Milan Mazúr: Ako vytvoriť vec, ktorá sa môže podobať filmu, ale mení očakávania

Finalista Ceny Oskára Čepana, Milan Mazúr pochádza zo Žiliny, momentálne pôsobí v Prahe, kde je doktorandom na Akademii výtvarných umění. V rozhovore s Michaelou Kučovou sa bavili o jeho tvorbe, kde prostredníctvom nenaratívneho filmu a inštalácie navádza diváka ku kritickému prehodnocovaniu pozície človeka v kapitalistickej konzumnej kultúre a skúma úzkosť, z nej vyplývajúcu. Pri svojej práci využíva spektakularitu, ktorá je však predovšetkým nástrojom na vyvolanie určitého znepokojenia a spochybnenia predostretých skutočností. Vo svojich dielach zároveň často vychádza z literatúry, reflektujúcej stav dnešnej hyperkonzumnej spoločnosti – či už ide o termín paradoxného šťastia sociológa a filozofa Gillesa Lipovetskeho, tekutú lásku Zygmunta Baumana alebo román Haruki Murakamiho, Kafka na pobreží, z ktorého vychádza Milanov zatiaľ najrozsiahlejší projekt, Ócuka.

Milan Mazúr: Ako vytvoriť vec, ktorá sa môže podobať filmu, ale mení očakávania

V Prahe si študoval intermediálne konfrontácie na UMPRUM. Keď si si vybral toto zameranie, bola pre teba dôležitá práve tá titulná konfrontácia rôznych médií, alebo to bolo iným riadením osudu?

Ja som konfrontáciu vlastne veľmi nechcel, som úplne iný typ. Nie som konfrontačný a dosť som sa vyrovnával s tým, ako bol ten ateliér stavaný. Bol tam neustály apel na kritiku scény alebo jednotlivých vecí a tým, aký projekt som robil ja, to bolo trošku zvláštne obdobie. Bol to väčšinou maliarsko-sochársky ateliér a pár ľudí sa tam zaoberalo inými vecami, či už videom alebo zvukom.

Bolo ti od začiatku jasné, že nechceš pracovať s klasickými médiami ako napríklad socha a maľba?

Za tri roky, čo som bol na UMPRUM-ke, som experimentoval len s fotografiou. To bol môj jediný presah, boli tam nejaké prvky performance, ale od ukončenia Akadémie umení v Banskej Bystrici v roku 2013 ma zaujímal pohyblivý obraz. Vtedy som si skúsil hranú formu vo videách a potom som to nejakým spôsobom inštinktívne nasledoval. Paradoxne som mal obdobie štúdia na UMPRUM najmenej aktívne, ale to bolo aj tým, že človek sa presťahuje a musí sa etablovať v novom prostredí a krajine.

Pri sledovaní tvojich filmov ako Ócuka či Paradoxical Happiness som mala priam kinematografický zážitok a rozmýšľala som nad tým, či ťa nikdy nelákalo robiť napríklad aj fiktívny dokument alebo hraný film. Mal si to vždy definované, že je to nástroj, ktorý chceš používať v rámci tejto umeleckej praxe a nechceš sa venovať napríklad réžii?

Priťahuje ma nejednoznačnosť, nepochopiteľnosť, čiže dokument by ma asi nebavil. Baví ma pohrávať sa s konvenciami a pomocou dokumentárnych nuáns vytvárať situáciu, ktorá ale nemusí byť pravdivá. To ma zaujíma aj tento rok – niektoré dokumentárne prístupy, ktoré ale nie sú postavené na základe stopercentnej pravdy, ale na základe mojej predstavy, čo to môže byť. Chvíľu ma bavilo používať hranosť, ale zároveň, keď to použiješ, tak prídeš na nejaké mínusy. Pre mňa to bola istá autenticita, takže teraz sa snažím používať viac pre mňa prekvapivé prvky. Nemám scenár a stopercentnú predprípravu skriptov a scén naratívneho príbehu. Nechávam sa sprevádzať realitou, v ktorej som, alebo niektorými postavami a situáciami, ktoré sa nedajú dopredu naplánovať. To ma teraz strašne zaujíma. A ďalší princíp je to, čo sa stane v postprodukcii. Tam to úplne celé prehodíš do svojej predstavy, čiže princíp dokumentu, tej realistickej pravdy, by u mňa nefungoval.

