovensku, spojených s národným povedomím, históriou a buditeľstvom – prameň rieky Nitra, kostol v Bánovciach nad Bebravou, v ktorom ako kňaz pôsobil Jozef Tiso, kostol a mauzóleum Andreja Hlinku v Ružomberku, lokalita bývalého tábora v Novákoch a nakoniec (vo farebnom prevedení) aj obec Rákoš pri Revúcej (v ktorej ĽSNS vyhráva voľby). Postavy vedú monológy a dialógy, v ktorých by sme našli výroky alebo aspoň slovník nejedného „diskutéra“ na sociálnych sieťach, ktorý obhajuje krajne pravicové názory. V skutočnosti to sú prehovory vystrihnuté zo slovenských (alebo československých) filmov, ktoré vznikli počas socializmu v rozmedzí od 50. do 70. rokov a ktoré boli venované druhej svetovej vojne, SNP alebo protifašistickým témam. Odhliadnuc od niektorých súčasných prvkov vsádza čiernobiela farebnosť film do neurčitej doby a túto neistotu zmocňuje aj aktuálnosť používaného jazyka, dokazujúca odolnosť ideológie prežiť historické udalosti i režimy a vynoriť sa v 21. storočí, kedy by ju už nikto nečakal.

Na videu z roku 2015 s názvom 281539 m2 ad acta Anton Čierny taktiež spolupracoval s Ivanom Juricom. Jedná sa o záznam z akcie na mieste bývalého tábora v Novákoch, na ktorom sa zúčastnil spevokol z Prievidze a obyvatelia okolitých obcí. V závislosti od rýchlo sa meniacich režimov na našom území sa tábor v Novákoch počas relatívne krátkeho časového obdobia transformoval z koncentračného tábora pre židovské obyvateľstvo na internačný tábor pre odsúvaných Nemcov až po komunistický tábor nútených prác pre politických väzňov. Napriek „bohatej“ histórii, saturovanej na tak malej ploche, nebola táto časť našej histórie podľa Antona Čierneho dostatočne reflektovaná či pripomínaná. Po rozobratí barakov totiž tábor už nič nepripomínalo (dnes je tam jeden menší pamätník, osadený v roku 2017). Autor preto zorganizoval happening, v rámci ktorého spevokol spieval náboženské spirituály, gospely, piesne o slobode. Celá akcia sa konala vo vybagrovanej jame, na akomsi obrátenom javisku. Vo videu sa objavuje aj text Ivana Juricu, ktorý sa snažil aktualizovať históriu a vývoj „inštitúcie“ tábora cez prizmu súčasnej migrantskej krízy, kedy sú utečenci – v protiklade k táborom nútených prác – nútení nerobiť nič a nekonečne čakať. Dielo tak nevytvára len dočasný ľudský pamätník, ale tiež tematizuje prácu ako ďalší z nástrojov na represiu istých skupín ľudí.

Dvojkanálová projekcia Urbi et orbi (2018) spája scénu reflektorom ožiareného poľa, na ktorom autor kope už spomínané „obrátené javisko“ na mieste nováckeho tábora a dronom nasnímaný záber kostola sv. Ondreja v Ružomberku, pod ktorým sa nachádza aj mauzóleum Andreja Hlinku. Kamera prechádza od vchodu kostola až po jeho vežu, zachytávajúc aj panorámu krajiny. Neskôr sa presúva ponad kostol, kedy ho určitým spôsobom zbavuje typického vzhľadu dominanty a stáva sa z neho len hmota osadená v okolitom priestore. Tento video diptych dáva do súvislosti, alebo prinajmenšom do vizuálneho susedstva, lokalitu tábora v Novákoch a katolícku cirkev s jedným jej reprezentantom – Andrejom Hlinkom, čo vytvára voľné asociácie na obdobie našej histórie a nanešťastie aj súčasnosti, kedy je vymedzenie a postoj cirkvi k (neo)nacistickým alebo krajne pravicovým predstaviteľom a ich názorom nejednotný a problematický.

