Zlaté časy skončili a čas môže opäť tuhnúť

Od marca 2019 umelkyňa Lucia Tkáčová a kurátorka Mária Janušová pôsobili v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici. Spolupracovali na projekte Zlaté časy, ktorý do regionálnej a pomerne zanedbanej galérie priniesol výstavy kvalitného súčasného umenia, nadšeneckú tvorbu a v neposlednom rade aj potrebnú úpravu priestorov. Kurátorská dvojica chcela pracovať s geniom loci galérie a aktivovať jej potenciál. Nakoľko sa to podarilo a čo po Zlatých časoch zostáva, sa s autorkami konceptu rozprávala Michaela Kučová formou online rozhovoru.

Záber z výstavy Lucie Tkáčovej a Jara Vargu: Tušenie svetla, foto: Adam Šakový

Zlaté časy skončili a čas môže opäť tuhnúť

Kde sa v tieto dni nachádzate? Fyzicky, mentálne?

Lucia Tkáčová (LT): Telo mám doma vo Vyhniach, myseľ roztrúsenú kade-tade, v budúcnosti, minulosti, sci-fíčkach, detstve, spomienkach, plánoch aj obavách.

Mária Janušová (MJ): Ja som už takmer mesiac a pol na úplnom východe Slovenska u rodičov, kde sa skrývam pred pandémiou. Mentálne je to čím ďalej náročnejšie, preto sa už teším na skorý návrat do môjho bežného prostredia a okruhu kamarátok.

Ako sa teraz vyvíjajú vaše pracovné aktivity? Tvoríte, dokončujete, plánujete, ako zháňate obživu?

LT: Mala by som robiť všetko to, čo si vymenovala, ale nerobím skoro nič. Čítam si staré denníky, triedim moje naškrečkované poklady, iba tak pozerám na nebo, čo to tie vtáky robia pred dažďom. Na tkacom ráme mám napnutú novú tapisériu, ktorej som sa ani nedotkla, v počítači mám prázdne dokumenty s nadpismi textov po deadline, pri gauči sa mi vežia knihy, ktoré som ani neotvorila. Veľa času trávim vymýšľaním výhovoriek, prečo „nestíham“. Na toto je ten vírus výborný, je to výhovorka non plus ultra.

MJ: Keď na Slovensku vypukla koronakríza, chcela som nejakým spôsobom pomôcť, tak som sa v rýchlosti naučila šiť na stroji a šijem rúška, ktoré posielam zdarma tým, ktorí to potrebujú. Okrem toho ako doktorandka na VŠVU vediem jeden seminár, ktorý mám online každý týždeň. Keďže kvôli zatvoreniu knižníc moje študentky a študenti nemajú prístup k literatúre, vypracovávam im skriptá a to mi dáva celkom zabrať. Okrem toho chodím do prírody a podávam eurojackpot.

Vernisáž výstavy Zorky Wollny Tichý príliv, v spolupráci s Banská St a nica Contemporary, foto: Lukáš Rohárik

A Zlaté časy? Sú definitívne uzatvorené alebo nejakým spôsobom pokračujú?

LT: Vďaka vírusu posledné výstavy Zlatých čias uviazli v časopriestorovom uzle, stali sa z nich takí výstavní zombíci. V Galérii Jozefa Kollára zostali nainštalované tri výstavy – Strieborný závrat, kurátorovaný Janom Zálešákom, Tušenie svetla – výstava, ktorú som robila v spolupráci s Jarom Vargom a výstava Šimona Patkoša Človek kričiaci do nekonečného ticha. Časť Strieborného závratu už pani upratovačka iniciatívne odinštalovala, Tušenie svetla sme až doteraz ubránili. Mrzí ma, že práve v týchto dňoch, keď sa konečne otvárajú galérie po Slovensku, sme sa dozvedeli, že pán Labuda, riaditeľ Slovenského banského múzea, pod ktoré spadá galéria, zamietol našu žiadosť o predĺženie výstav. Bezdôvodne. Je to smutno-smiešne, pretože ďalší program v galérii začína až 3. júla. Rozhodli sa, že budú radšej divákom dva mesiace ukazovať prázdnu galériu, akoby mali sprístupniť naše výstavy. Táto situácia je síce kocúrkovsky absurdná, ale symptomatická pre celý rok Zlatých čias.

Názov Zlaté časy hovorí o vašej ambícii sprítomniť ich v súčasnosti, nie ako nostalgické obzeranie sa do minulosti. Čo si pod Zlatými časmi predstavujete vy?

MJ: Zlaté časy pre nás znamenali celkové obrodenie prachom zapadnutej inštitúcie. Chceli sme ju pomôcť pretransformovať na galerijnú inštitúciu 21. storočia, a to so všetkým, čo k tomu patrí. Vyčistením a drobnými úpravami priestorov odkryť jej skrytú krásu a relevantným výstavným a sprievodným programom z nej spraviť zaujímavé miesto na galerijnej mape Slovenska, nehľadiac na to, že sídli v regióne a nie v Bratislave.

Sama sa však pousmievam nad názvom projektu, lebo osobne pre mňa znamenal totálnu prekarizáciu, nestíhanie, stres, depresie a osobné finančné problémy. Avšak taktiež to bola pre mňa veľká výzva a veľmi veľa vecí ma tento projekt naučil. Významnou skúsenosťou bola pre mňa najmä spolupráca s Luciou, jej nedoceňované odhodlanie a energia. Momentálne som však ešte v štádiu zlých spomienok a frustrácie, ktoré sa snáď časom vyparia a ostanú len tie dobré.

Pohľad do výstavy GENESIS, kurátorka: Mária Janušová, vystavujúce umelkyne: Tereza Příhodová Štětinová, Sári Ember, foto: Ján Kekeli

LT: Zlaté časy pre mňa najprv znamenali veľké nádeje, obrovské ambície a chuť zmeniť Galériu Jozefa Kollára ohňom a mečom na prestížnu inštitúciu, o ktorej by sa vedelo aj za hranicami okresu. Bolo to také vzdorovité ťaženie – chcela som dokázať, že aj v malom meste s malými prostriedkami sa dá robiť relevantný program. Pred 3 rokmi som sa z Berlína presťahovala do okolia Štiavnice. boli spôsob, akým som prebrala zodpovednosť za miesto, kde aktuálne žijem. V praxi boli rokom obrovského úsilia a obety, veľkej frustrácie, ale aj hecu a dokázania sebe a iným, že „sa to dá“.

To ma mrzí. Môžete viac popísať, čo presne vás frustrovalo a vyčerpávalo? Vaše aktivity boli súčasťou projektu Mesto kultúry, nebola tam dostatočná infraštruktúra podpory a zdrojov?

LT: boli aj neboli súčasťou Mesta kultúry. Ako sprievodná udalosť nemali výhody projektov zaradených v hlavnom tele programu, bola to tak trochu partizánčina popri hlavnom programe. Mali sme samostatný rozpočet, prostriedky sme získali od Fondu na podporu umenia. Podpora FPU bola pre nás kľúčová, bez nej by vôbec neboli. Okrem financií nám bolo FPU aj morálnou oporou – držalo nám chrbát v ťažkých situáciách, ktoré nastali vo vzťahu so Slovenským banským múzeom. Nanešťastie, dostali sme len tretinu z požadovaných peňazí . Tie chýbajúce dve tretiny sme museli doplniť vlastnými úsporami a prácou zadarmo – mojou, Máriinou a môjho partnera, Nica Krebsa.

Materiálne, morálne aj fyzicky nám pomáhali aj Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta z Banskej St a nice, ktorí v GaJK viedli galériu Display BSC. Spoločne sa nám podaril veľký zárez na pažbu – vynovili sme podlahu vo veľkej sále, čím vznikol skvelý priestor na vystavovanie súčasného umenia. Na podlahe sme spolupracovali s architektom Jakubom Kopcom, doslovne sme si to tam s ním odkľačali. Strhli sme hnedý koberec, ktorý tam ležal od roku 1989 a odkryli a zakonzervovali betónovú deku z roku 1974. Zo zaznávanej historickej vrstvy sa stal rovnocenný archeologický sediment, ktorý zásadne zmenil charakter priestoru. Dlhé hodiny škrabania, otĺkania a nekonečného brúsenia sa oplatili.

MJ: Mňa by ani tak nefrustrovalo to, že sme robili všetko zadarmo, ak by sme dostávali pomoc (najmä technickú) a psychickú podporu od vedenia Slovenského banského múzea. Múzeum nám však vo všetkom robilo samé naprieky, typicky slovenské „nedá sa to, nemáme, nedáme“ sme počúvali každý deň. Jednoducho nás tam inštitúcia nechcela, hoci o tom vedeli od začiatku a s projektom súhlasili. Je to škoda, lebo sme mohli urobiť oveľa viac a múzeum z toho mohlo len prosperovať.

Pohľad do výstavy Krištáľová reťaz, kurátorka: Lucia Tkáčová, v spolupráci s Nico Krebs, architektúra výstavy: Lucia Tkáčová, Jakub Kopec, vystavujúce umelkyne a umelci: Melanie Bonajo, Oliver Laric, Shana Moulton, Markus Selg, Tabita Rezaire, foto: Ján Kekeli

Asi muselo byť náročné v rámci inštitúcie navigovať jej kritiku – najmä, keď iniciatíva či „nanútenie“ k zmene prichádzalo od vás...

MJ: Áno, to bolo, ale našej práci bola našťastie naklonená vtedajšia vedúca GaJK, Iveta Chovanová, práve ona bola prostredníčkou medzi nami a vedením múzea. Sme jej vďačné, že sa nás neustále zastávala a znášala kritiku a ohováranie z prostredia múzea.

LT: Myslím si, že každá zmena, ktorá vzíde zdola, je pre tých „hore“ nanútená. Mňa k akcii vyprovokoval pocit hanby, ktorý som zažila, keď som prvýkrát vošla do GaJK. Hrozne ma nasralo, že štátna galéria, ktorá vlastne patrí nám všetkým, je v takom zúboženom stave. Hanbila som sa za ošumelosť budovy, za zvetrané expozície, za ťarbavé pokusy o zaplátanie chudoby. Tým zahanbením som sa akoby stala spoluvinníčkou, prebrala som zodpovednosť za stav vecí. Tým, že naše pokusy o zmenu boli nevyžiadané a nevychádzali z chcenia inštitúcie samotnej, malo Slovenské banské múzeum voči Zlatým časom veľkú rezistenciu. Bránilo sa pasivitou, drobnými príkoriami a absenciou akejkoľvek pomoci.

MJ: Vidieť ako totálne nefunguje taký obrovský muzeálny celok, akým je Slovenské banské múzeum, že v ňom stále pretrvávajú praktiky z čias socializmu, bolo hrozné. Ale ešte horšie bolo zistenie, že ich vlastná galéria je im úplne ukradnutá, keďže spomedzi ostatných budov múzea má najnižšiu návštevnosť… Pritom sú v nej kvalitné zbierky, sídli v krásnych renesančných budovách v centre mesta a disponuje rozľahlými výstavnými priestormi.

Skúsme sa teda baviť všeobecnejšie – čo je úlohou regionálnej galérie? Ako by mala podľa vás fungovať?

MJ: Výraz „regionálna“ v sebe nesie určitý negatívny význam, samotné označenie akoby hovorilo, že nejde o hráča v prvej lige. Každá inštitúcia je v podstate regionálnou, keďže sídli v nejakom meste, regióne. Každá galéria by mala preto v prvom rade pracovať s domácim miestnym publikom, mala by napĺňať jeho potreby, vzdelávať, duševne obohacovať, rozširovať obzory, kriticky poukazovať na bezprávie, krivdu či nepriaznivé spoločenské javy, zmeniť ľuďom vnímanie bežnej reality, pretransformovať ich k lepšiemu či inému nazeraniu na svet a veci okolo nich, alebo im poskytnúť únik od každodenných starostí. Na druhej strane by však galéria nemala byť iba „regionálnou“, miestnou, najmä nie v tak malej krajine ako Slovensko; mala by mať kvalitnú dramaturgiu – výstavnú, edukačnú aj akvizičnú, nebáť sa pracovať so súčasným umením (i zahraničným) a snažiť sa prilákať aj návštevníkov zvonku, mimo okresu.

Záber z výstavy Petra Valacha Cestou domov som skoro levitoval, kurátorka Lucia Tkáčová, spolupráca Nico Krebs, foto: Ján Viazanička

LT: Delenie galerií na regionálne a ne-regionálne pre mňa stráca zmysel, kvalitná inštitúcia môže a má byť aj v okrese Žiar nad Hronom. Nezáleží mi na rozlišovaní medzi centrom a perifériou. Internet zrelativizoval topológiu prežívania a spochybnil doterajšie vnímanie toho, čo znamená „tu“ a čo znamená „inde“. Vírusová kríza urýchľuje virtualizáciu zažívania a zdieľania umenia. Z tohto pohľadu je jedno, kde sa nachádzajú naše telá, pokiaľ tým miestom vedie elektrický prúd. Postupná izotropizácia sveta ma núti rozmýšľať o galérii inak ako doteraz ako o pútnickom mieste, kam treba prísť osobne na to, aby sa stal zázrak. Galériu vnímam ako miesto, kam treba dopraviť svoje telo, svaly, črevá, oči a kožu a fyzicky sa vystaviť vplyvu umenia. V protipohybe ku konzumácii umenia vo virtuálnom priestore je galéria miestom telesnej skúsenosti kognitívnej, emocionálnej, zmyslovej, bunkovej. Diváci a diváčky sa tu môžu vykoľajiť z otupenia každodennosti, pohodlia a strachu a ich vedomie sa môže pod vplyvom umeleckého zážitku preformátovať, aj keď iba o kvantovú časticu.

MJ: Na Slovensku je však stále prílišná centralizácia všetkého umeleckého diania v Bratislave. Týka sa to aj recenzovania výstav, recenzentom sa nechce vycestovať do iného mesta, za 30 eurový honorár sa im to ani neoplatí. Tým mnoho mimobratislavských projektov upadá do zabudnutia. Mňa osobne však prekvapilo, akú vysokú návštevnosť mali naše vernisáže v Banskej Štiavnici. Vždy prišlo okolo alebo vyše 100 ľudí, čo sa ani v Bratislave často nestáva.

LT: Každopádne, sme robili s takými nárokmi, ako keby sa diali v hociktorej metropole. Snažili sme sa robiť program, ktorý by bol relevantný aj v Berlíne, Londýne alebo Moskve.

Má ten regionálny kontext nejaký vplyv na vašu kurátorskú prácu?

MJ: Myslím, že áno, väčšinu výstav som realizovala v regiónoch. Dva roky som pracovala ako kurátorka v Nitrianskej galérii, kde som sa tiež svojimi projektmi snažila prekračovať „regionálny štandard“, keď to tak môžem nazvať. Moja posledná výstava Žatva priamo súvisela s históriou regiónu Nitry. Čo sa týka Zlatých čias, v rámci projektu sme robili osobitný program – výstavy neprofesionálnych výtvarníčok a výtvarníkov zo Štiavnice a okolia. Ich diela sme sa snažili vystavovať v rámci súčasnej vizuálnej estetiky a cyklus výstav nazvali Priestor oslobodeného času. Bol to podľa mňa veľmi zaujímavý a obohacujúci formát.

Diváci počúvajú zvukovú inštaláciu Tichý príliv Zorky Wollny, foto: Lukáš Rohárik

LT: Moje rozmýšľanie bolo ovplyvnené predovšetkým budovou galérie. Pri vymýšľaní programu som sa jej podriadila, snažila som sa vycítiť, čo „potrebuje“, čo by v nej zarezonovalo. Moje nastavenie bolo veľmi miesto-špecifické; dá sa povedať, že vznikali v spolupráci s budovou samotnou. Budova GaJK je ako mapa sedimentov, vidieť v nej všetky časové vrstvy robustný stredoveký základ, socialistické „rekonštrukcie“, poprevratové „vylepšenia“. Často ju prirovnávam k príbehu Kľúče od mesta od Márie Ďuríčkovej, v ktorom sa dvaja súrodenci stratili v múzeu. Vždy, keď otvorili nejaké dvere, ocitli sa v inom storočí. Moje zamilovanie sa do budovy galérie bolo impulzom aj k projektu Čas tuhne uprostred, ktorý som robila v spolupráci s Ilonou Németh. Pracovali sme v ňom s predmetmi, ktoré sa vo výstavných priestoroch nahromadili počas minulých desaťročí, ale samy o sebe nie sú umením. (recenzia Damasa Grusku) Jednalo sa o haldy bezprizorného nábytku, ktorý bol „poschovávaný“ priamo v expozíciách, ale aj o predmety s pochybnou provenienciou kancelárske žalúzie hyzdiace historické sály a 23 nefunkčných a nepotrebných odvlhčovačov vzduchu všetko nakúpené z bájneho „Nórskeho grantu“. S Ilonou sme z expozícií vyzbierali všetky haraburdy a urobili z nich monumentálne inštalácie. Chceli sme tým zviditeľniť jednak tieto ne-exponáty samotné, ale aj ľudské rozhodnutia, ktoré sa na ne viažu. Každú vec, ktorá v GaJK zavadzia, predsa niekto vybral, v galérii umiestnil alebo zabudol. Narábať s týmito predmetmi pre nás znamenalo narábať aj s rozhodnutiami, ktorými sú obťažkané: s nedostatkom vkusu, s neodbornosťou, so zlyhaním. Nestavali sme sochy len z odvlhčovačov, žalúzií a nábytku, ale aj z chamtivosti, podvodov, ľahostajnosti a mlčania. 

Pre mňa sú Zlaté časy príkladom veľkej odvahy aj práve kvôli miestu, resp. situovaniu v regióne. Mali ste pocit, že vaša práca (ak pominieme vyššie spomínanú neochotu múzea) bola niečím komplikovaná či iná, než ak by ste podobný program realizovali napr. práve v Bratislave?

Inštalácia diel Ivana Kopála na výstave Dedinka načúva dlani. foto: Ján Viazanička

MJ: Bratislavské galérie tiež nie sú úplne ideálnym obrazom inštitucionálnej prevádzky, keď si napríklad zoberieme takú GMB, do ktorej ani nechodievame, keďže sa nedozvieme, že v nej niečo je a keď už prídeme, tak polovicu výstavy si nepozrieme, lebo pani „na stráži“ nevie pracovať s technikou. Rozdiel medzi realizáciou projektu v Bratislave a v Štiavnici podľa mňa spočíval skôr v menších praktických záležitostiach, ako zháňanie technikov na inštaláciu výstav alebo kde čo nakúpiť a zohnať. Osobne ako vegetariánka som mala tiež problém so štiavnickými reštauráciami, keďže som nechcela jesť iba vyprážaný (a predražený) syr, tamojšia strava bola pre mňa každodennou traumou :-) Ale inak ani nie, veľa návštevníkov nám dávalo priaznivé reakcie na naše zmeny a výstavy, čo bolo vždy príjemné.

LT: Nič podobné som doteraz nezažila. Ani intenzitou, ani mierkou, ani ťažkosťami. Bola som zvyknutá na to, že inštitúcie, ktoré ma pozvali k spolupráci, mi zabezpečili podporu a pohodlie na prácu. Toto mi počas veľmi chýbalo. Zdržiavalo a vyčerpávalo ma, že to neviditeľné inštitucionálne zázemie tu úplne absentovalo. Boli sme si samy sebe asistentkami aj produkčnými, kurátorkami aj inštalatérkami zároveň. Je to síce príznačné pre krajiny s malými rozpočtami na kultúru, ale veľmi to spomaľuje tvorivé procesy. Veľa energie sa vystrieľa na zháňanie klincov, rebríkov a náklaďákov.

MJ: A taktiež aspoň mne prácu veľmi komplikovalo to, že v galérii nebola wifi, v priľahlej kaviarni som preto nechala celý majetok. Už len keby sme mali v galérii k dispozícii počítač s internetom a tlačiarňou, nesmierne by nám to uľahčilo mnoho starostí a času.

LT: Aby som povedala aj niečo pozitívne, práve tá „nepoškvrnenosť“ prostredia spôsobila opojenie aj z drobných úspechov. Každá nová tvár na vernisáži bola malým víťazstvom, každý pochvalný zápis v knihe návštev mám odfotený. Počas roka sa nám podarilo vybudovať stabilné publikum, najmä vďaka Priestoru oslobodeného času. Som rada, že sme miestnym divákom mohli ukázať umenie, za akým sa inak cestuje. Myslím, že galéria mala po skončení veľmi dobre našliapnuté. Podarilo sa nám „dostať ju na mapu“ a keby sa našiel niekto, kto by v tom pokračoval, GaJK by bola inštitúcia ako lusk.

Záber z výstavy Kataríny Hruškovej Slané dutiny, foto: Peter Sit & Denis Kozerawski

Vy ste mali ambíciu do galérie prilákať aj divákov a diváčky, ktoré bežne galérie nenavštevujú. Ako ste postupovali v otváraní galérie pre širšie publikum?

MJ: Robili sme to najmä spomínaným programom výstav v Priestore oslobodeného času, kde sme vystavovali amatérske výtvarníčky a výtvarníkov z okolia. Na vernisáž privádzali svojich známych, z ktorých naozaj mnohí nikdy predtým v GaJK neboli. Taktiež sme uskutočnili aj niekoľko sprievodných programov k výstavám. Chceli sme pôvodne robiť aj špeciálny program, zameraný na galerijnú pedagogiku pre deti, mládež a dospelých, ale na ten nám žiaľ už nevyšli financie.

Rovnako sme zistili, že ako lákadlo pre návštevníkov dobre funguje exteriér galérie. Pred galériou Lucia s Nicom vysadili minizáhradku s rôznymi bylinkami a zeleninou, pri ktorej sa často zastavovali okoloidúci, že čo to je a všimli si, že je tam galéria. Tiež sme v spolupráci s architektom Jakubom Kopcom pred galériou postavili podstienok, na ktorom si každý môže posedieť, oddýchnuť si, popremýšľať či pokochať sa Trojičným námestím. A takisto bol dôležitý aj náš nový informačný systém o aktuálnych výstavách v podobe textového polepu na oknách, prostredníctvom ktorého sa ľudia na ulici jednoducho a zrozumiteľne dozvedeli, čo je momentálne možné v galérii vidieť.

Ako fungoval Priestor oslobodeného času?

LT: V Štiavnických novinách sme uverejnili inzerát, že hľadáme ľudí, ktorí „pekne kreslia“ alebo si čokoľvek „bastlia“. Na naše prekvapenie sa nám ozvalo 28 ľudí, ktorí doma s vášňou niečo pidlikajú, bez nároku na úspech, len tak pre radosť. Entuziazmus mení svet – škoda, že v profesionálnom umení ho väčšinou zahasia ambície a vzdelanie. Nadšenie amatérskych tvorcov a tvorkýň je vzácna energia, chceli sme jej dať priestor. Galéria podľa nás nemá byť vežou zo slonovej kosti, mauzóleom alebo hermetickou lóžou. Teším sa, že sa nám podarilo GaJK otvoriť pre ľudí, ktorí umením naozaj žijú a priniesť do Priestoru oslobodeného času letiaci zámok Oľgy Kuchtovej, keramických medvedíkov Petra Valacha, bonsaj dreveničky Ivana Kopála, šťavnaté kresby Silvie Podobovej, štrikovaný svet Stitches Bitches, liatu abstrakciu Sandry Kyjovskej a sci-fi vesmír Šimona Patkoša. Tieto rôznorodé diela sme inštalovali ako súčasné umenie a ku každej výstave vydali mini-publikáciu. Pre mnohých z vystavujúcich to bola prvá reflexia ich tvorby a priniesla im, dúfam, veľa radosti.

Bohužiaľ, keďže nenašli svojich pokračovateľov, väčšinu prihlásených sme nestihli vystaviť. Dobrou správou je, že nápad POČ zarezonoval aj v iných galériách na Slovensku, dokonca sme dostali ponuku založiť ho aj inde. Mrzí ma, že nemám viac životov. Pokojne by som jeden obetovala tomu, že by som ako Hrebenda chodila po Slovensku a zakladala POČ v každej regionálnej galérii.

Pri kurátorovaní týchto výstav ste poučenými očami pozerali na diela s iným východiskom poznania. Aký pre vás bol proces ich skúmania a rámcovania do výstavných projektov?

MJ: Riešili sme to skôr z formálneho hľadiska, diskutovali sme o tom, čo nám dielo primárne asociuje alebo čo by sme na ňom chceli zdôrazniť a hľadali spôsoby, ako ho špecificky prezentovať v rámci inštalácie v priestore tak, aby bol spokojný aj autor/ka, bežný návštevník/čka, ako aj odborné publikum. Aby to nebola iba nudná, klasická inštalácia diel typu obraz na každej stene na výške 150, to by nebolo veľmi zaujímavé.

Inštalácia z odvlhčovačov vzduchu z výstavy Čas tuhne uprostred od Ilony Németh a Lucie Tkáčovej, foto: Adam Šakový

LT: Bolo pre mňa veľkou výzvou pristupovať ku každej veci ako k súčasnému umeniu. Musela som si sama pre seba vo všetkom nájsť aspekt, ktorý je pre mňa hodnotný, umelecky nosný, ktorý sa dá zvýrazniť. Každému dielu sme potom s Nicom a Máriou vytvorili prostredie, v ktorom vyznie čo najlepšie. Úplne sme vynechali aspekt „srandy“, všetky výstavy v POČ sme brali s plnou vážnosťou. Keďže sme na to nemali skoro žiadne peniaze, súčasťou výzvy bolo aj prekutať budovu galérie a nájsť materiál, ktorý sa dá zrecyklovať a „vybastliť“ z neho seriózna, dobre vyzerajúca inštalácia. Ďalšou výzvou bolo napísať k týmto výstavám relevantný text. Prvýkrát som si dovolila nechať sa viesť pocitom, bez teoretických referencií a školometských citácií. Iba tak som nasledovala formu, tvar alebo farbu. Keďže diela, o ktorých som písala, neboli „oficiálne umenie“, všetka hodnota, ktorú som im prisúdila, pochádzala odo mňa. Bolo to až trúfalé, oslobodzujúce.

MJ: V rámci tohto formátu sme doslovne spravili „za málo peňazí veľa muziky“. Musím povedať, že spôsob inštalácie týchto výstav ma veľa naučil a do veľkej miery ovplyvnil môj kurátorský prístup. Výstavy v POČ bolo veľmi príjemné aj radostné vymýšľať a inštalovať, v narábaní s dielami sme mali výraznú slobodu, ktorá sa nám pri práci s profesionálnym umením až tak nedostáva.

LT: Dôležitou vecou, ktorú ma POČ naučil, bola láskavosť. Predtým som bola oveľa viac kruto kritická, blazeovaná a normatívna.

MJ: Tiež boli príjemné aj rozhovory s tvorcami a „studio visit“ v obývačkách :)

LT: Ach áno, nikdy nezabudnem ako sme prišli do jednej obývačky/ateliéru v paneláku, hučala tam telka a na stolíku nás čakali pri umeleckých dielach aj chlebíčky s vajíčkom a turek.

Pre mňa z vašich aktivít v GaJK cítiť veľkú snahu o dôstojnosť prezentácie umenia – či už práve aj nadšeneckej tvorby, ale aj celkovo dôstojnosť výstavnej inštitúcie ako takej. Je táto snaha skôr intuitívna alebo výsledkom analýzy situácie v súčasnom umení?

LT: To, čo ty nazývaš „dôstojnosťou“, u mňa vychádza z megalomanskej ambície robiť všetky výstavy akoby boli v MoMA. Keď ma posadne taký ten výstavný amok, všetko ostatné ide bokom, nerozptyľujem sa životom, neupratujem a nevarím, jediným pevným bodom na horizonte je vernisáž. Pri robení výstav je moja predstava nadradená skutočnosti. Snažím sa skutočnosť ohýbať, stláčať a utláčať, až pokým nepodľahne predstave. Nikdy sa to nepodarí úplne, čiže mám pekne zamiesené na večnú frustráciu. Je to dril, ktorému ma naučila prax – všetko robiť tak, akoby sa to malo známkovať.

Pohľad do výstavy Oľgy Kuchtovej Krajina so snom, kurátorky: Mária Janušová, Lucia Tkáčová, foto: Ján Kekeli

MJ: Mňa dlhšie zaujíma kritika muzeálnych inštitúcií, zaoberám sa ňou aj v mojom doktorandskom výskume. Osobne rada mením veci k lepšiemu a kritika je nevyhnutná k tomu, aby sa veci pohli. Takmer všetci z vizuálneho okruhu berieme inštitúcie skôr ako niečo negatívne, keďže nerobia pre nás to, čo by robiť mali a správajú sa povýšene a arogantne, honoráre či preplatenie cestovného a ubytovania stále nie sú štandardom. Medzi inštitúciou a umelcami/kyňami je u nás stále veľká priepasť, radšej sme všetci naklonení nezávislým priestorom. Preto ma však inštitúcia múzea umenia zaujíma, lebo má tak veľa negatívnych konotácií a na Slovensku potrebuje totálny reštart. Chcela by som raz zmeniť alebo aspoň prispieť k zmene našich kamenných inštitúcií a ich otvoreniu k progresívnosti a demokratickému poslaniu slúžiť všetkým bez rozdielu.

A odnášate si z tejto skúsenosti aj niečo, čo si pred tým možno o praxi kamenných inštitúcií nevedeli či nevnímali?

MJ: Tento projekt, rovnako aj práca v Nitrianskej galérii, ma veľa naučil o galerijnej prevádzke. Zlaté časy najmä v dôležitosti mať celkovú, dobre naplánovanú a uchopenú koncepciu výstavnej dramaturgie, schopnosť myslieť vo veľkom, ale zároveň na každý detail. V neposlednom rade tiež v tom, aké podstatné je mať dobrý tím a ľudí, ktorí v inštitúcii pôsobia, aby sa im skrátka chcelo robiť svoju prácu a robiť ju zároveň s radosťou.

LT: Šokoval ma rozsah morálnej a profesionálnej gangrény, ktorá sa v Galérii Jozefa Kollára rozmohla. Ako sa postupne odhaľovala nekompetencia, ľahostajnosť a feudálne pomery v galérii, som si uvedomila, akú hlbokú a radikálnu zmenu táto inštitúcia potrebuje. Je mi smutno z toho, že takú krásnu budovu a zbierkové predmety majú na starosti ľudia, ktorí sú nenároční k sebe a ľahostajní k svetu.

Odnášam si veľa ne-využiteľných nových zručností, ktoré pochádzajú zo stavov núdze. Naučila som sa improvizovať, prakticky aj myšlienkovo, čo som vždy neznášala. Nadobudla som istotu, že dokážem oveľa viac, ako som si o sebe myslela. Pochopila som, že pocit hanby dokáže podnietiť veľké veci a že robiť umenie je obeta.

MJ: Tiež si odnášam sľub sama sebe, že týmto ukončujem svoju obetu a prácu zadarmo v slovenskej kultúre, tak ak by som v budúcnosti opäť mala nejaký nápad a chcela ho realizovať bez honoráru, tak mi prosím vás dajte facku.

LT: Zapamätám si to, Mária!