Zmizení dámy (2018), kurátorka: Lenka Sýkorová, Galerie Altánu Klamovka

Vo svojich filmoch používaš aj nájdené zábery, cudzí materiál. Máš pri takomto diele vopred jasnú predstavu a k nej hľadáš vizuál, alebo naopak, vizuálny moment ťa inšpiruje a z neho vychádzaš?

Found footage vznikli v období, kedy som mal nejakú predstavu o veciach, ale nemohol som ju produkčne naplniť. Tým, že som skúšal pracovať s kolážami a podobnými prvkami, tak to možno intuitívne nadviazalo na seba, ale nie je to tým, že by som vyhľadával nejaký found footage, ktorý by sa mi páčil. Niekedy ale viem na jeho základe vytvoriť situáciu, ktorá ma zaujíma. Boli to pre mňa také hry, experimenty, kedy som skúšal formy toho média a možnosti, čo sa s tým dá spraviť.

Keď spomínaš produkciu, pri novších dielach ako Ócuka cítiť tú veľkú produkčnú zložku, a že sú vytvorené s celým tímom. Je to pre teba dôležitá súčasť práce, mať spolupracovníkov a pracovať s tímom iných ľudí, či už po hereckej alebo zvukovej stránke?

Niektoré veci nespravíš bez tímu. Vieš si vytvoriť nejaký základ, ale vždy som chcel vidieť nejaký upgrade, či už je to kamera, svietenie scény alebo pohyb postáv, a to neurobíš bez toho, aby tam bol viac členný tím. Neviem do akej miery je to dôležité, ale bez toho technického supportu je to na tom videu alebo filme vidno. Minulý rok som mal pri Ócuke menší tím asi ôsmich ľudí, čo boli väčšinou kamoši, ktorí mi pomáhali.

Teraz som zvolil úplne opačný princíp, kedy točím všetko ja s jednoduchou kamerou, maximálne s nejakými statívmi, a s prirodzeným svetlom. Väčšinou som pri tých scénach sám, nie je tam žiadny zvukár, ostrič alebo kameraman, takže som si zvolil taký dokumentárnejší prístup. Zároveň aj scény sú úplne rozdielne ako pri hranom snímku, nie sú to vytvorené, ale väčšinou náhodné situácie, ktoré sa stanú, ale zároveň ich mám predtým nejako naplánované. To je teraz to aktuálne čaro, ktoré si užívam. Skúšam tie situácie.

paradoxical happiness II (2017), pohľad do inštalácie

Je to teda pre teba aj o vystavovaní sa rôznym filmárskym situáciám?

Je to skôr podľa toho, ako mi to momentálne vyhovuje. Minulý rok to bolo pri tvorbe Ócuky veľmi produkčne náročné a viac stresujúce v porovnaní s prácou na tej samotnej veci. Neužiješ si to tak, keď je to organizačne napäté. Povedal som si, že tento rok zvolím pre mňa takú pohodovú polohu, že si budem len točiť a nebudem riešiť takéto produkcie. Má to svoje limity, ale má to aj svoju slobodu.

Vo svojich veciach dosť čerpáš z literatúry, považuješ čítanie pre svoju prácu za dôležitý zdroj?

Určite áno. So subjektívnou rovinou by som to nevedel skladať, potrebujem nejaký globálny presah a do určitej miery mi to dáva literatúra, filozofia alebo kritika, ktorými možno naznačovať niektoré veci. Ócuka ale bola rozdielna, je to román a dovtedy som riešil väčšinou sociológov, ktorí nejakým spôsobom naznačujú určitú situáciu v súčasnosti. Ócuka vychádza úplne z toho románu, ktorý je celkom odlišný, hoci tam sú prvky kapitalizmu a krízy jedinca v súčasnosti. Teraz je tá situácia iná, čerpám z motívov, na ktoré som náhodne narazil, či už sú to rodinné storky, alebo nejaké listy a články. Nedá sa povedať, že čerpám z jednej témy, je tam strašne veľa prvkov, z čoho to vzniká. Taká spoločná niť pre mňa bola téma adaptácie, zmien a očakávaní a potreby sa prispôsobovať spoločenskej situácii.