V druhej časti výstavy, vo videu s názvom S láskavým dovolením môjho otca (2014 – 2019) pozorujeme autora, ako sa na vyrobenom jednoduchom plavidle presúva pomedzi rastliny, vyrastajúce na mieste zaplavenej dediny, z ktorej pochádza jeho rodina. Vplyvom ťažby uhlia dochádza v tejto oblasti k pôdnym prepadom, čo prinútilo vládu k presídleniu obyvateľstva. Anton Čierny sa na plavidle akoby prechádza po bývalých uliciach, hľadá dom starých rodičov a na konci necháva plavidlo voľne dostupné pre ďalších záujemcov. Na spodnej lište videa sa roluje text s mnohými geografickými a geomorfologickými faktami o danej lokalite. Na konci sa objavuje informácia, že banícka činnosť prebiehala v záujme nášho štátu (aj napriek vedomému enviromentálnemu dopadu a vplyvu na osudy skupiny ľudí).

Mimo už popisovaného sokla s tehlou a obojkom sa v priestore nachádzajú aj ďalšie tri objekty – dve funkčné drevené lavičky s masou uhlia na jednom kraji (15 miliónov rokov, 2020) a objekt Byť tu a nikde (2020), ktorý je vytvorený zo stoličky z domu autorovho otca a na nej položeného veľkého kusa uhlia. V porovnaní s videami a ich neuchopiteľnou – svetelnou – kvalitou, má uhlie až sochársky charakter ako surovina – prírodnina, z ktorej Anton Čierny na začiatku svojej tvorby tvoril objekty. Všetky uhoľné masy sú však autentické, neopracované, vyťažené z bane v Handlovej, čím nám o to viac evokujú relatívnosť času a ich nepredstaviteľný vek stojí v ostrom kontraste s až smiešnou krátkosťou našich životov.

Prítomnosť uhlia výstavu prepája nielen cez osobné hľadisko ťažby, s ktorou sa spája autorov rodný región a ktorá mala dopad priamo na jeho rodinu, ale aj cez ekologický rozmer, a tak viac podporuje zaradenie enviro-problematiky do koncepcie výstavy, ktorá sa inak zdá v rámci posledného videa trochu osamotená v porovnaní s množstvom nacionalistických a historických tém vo vedľajšej miestnosti. Celostnosť výstavy je dosiahnutá najmä jednotnou atmosférou. Až na bodové osvetlenie jedného z objektov je totiž priestor osvetlený len žiarou z projektorov a obrazoviek. Hra so svetlom či práca so svetelnými podmienkami konkrétneho miesta sa v tvorbe Antona Čierneho vyskytujú pomerne často. Aj tu sa jedná o navodenie špecifickej atmosféry a sprostredkovanie iného (zmyslového) zážitku – prechádzajúc sa šerom pomedzi kusy uhlia akoby sme sa nachádzali v tých „spodných prúdoch“ (fyzicky alebo metaforicky), ktoré spomína názov výstavy.

Spoločná idea všetkých diel na výstave by sa podľa môjho názoru dala zhrnúť vo vete z krátkeho textu na čelnej stene pri vstupe: „Dlhodobo vytesnené zatuhlo a teraz ťaží zo svojej fosilizácie.“ Niečo, čo odsúvame na okraj nášho záujmu či reflexie pre rozličné (osobné, politické, ideologické a iné) dôvody, nikam nemizne, práve naopak, usádza sa, uchováva pre ďalšie generácie, pokým problém niekto neotvorí, nepoukáže naň a my dostaneme možnosť sa s ním vysporiadať. Avšak, ak ostane dostatočne dlho ukrytý, v istom momente sa vyplaví na povrch či už v podobe enviromentálnej krízy, hrdého nacionalizmu, alebo ešte horších prejavov. Anton Čierny sa prostredníctvom svojich prác snaží tieto sedimenty našej histórie a súčasnosti vyniesť na povrch a spracovať po svojom. Takže je aj na nás, ako s nimi ďalej naložíme.


Foto: archív Antona Čierneho

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *