Rozprávač-hrdina-umelec-učiteľ

V brněnské Galerii U Dobrého pastýře se na konci loňského roku uskutečnila "retrospektiva" Martina Zeta s názvem Terasa. Součástí této události však bylo také vydání Zetovy autorské publikace Nekrolog, jíž se v následujícím textu věnuje Katarína Hládeková.

Martin Zet sa ako umelec pohybuje na rozhraní viacerých médií. Jeho výstupmi sú akcie, sochy, videá, kresby a aj autorské knihy. Jednako však prešiel aj klasickým sochárskym vzdelaním. Objekty často dematerializuje silnou skratkou či gestom. Jeho diela fungujú v čase. Významnú úlohu v nich hrá spomienka, trvanie a obraznosť. Aj keď sa učeniu umenia dlho vzpieral, od roku 2010 vedie na brnenskej FaVU (Fakulte výtvarných umění VUT) Ateliér video.

Nedávno sme mali možnosť vidieť jeho výstavný projekt Terasa v Galerii U dobrého pastýře v Brne. Pôvodný zámer koncipovať výstavu ako retrospektívu sa naplnil skôr metaforicky a klasická inštalácia archívu sa posunula do úzadia. Bilančná téma sa prejavila v druhom pláne na vydaní Zetovej autorskej knihy Nekrolog vychádzajúcej súbežne s výstavou pod hlavičkou Galerií TIC.

Pripomeniem, že výstava pozostávala z nefunkčných satelitov, pôvodne umiestnených na oficiálne neprístupnej, ale plne využívanej strešnej terase budovy FaVU. V expozícii sa okrem nich nenachádzalo nič. V spolupráci s archiktektom výstavy Oldřichom Morysom autor zabezbečil pomocou kovových jeklov okná proti zatvoreniu. Napriek zime (alebo práve kvôli nej?) zostali celú dobu počas výstavy otvorené. Svetlá, ktoré tvorili pôvodný galerijný inventár, tandem Zet-Morys odmontoval a preniesol recipročne na terasu FaVU. V galérii zhasli a na terase rozsvietili. Permanentným otvorením všetkých okien výstavného priestoru na dobu návštevných hodín a odmontovanie svetiel rozšírili naše vnímanie ready-made súsošia aj o prostredie prázdnej galérie. Výstava tak nakoniec nepozostáva len z nefunkčných satelitov, ale aj otvorených okien, zimy a tmy. Pre ďalší popis výstavy viď recenziu Alžbety Bačíkovej.

Martin Zet vytvoril naozaj veľkú skratku. Ako bola výstava formálne sporá, tak bola významovo bohatá. Podčiarknuté a spočítané, bola obmedzená na jedno gesto. Na vernisáži ho ale doplnilo druhé v podobe autorovej performance. Tretie gesto, autorská kniha Nekrolog, definitívne potvrdilo, že výstava nebola konečným statementom, že ukázala len špičku celého ľadovca a že pomyselné klbko rozvíjať len začala. Pred zoznámením sa s knihou som výstavu vnímala odľahčene a nezaťažene, po prečítaní knihy ambivalentne. Tento chameleónsky jav považujem za veľkú kvalitu. Výstava sa vďaka knihe dá vnímať ako minimalistická a maximalistická zároveň. Napriek svojmu kľúčovému významu k výstave bol Nekrolog pokrstený ex post. (Nielen) pre pochopenie výstavy stojí za to sa naň bližšie pozrieť.