Pri všetkých veciach je pre mňa dôležitá postava, ktorá je ovplyvnená nejakou priestorovou rovinou alebo situáciou. Väčšinou sa jedná o nejaký subjekt, ktorý je ovplyvnený spoločnosťou alebo niečím, čo nie je vysvetlené – to je pre mňa stavebný prvok, ktorým veci budujem. Sú to postavy, ktoré sú naznačené do nejakej role a buď ju vykonávajú, alebo je tam nejaký krízový protipól a rola.

Ester Geislerová & Milan Mazúr, Tekutá Materská Láska (2018), kurátorka: Terezie Nekvindková, Kabinet T, Zlín – CZ

Inštalácia Tekutá mateřská láska skúma rolu matky skrz parafrázovanie TEDxových prednášok, prednášajúcu odborníčku však vidíme aj vo chvíľach váhania či slabosti. V ďalšom videu inštalácie zas žena v náručí materinsky stíska youtubový hit, DIY sliz. Masovo populárne fenomény tu slúžia na vytvorenie určitého zneistenia v divákovi a prehodnocovania materskej roly. Zaujalo ma, že si na rozpovedanie príbehu o rolách vybral práve tému materstva. Bol to pre teba na túto tému len dobrý nosný prvok, alebo bolo pre teba podstatné hovoriť konkrétne o skúsenosti materstva?

Prišlo to po vzájomnej dohode, kedy sme na tom pracovali ako dvaja autori. Ester (Geislerová, spoluautorka projektu, pozn.red.) pracuje s rôznymi materskými rolami alebo ženskými hrdinkami. Tiež rád používam alebo odkazujem na ženstvo a ženský archetyp, ale vlastne neviem, či to bol natoľko dôležitý stavebný prvok v kontexte ďalších vecí. Snažili sme sa tú matku dať do roly, ktorá nie je taká očakávateľná. Postavy vo videu narúšali stereotyp matky, ale zároveň tam bol kontext istej kontroly alebo spochybňovania samého seba. Jedna rovina bola rola matky a druhá bola rola celkového subjektu v aktuálnej spoločenskej situácii, to boli dve ambivalentné zložky, ktoré sme nejakým spôsobom kombinovali.

Keď hovoríš o rolách, tak tým nenaratívnym filmom akoby tiež odporuješ konvencii čo je vlastne rola filmu – rozprávať príbeh. Je pre teba toto rovnako dôležité, aby aj forma odporovala očakávanej úlohe, ktorú má film plniť?

To je asi najdôležitejšie. Nikdy ma nezaujímal celkový dramaturgický rozmer toho, že postava ide a niečo dosiahne, budovanie nejakého príbehu. Do niektorých situácií som to naznačoval a používal som tam tie prvky, ale s tým, že pre mňa bola dôležitá vyprázdnená narácia. Zaujíma ma otázka toho, akým spôsobom môžeš vytvoriť vec, ktorá sa môže podobať filmu, ale mení očakávanie. Takže narušenia týchto žánrových princípov a toho, čo môže byť dokument, film alebo video art, sú pre mňa dôležité. Používam niektoré nuansy, ale zároveň chcem vytvárať hybrid týchto prvkov a žánrov.

Ócuka – NoD (2018), Praha, CZ

V galérii Altán Kalmovka si minulý rok vytvoril inštaláciu Zmizení dámy, kde si prostredníctvom videa a ready made objektov reflektoval virtuálny prenos informácií a zároveň skúmal priestor, v ktorom sa pohyblivý obraz premieta. Všeobecne svoje filmy najčastejšie uvádzaš ako súčasť komplexnejšej inštalácie. Chceš sa aj do budúcna venovať rozširovaniu filmovej zložky cez inštalácie a zásahy do priestoru?

