Bezbariérovosť s prekážkami

Galéria Medium prezentuje výstavný projekt Zorky Lednárovej, ktorý recenzuje Adrián Kobetič. Koncepcia reflektuje fyzické bariéry a obmedzenia, ktoré ovplyvňujú ľudí so zdravotným znevýhodnením vo verejnom priestore. Autorka výstavy má k tejto téme aj osobný vzťah – ako osoba s obmedzenou možnosťou pohybu sa s podobnými situáciami stretáva denne. Projekt obsahuje mnoho rôznych rovín vrátane aktivistického aspektu, ktorý však recenzent hodnotí ako nevyužitý.

Bezbariérovosť s prekážkami

Naše mestá sú plné bariér. Okrem tých mentálnych, ktorým sa dnes venuje viacero autorských programov a o ktorých existencii, žiaľ, nie je pochýb, sú to však aj bariéry architektonické či dopravné, predstavujúce prekážku v kvalite života najmä pre ľudí s rozličným zdravotným znevýhodnením. Pre väčšinu obyvateľstva bez obmedzenia možností pohybu zostávajú prakticky bez povšimnutia, zatiaľ čo pre niektorých sa môžu stať zásadným problémom. Práve túto, pre slovenské prostredie málo frekventovanú tému problematizuje, či skôr zviditeľňuje, výstava Cesta mesta, ktorú pripravila pre Galériu Medium v Bratislave Zorka Lednárová, v kurátorskej spolupráci s Janou Babušiakovou. 

Práca Zorky Lednárovej bola už v minulosti s témou bariér a ich prekonávania úzko spojená. Smerovanie k otázkam života a inklúzie ľudí s obmedzenou možnosťou pohybu vyplýva z jej životných okolností, keď sa sama ako zdravotne znevýhodnená osoba vysporadúva s predostretými situáciami a návštevníkov a návštevníčky prostredníctvom umeleckého programu vťahuje do svojho každodenného života. Z toho vyplýva aj čiastočne dokumentaristická povaha projektu, ktorá je naznačená už v úvodnej časti prezentovanej v predsieni, v koláži fotografií zachytávajúcich rozličné architektonické a dopravné bariéry vyskytujúce sa v mestskom prostredí.

O tom, že leitmotívom celej výstavy bude pohyb v meste, napovedá už názov projektu, ktorý by v menej poetickom tvare mohol znieť aj „Cesta mestom“. Tragický a zároveň celkom bizarný salón fotografií rozličných bariér už v úvode naznačuje, že dôležitým aspektom projektu bude typ spoločenského aktivizmu. Pri vstupe do priestorov galérie z Hviezdoslavovho námestia sa však ponúka aj myšlienka koncipovania výstavy ako typu inštitucionálnej kritiky či polemiky. V jej jadre stojí otázka, či sú samotné galérie a umelecké inštitúcie, ktoré by mali byť priestorom pre spoločenskú inklúziu a búranie bariér, vôbec schopné fungovať na princípoch celkom banálnej dostupnosti „pre všetkých“. A to vrátane osôb s obmedzenou možnosťou pohybu, vyplývajúcou z rozličných typov zdravotného znevýhodnenia. 

Samotná Galéria Medium nemá bezbariérový prístup, rovnako ako mnoho iných galerijných priestorov, často prevádzkovaných v historických budovách, ktoré neboli takto projektované. Vstup do galérie cez predsieň z exteriéru delí niekoľko schodov, predstavujúcich zásadnú prekážku pre ľudí s obmedzenou možnosťou pohybu, čím sa stáva pre časť spoločnosti neprístupnou. Túto situáciu sa snaží výstava riešiť umiestnením schodolezu, preukazujúceho často pomerne simplicitnú možnosť riešenia závažného, no pre väčšinovú časť spoločnosti neviditeľného problému.

Dokumentaristický charakter výstavy pokračuje aj v zvukovej stope prezentujúcej doslovné znenie zákonného predpisu, upravujúceho riešenie bariérovosti budov, a následne aj videom, v ktorom autorka zachytáva ťažkosti sprevádzajúce jej vstup do priestorov budovy Hlavnej pošty v Bratislave. V tejto reťazi záznamov dokazuje, že prístupnosť budov a dopravných prostriedkov je síce často riešená rozličnými opatreniami, tie však mnohokrát nie sú ani zďaleka domyslené. Na snahy o priblíženie problematiky „bezbariérovému užívateľovi či užívateľke“ bola výstava mediálne doplnená ešte o objekty nadrozmerných schodov, ktoré mali azda naznačiť, aké náročné môžu byť pre niekoho prekážky, ktoré sa pre iných zdajú byť ľahko zvládnuteľné.

To, čo sa na výstave javí ako problematické, sú momenty opustenia jej spomínaného dokumentaristického jazyka smerom k úplne odlišnému jazyku veľkorozmerných malieb. V tomto momente akoby sa tvorkyne výstavy snažili zámerne vytlačiť urbánnu estetiku videí, fotografií a objektov a usilovali sa poetizovať, použijúc romantizovanú podobu média maľby. Ako dokazujú premietané videozáznamy a fotografie, maľby boli tvorené plochami bezvládneho tela ležiaceho uprostred plátna, rozpohybovaného osobami sediacimi okolo. Toto gesto vyzeralo síce lyricky, avšak jeho myšlienka sa v kontakte s ostatnými dielami akosi strácala, respektíve zostala nerozvinutou. Bolo snahou umelkyne maľby vyjadriť presvedčenie o potrebe pomoci spoločnosti pri tvorivom procese jedinca so zdravotným znevýhodnením? Alebo šlo o filozofickú úvahu o zmeny povahy autorstva zo subjektu na objekt a späť? Alebo bolo cieľom transcendentalizovať skúsenosť s hendikepom pomocou projekcie do namaľovanej postavy anjela? Možno bolo cieľom všetko a aj nič, no v dotyku s ostatkom výstavy tieto pokusy pôsobia prinajmenšom umelo, akoby išlo len o snahu využiť aj klasické médium v „pretlaku“ tých nových. Rovnako je tomu aj pri maliarskej inštalácii v užšej chodbe, kde sú na strope síce kreatívne, avšak zdá sa bez hlbšieho premyslenia, umiestnené maľby kolesami invalidného vozíka.

Takéto balansovanie medzi novými a klasickými médiami sa zdá ako snaha o absolútnu „intermedializáciu“ výstavy, ktorá však jej kompaktnosť podľa môjho názoru rozbila. Maľby navyše autorka doplnila videami, ktoré až príliš zreteľne komunikovali vznik malieb, čím im uberali na poetike a zároveň akoby podceňovali návštevníkov a návštevníčky výstavy. Tento prístup bol v rámci výstavy dokonca replikovaný viac ráz. 

Náročnejšieho diváka či diváčku potrápi prvoplánovosť mnohých diel a nejednotná koncepcia výstavy. V prípade, že by bol projekt presvedčivým aktivistickým, spoločensky kritickým dokumentom, mohol by byť zaujímavým a podnetným príspevkom do diskusií o dostupnosti verejného priestoru. Pri niekoľkonásobnom prekombinovaní povrchných výpadov k rozličným médiám a jazykom sa však výstava stala zmesou nesúrodých gest. Ich odkaz je síce jasný a spoločensky nanajvýš závažný, avšak vo výslednej podobe prinajmenšom rozpačitý. 

---

Zorka Lednárová / Cesta mesta / kurátorka: Jana Babušiaková / Galéria Medium / Bratislava / 1. 6. – 9. 7. 2023

Foto: Ján Šipöcz, FB autorky (Celý fotoreport si môžete pozrieť tu.)