Záber z výstavy Strieborný závrat, kurátor Jan Zálešák, vystavujúce umelkyne a umelci: Aleš Čermák, Anton Čutek, Revital Cohen & Tuur Van Balen, Isabela Grosseová, Marianne Heier, Kristýna Kulíková, Svätopluk Mikyta, foto: Adam Šakový

Viem, že ste teraz ešte obe v post-projektovej únave, ale viete aj v tomto momente nejako zhodnotiť, čo po vás a Zlatých časoch v galérii či pre galériu zostáva? Čo tu vnímate ako svoj najväčší úspech?

MJ: Nuž asi podlaha v hlavnej sále, keď ju opäť nezakryjú tým hnusným kobercom :-D Podľa mňa sme tou úpravou podlahy a odstránením koberca z čias socializmu vytvorili jeden z najlepších a najveľkolepejších výstavných priestorov na Slovensku.

Osobne ma mrzí, že sme nemali prostriedky na vytvorenie novej stálej expozície. Chcela som vytvoriť novú expozíciu dvoch štiavnických modernistických maliarov Edmunda Gwerka a Jozefa Kollára. To však neviem spraviť bez nového systému osvetlenia a podlahy, čo by si vyžadovalo značnú finančnú investíciu. To ma naozaj mrzí jednak z osobných dôvodov, pretože rada pracujem so zbierkami a veľmi som sa tešila práve na tento projekt, vymyslela som k tomu špeciálny spôsob inštalácie, ktorý si teraz môžem dať do šuflíka. A taktiež samozrejme kvôli tomu, že zbierkotvorná inštitúcia by mala ponúkať relevantnú a zaujímavú stálu expozíciu. Vidieť, v akom zúboženom stave sú prezentované tak kvalitné zbierky, mi naozaj láme srdce. Verím, že sa raz k tomuto zmení postoj vedenia SBM a dá si záležať aj na svojej galérii.

LT: Obávam sa, že vo fyzickej rovine po nás v galérii nezostane nič. So Zlatými časmi odišla aj doterajšia vedúca galérie Iveta Chovanová, ktorej sme odvzdávali naše know-how, takže kontinuita sa pretrhla. Na výberovom konaní na novú vedúcu nevybrali nikoho, aj keď sa na pozíciu hlásili kvalitné kandidátky. GaJK sa len tak trasie, kedy už konečne odinštalujeme posledné výstavy, aby mohla ako Šípková Ruženka na ďalších 20 rokov upadnúť do sladkého spánku. Nádejám sa, že Zlaté časy ostanú aspoň ako pamäťová stopa v ľuďoch, ktorí ich videli. Verím, že im vytvorili návyk na kvalitu a že sa z týchto ľudí stanú nároční diváci, ktorí už len tak ľahko „nezbaštia“ tie lenivo sfercované výstavy, ktoré im GaJK doteraz servírovala. Dúfam, že naše bývalé publikum dozrie na to, aby sa veci v GaJK ďalej hýbali a diali.

MJ: Zostáva po nás aj galerijná rada, ktorú sa nám podarilo v minulom roku založiť. Každoročne by sa mala vypisovať otvorená výzva na výstavné projekty a galerijná rada by z nich mala vybrať tie najlepšie do výstavného plánu galérie. Dúfam, že ju vedenie SBM nezruší.

LTRok v GaJK bol zenová lekcia o márnosti. Je bolestivé vynaložiť také veľké úsilie a potom pozorovať, ako to mizne, ako sa za tým zatvára hladina. Keď Zlaté časy definitívne skončia a v galérii zas roztiahnu ten hnusný hnedý koberec, prach môže spokojne sadať a čas môže opäť tuhnúť…

MJ: Len je to škoda, lebo v Štiavnici žije veľa šikovných ľudí a nadšencov umenia, taktiež ju navštevuje množstvo turistov, po progresívnej galerijnej inštitúcii je tu dopyt, mala by tu veľký potenciál.

LT: Čoskoro prebehne druhé kolo výberového konania na vedúcu/vedúceho Galérie Jozefa Kollára. Nechcel by sa niekto z vás prihlásiť?


Foto: Adam Šakový, Ján Kekeli, Lukáš Rohárik, Peter Sit & Denis Kozerawski, Ján Viazanička (Fotoreporty z výstav si môžete pozrieť tu, tu a tu.)

Michaela Kučová | Narodená 1988, absolvovala umenovedné štúdiá na MUNI v Brne. Pôsobila v Nadácii otvorenej spoločnosti, kde zastrešovala projekty ako Question of Will či Prechádzka. Vedie tím PechaKucha Night Bratislava, venuje sa publicistike a PR prevažne v oblasti kultúry. V roku 2016 spolupracovala s NCSU, vrátane organizácie 21.ročníka COČ. Žije v Bratislave.