Vždy je pre mňa dôležitý divák a to, akým spôsobom príde a vníma zvuk, svetlo, celá tá vizuálna zložka a rovina atmosféry alebo psychologizácie diváka. Rád používam reálne prvky alebo fragmenty vecí, ktoré majú spoločnú logiku s videami. V poslednej dobe mi nestačí vystavovať len pohyblivý obraz, ale je pre mňa dôležitý celkový kontext priestoru, či už ten predmetný a zvukový charakter, alebo samotný pohyb diváka v galérii v rámci priestorového riešenia, kde ty určuješ, čo uvidí na začiatku, a čo na konci. Samotné video mi pre predanie informácie divákovi nestačí. Páči sa mi princíp kina – keď v kine sleduješ film, zmení tvoju vlastnú rolu a zmení čas, ktorý aktuálne máš, na nejaký úplne iný. Si pozorovateľom príbehu a mne sa páči, že som v nejakom priestore a zmení mi to logiku vnímania vecí. Zaujíma ma tá zmena vnútorného času diváka.

Žiješ v Prahe, ale umelecky pôsobíš aj na Slovensku. Cítiš sa byť súčasťou českej, slovenskej alebo česko-slovenskej scény, vnímaš medzi nimi rozdiely?

Je to taká zvláštna otázka, lebo nikdy som sa nesnažil na slovenskej scéne byť taký aktívny ako na tej českej, ale pár projektov mi vyšlo práve na Slovensku, viac som bol oslovovaný a pozývaný. Neviem, čím to je, nemám na Slovensku vybudované vzťahy a nie som tu začlenený v komunite, ale myslím si, že v tom figuruje aj to, že som sa dosť snažil vybudovať si portfólio, a to zrejme funguje ako nejaký referenčný bod.

ÓCUKA – epilog, Video NoD, Praha CZ (2017)

Vieš zo svojho pôsobenia porovnať príležitosti a možnosti pre mladých umelcov a umelkyne v Česku a na Slovensku?

Teraz si všímam, že sa istá umelecká komunita presťahovala do Petržalky a vybudovala sa tam taká malá scéna. V Prahe je tiež niečo podobné na Žižkove a formát lokálnych zoskupení na základe nejakých podobností mi je veľmi sympatický. Neviem, aký typ možností má umelec v rámci tých aktivít, ale myslím, že asi je viac šancí na pražskej scéne, tým koľko galérií a rôznych platforiem tam funguje. Zároveň sú nejaké špecifiká medzi jednotlivými scénami, vidno rozdiely, čo sa robí v Česku alebo konkrétne v Prahe, a čo sa robí v Bratislave alebo Košiciach. Strašne veľa ovplyvnia aj ľudia, ktorí žijú niekde a vrátia sa do toho mesta, určite to nie je také jednostranné.

Na záver už len otázka k samotnému oceneniu, ktorého si finalistom – máš nejaké očakávania, predstavy alebo želania, s ktorými si sa do Ceny Oskára Čepana hlásil a s ktorými sa teraz zúčastníš finále?

Pre mňa je dôležitý kontakt s tou cenou, so zoskupením ľudí, ktoré na nej pracuje a s ostatnými autormi. Je pre mňa veľmi príjemné hľadať, ako môžeme spolu urobiť veci lepšie ako v bežných situáciách. Chcel by som, aby sa takéto súťaže alebo výstavy mohli viac etablovať doma aj v zahraničí. Prial by som tomu, aby si to všímala aj širšia verejnosť. Myslím si, že aj tá laická spoločnosť je dôležitá, že môže predstavovať určitú možnosť toho, ako sa na tie veci pozerať z iného kontextu. Pre mňa je dôležitý sociologický rozmer, že tie veci odzrkadľujú spoločenskú situáciu. Je pre mňa dôležité, aby tam tá rovina zostala a neboli to len subjektívne reálie, ktoré do toho dávam, ale aby tam bolo to zrkadlo alebo kontext s globálnejšou situáciou. Tým, že je tá cena sledovaná, tak som rád, že je tam tá možnosť zrkadlenia spoločenskej situácie. To je pre mňa bod, kedy cítim zodpovednosť a zároveň som rád, že môžem takto komunikovať.

Michaela Kučová | Narodená 1988, absolvovala umenovedné štúdiá na MUNI v Brne. Pôsobila v Nadácii otvorenej spoločnosti, kde zastrešovala projekty ako Question of Will či Prechádzka. Vedie tím PechaKucha Night Bratislava, venuje sa publicistike a PR prevažne v oblasti kultúry. V roku 2016 spolupracovala s NCSU, vrátane organizácie 21.ročníka COČ. Žije v Bratislave.