Rozbúrené more myšlienok

Juraj Gábor zareagoval na pôvodný sakrálny a zároveň „nadobudnutý“ prírodný priestor v obci Haluzice a vytvoril dočasnú interaktívnu inštaláciu pre románsky kostol, ktorá pripomína zvlnené more, píše Adrián Kobetič.

Rozbúrené more myšlienok

Veľkolepé autorské gesto, práca s lapidárnymi tvarmi, aktivácia diváctva, prerámcovanie priestoru a koncentrované vrstvenie významov – to všetko sú pojmy a spojenia vystihujúce prácu sochára a intermediálneho výtvarníka Juraja Gábora, ktoré budem rozvíjať ďalej svojom texte. Po predošlých, mimoriadne úspešných projektoch, ktoré sa dostali do povedomia odbornej i širšej laickej verejnosti (Zraková pyramída, Sphéra, Prechod) prichádza Gábor opäť s intervenciou vzbudzujúcou záujem nielen pre jej obsah, ale aj pre miesto, na ktorom sa koná. Svoju najnovšiu inštaláciu s názvom Zrkadlenie umelec umiestnil do architektúry románskeho kostolíka Všetkých svätých v Haluziciach (okres Nové mesto nad Váhom), ktorý sa stal známym pre svoju povahu architektonizovanej ruiny s chýbajúcou strechou. Na trávnatej ploche pôvodného interiéru kostola vytvoril Gábor v celej dĺžke lode i polkruhovej apsidy z drevenej podlahy mohutné vlny. Tie povahu priestoru plne rešpektujú a harmonicky reagujú na samotnú architektúru kostola.

Ad „veľkolepé autorské gesto“. Už v minulých dielach Gábor pracoval na rozhraní medzi umením, architektúrou a dizajnom, keď realizoval monumentálne inštalácie, vytvorené prevažne z dreva, technicky náročne organizovaného do zložitých konštrukčných systémov. Aj tentoraz vybudoval z dosák scelenú pochôdznu hmotu tvoriacu plynulé pravidelné zvlnenie podlahy. Ucelený a pomerne hladký povrch zvlnenia vytvára v priestore ilúziu, ktorá robí inštaláciu mimoriadne sugestívnou. Podobne, s vysokou remeselnou kvalitou výsledných diel, pracoval Gábor aj v minulosti. Toto kontinuum v inštalačných výzvach naznačuje jeho autorské sebavedomie, resp. odhodlanie naplniť svoje predstavy napriek ich zjavnej technickej, materiálovej a zaiste aj finančnej náročnosti. Vďaka tomu je človek často už pri prvom kontakte s Gáborovými dielami ohúrený ich monumentalitou v celku, v kontraste s ich poctivosťou v detaile.

Ad „práca s lapidárnymi tvarmi“. Juraj Gábor si rovnako ako pri predošlých inštaláciách vyberá opäť celkom banálne tvary, zakaždým však umožňujúce prvok zmeny výšky, úrovne, roviny a stability, vyvolávajúce potrebu zmeny postoja, polohy, a teda aj videnia. Tento dôležitý prvok gradácie vedúci k aktivácii diváctva naznačil už počas vernisáže pohyb detí behajúcich počas inštalácie neustále hore a dole po vlnách.

Ad „aktivácia diváctva“. Dielo sa nachádza v kostole na kopci nad obcou Haluzice, v malebnom prostredí Bielych Karpát. Od parkoviska k nemu vedie približne desaťminútová prechádzka do mierneho kopca, prípadne dlhšia, približne tridsaťminútová, stredne náročná trasa Haluzickou tiesňavou, ktorá je sama osebe významnou prírodnou a technickou pamiatkou. Ak sa teda divák alebo diváčka rozhodne navštíviť Gáborovo dielo, je nútený*á sa za ním vydať s vedomím, že musí prekonať istý úsek chôdze. Keď sa dostaví na miesto a rozhodne sa nevstúpiť do rozhrania inštalácie, tá nemusí jeho/jej pobyt v lokalite nijako ovplyvniť. Ak sa však rozhodne vstúpiť na vlnu inštalácie, tá môže umocniť prirodzený tok miesta, rozvinúť ho a znásobiť. Ako upozornil kurátor projektu Peter Megyeši, Gáborove diela v sebe obsahujú „akčný skript“, pozvánku k aktivácii „diváckeho pohybu“ či „videnia pre akciu“. Okrem toho, ako ukázala aj samotná vernisáž, toto dielo, rovnako ako iné autorove projekty, pracuje tiež s aktiváciou komunity.

Ad „prerámcovanie priestoru“. Hneď ako sa človek ocitne čo i len v blízkosti inštalácie, naskytajú sa mu nezvyčajné pohľady. Jednak „reálne“ vizuálne obrazy, ale tiež aj nové pohľady na sakrálny priestor. Pri pohľade nahor nastáva radikálny obrat od bežného zážitku v kresťanskom chráme. Na mieste, kde býva klenba kostola, je klenba nebeská, ktorú, rovnako ako pri predošlých inštaláciách, autor ukladá do nového rámca. Na vlnitú podlahu Zrkadlenia si stačí ľahnúť a obloha sa ocitá v nevšednom ráme. Okrem tohto rámu/rámca je to aj možnosť nových pohľadov na okolitú krajinu, ktoré sa ponúkajú pri státí na vrchole vlny, odkiaľ je odrazu možné nahliadnuť do krajiny cez okno, ktoré bolo predtým pre návštevníka*čku umiestnené privysoko. 

Ad „vrstvenie významov“. Inštalácia reaguje na pôvodný sakrálny a zároveň „nadobudnutý“ prírodný priestor spôsobom cielenej „hyperkontextualizácie“. Už v prvom okamihu sa pri premýšľaní o inštalácii núkajú možnosti nautickej interpretácie: vĺn, na ktorých sa plaví loď (z etymológie názvu architektonického riešenia, lat. nāvis), čo súvisí s historickými východiskami chápania kresťanského spoločenstva. Na tento rozmer vo svojom príhovore upozornil Peter Megyeši, okrem toho však ponúkol aj sieť ďalších komplementárnych či autonómnych inšpirácií a na nenadväzujúcich interpretácií. Od priamych inšpirácií, akými je napríklad úprava podláh v ranokresťanských chrámoch, ktorá mala vytvoriť ilúziu vodnej hladiny, až po možnosti interpretácie vĺn ako zrkadlenia princípov neustálych zmien sveta a kozmu, jeho lineárnej usporiadanosti a zároveň nestálej prítomnosti človeka v ňom. 

Mnohovrstevnatosť významov naznačuje hĺbku Gáborovej tvorby a početné možnosti interpretácie jeho diel Inštalácia je vo veľkej miere nezávislá od sakrálneho priestoru, i keď s ním zostáva v dialógu. Možno ju chápať ako kontemplatívnu, no zároveň nenáboženskú interpretáciu podstaty sakrálneho priestoru. V prostredí jeho Zrkadlenia akoby sa človek ocital na poli imanentného duchovna a v prípade, že prijme pozvánku do jeho rozhrania a necháva sa vystaviť atmosfére chrámu, dostáva sa na rozbúrené more myšlienok, ktoré na jednej strane upokojujú a kolíšu, na druhej strane sú často príčinou straty pevnej zeme pod nohami. Inštaláciu teda možno chápať ako interpretačne otvorené dielo, pracujúce metódou archeológie významov a zároveň s hyperkontextualizáciou genia loci miesta. Nesnaží sa za každú cenu o niečom návštevníkov či návštevníčky presvedčiť, ale vytvoriť čo najideálnejšie podmienky na to, aby s miestom dokázali viesť dialóg.


Juraj Gábor / Zrkadlenie / Kurátor a odborná spolupráca: Peter Megyeši / Kostol Všetkých svätých, Haluzice / 10. 5. – 1. 10. 2023

Foto: Ján Kekeli (Celý fotoreposrt si môžete pozrieť tu.)

Adrián Kobetič | Študoval dejiny a teóriu umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Absolvoval študijný pobyt na Masarykovej univerzite v Brne a na Pontificia Università Gregoriana v Ríme. Po skončení štúdia pracoval ako kurátor v Nitrianskej galérii. Zaoberá sa stredovekým a súčasným umením, v rámci ktorého pripravil viacero výstavných projektov. V súčasnosti pracuje ako mestský kurátor v Trnave a zároveň je doktorandom na v Ústave dejín umenia Slovenskej akadémie vied a na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Žije v Trnave.