V diele Martina Zeta nie sú autorské knihy nič nové. Preto i v prípade Nekrologu s knihou ako médiom pracuje autor úplne prirodzene. Formálne ide o katalóg rozdelený do dvoch celkov. Za výraznou grafikou podporujúcou vizuál nekrológov stojí grafik Paľo Snoha. Publikáciu obohatil o systém, ktorý dovolí naraz pracovať s oboma analogicky prepojenými časťami. Táto (citlivá) systemizácia odlišuje Nekrolog od predchádzajúcich voľnejšie štrukturovaných kníh Martina Zeta. Na prvých stranách je osem anotácií písaných v tretej osobe. Zoradené sú chronologicky a všetky sú označené heslom. Opisujú dôležité momenty zo života hlavného hrdinu knihy Martina, Zetovho alterega. Medzi nimi nájdeme zlomové okamihy obyčajného dňa, ale aj vlastné realizované alebo zamýšľané umelecké projekty. Celá prvá časť sa dá čítať ako súvislý, ucelený príbeh života. Všetky "momenty" sú vyberané podľa jedného aspektu, ktorým je spojitosť s Brnom. Pravdepodobne by sme mali dosiahnuť pocit, že rozprávač nezaujato hovorí o sebe ako o osobe, ktorá niekedy žila. Rozprávačovi-Martinovi sa ale úplne nepodarilo zostať nezaujatý a oddeliť sa od hrdinu-Martina. Došlo tým k zdvojeniu rozprávačových a hrdinových emocií, čo podľa mňa jemne narušilo čistotu naznačeného gesta. V druhej (obsahovo podstatnej) časti knihy sú tieto momenty rozvinuté väčšinou súdobou a niekedy retroaktívnou dokumentáciou zo Zetovho archívu. Zahrňuje fotografie, ukážky z emailovej komunikácie, vlastné poznámky, básne atď. Radené sú v siedmich celkoch zodpovedajúcich rozdeleniu v prvej časti. Zaujímavé je, že aj napriek chronológii nemajú číslované strany. Zdanlivú arbitrárnosť ich výberu obhajuje rozprávač v poslednom hesle prvej časti knihy: "Na jeho život lze nahlížet z hlediska jeho snů, z hlediska jeho ambic a z hlediska jeho práce."(str. 21)

Ako indikuje aj názov, Nekrolog je introspektívna rekapitulácia života umelca. Dalo by sa uvažovať o tom, že je aj formou memoárov. Na určitej úrovni je to adekvátny výklad. Martin Zet bilancuje, odstupuje od svojho života, skladá "big picture", podáva súhrnnú správu. Špecifické je spomínané použitie tretej osoby. Vytvára si tým odstup od hrdinu-Martina, vymedzuje sa voči jeho činom a ak chceme ísť ešte ďalej, polemizuje nad autentickosťou celej situácie. Indikuje fikciu. Ak rozprávač-Martin hovorí o hrdinovi-Martinovi, navodzuje v nás pocit, že hrdina-Martin je vymyslený. Názov Nekrolog (a ďalšie zmienky o smrti) ešte viac viaže hrdinu-Martina na históriu. Naopak rozpráváč-Martin zostáva viazaný na prítomnosť.

V kontexte uvažovania o Martinovi Zetovi ako o umelcovi, je, myslím, presnejšie vnímať Nekrolog ako portrét a teda i autoportrét. Emblematicky, portrétom je i prvé dielo hrdinu-Martina spomenuté v knihe. Jeho objektom je zosnulá "bábinka", ktorú umelec portrétoval vo viacerých postupne vytvorených verziách. "Fascinovalo ho, jak se jí měnila podoba a jak se návazně měnila tvář, kterou si pamatoval jako její." (str. 9) A ako sa časom zmenila jeho tvár?

Zuzana Janečková píše v doslove knihy, že v nej Martin Zet "uviedol všetko, čo v súvislosti s Brnom považoval za dôležité."(str. 281) Prečo s Brnom? Prečo je tak dôležité? Galerie U dobrého pastýře TIC je v Brne. Brno disponuje kultúrnym podhubím, ktoré fascinuje mnohých a čo je najdôležitejšie, Brno je miesto, kde je FaVU. Preto nepokladám za leitmotív knihy iba Brno o sebe. O veľa viac zaň pokladám učenie umenia, ktoré sa autorovi s Brnom spája. Martin Zet neprehodnocuje len kariéru umelca, ale hlavne svoj vzťah k študentom a k sebe ako k pedagógovi. "Po jedněch klauzurách skleslý a nešťastný přemýšlel [hrdina-Martin, pozn. K.H.], co by vlastně mohl kolega v dočasné pozici učitel pro kolegu v dočasné pozici student pozitivního udělat. Poukazování na chyby a nedostatky, většinou pedagogy vyzdvihované jako to nejdůležitější, co mohou studentům poskytnout, mu připadalo nepřijatelně hierarchické. Co tedy?"(str. 13) Reálny Martin Zet sám seba nemusí nutne definovať cez učenie. Avšak jeho alter ego, hrdina-Martin, áno. Školský systém mu až veľmi pripomína utopickú mikroklímu, v ktorej študenti žijú, tak ako aj dôsledky po opustení tzv. akademickej pôdy. Hrdina-Martin naraz cíti oboje. Tým je definovaný aj jeho špecificky voľný pedagogický prístup. Dôkazy o tom nájdeme na viacerých miestach Nekrologu. Rozprávač-Martin opisuje jeho vedomé umierňovanie sa vo vplývaní na študentov a vyzdvihuje potrebu vytvárania vhodných podmienok pre ich umelecký rast. Ako málo sa však snaží dostať študentom pod kožu, tak veľmi sa oni dostávajú k nemu.

Preto je pre mňa výstava Terasa je tak úderným gestom, preto je zároveň minimalistická i maximalistická.

V zozname hesiel prvej časti knihy, v ôsmom oddieli, nájdeme jediné heslo: nekrolog. Vecný opis knihy pod ním nenájdeme. Pod heslom leží úvaha o hodnotení života prostredníctvom nekrológov, ktorá viaže prvú časť knihy na druhú. Je viac mottom so spätným účinkom než anotáciou. V druhej nečíslovanej časti knihy k nemu môžeme len márne hľadať analogickú dokumentáciu. Stáva sa ňou kniha sama. Rovnako márne môžeme hľadať v knihe heslo Terasa. Zato v druhej dokumentačnej časti nájdeme fotky terasy i projektu Terasa z Galerií TIC.

Terasa, ktorej Zet venuje tak sústredenú pozornosť, je srdcom Brna. Je miestom nachádzajúcim sa na streche budovy FaVU, na ktoré sa vchádza z okien Ateliéru video. Je miestom, kde sa griluje a trávia dlhé letné dni, ale tiež je miestom konania atelierových schôdzok i urban gardeningu. Jej neodmysliteľnou súčasťou boli až doteraz nefunčné satelity. Boli dokonalé na svojom mieste a čo je prekvapivejšie, boli dokonalé i v TICe.

Dôvod, prečo sa v knihe projekt Terasa nevyskytol, je možno logickým vyústením vzťahu knihy a výstavy. Možno by jeden projekt bez druhého vzniknúť ani nemohol. Možno je jeden v druhom obsiahnutý. V každom prípade, Terasa je gesto, ktoré nič nenechalo na náhodu.


Martin Zet - Zuzana Janečková - Marika Kupková (eds.), Nekrolog, Brno 2015. Grafická koncepce: Palo Snoha. Kniha je k dostání mimo jiné v kinhkupectví ArtMap.

Martin Zet / Terasa / kurátorky výstavy: Zuzana Janečková a Marika Kupková / Galerie U Dobrého pastýře / Brno / 9. 12. – 30. 1. 2016

Foto: Michaela Dvořáková, ArtMap

 

Katarína Hládeková | Katarína Hládeková (*1984) je umělkyně, kurátorka a pedagožka. Absolvovala studium volného umění na košické KVUaI a brněnské FaVU, kde v roce 2018 dokončila doktorandské studium. Jejím hlavním autorským zájmem je zkoumání povahy vizuálního zobrazení, kterou dlouhodobě prověřuje prostřednictvím tématu modelu. Zajímají ji sebereferenční postupy v umění a napětí mezi nápodobou a realitou. Formálně se pohybuje na pomezí médií objektu, instalace, fotografie a občas také pohyblivého obrazu. Od roku 2012 se kromě volné tvorby věnuje také pedagogické činnosti. Aktuálně působí na FaVU v Brně jako asistentka ateliéru Kresba a grafika a proděkanka pro studium. V roce 2016 byla nominována na Cenu Jindřicha Chalupeckého; v roce 2018 pak na Cenu NOVUM. Jako kurátorka je (spolu)autorkou několika výstavních projektů realizovaných Galerií TIC, kde se aktivně podílí i na koncepci a realizaci výstavního programu. V minulosti prošla řadou projektů stojících na hranici volného umění a vystavování (Galerie 1k15, Galerie Jádro, Solo offspace, GRAU kllktv). Ve volném čase píše recenze pro artalk.cz. Je autorkou knih Štyri modely (Brno, 2016) a Model a metoda (Brno, 2015) a spoluiniciátorkou knižní řady Popteorie zaměřené na průniky umění a teorie (spolu s Václavem Janoščíkem a NSCU Praha). V roce 2019 spoluzaložila kolektiv Café Utopia (se Zuzanou Janečkovou, Marikou Kupkovou a Markétou Žáčkovou), který kurátoroval 7. ročník mezinárodního bienále umění ve veřejném prostoru Brno Art Open 2019 s názvem Jsem závislý objekt.