Nechajte ho, nech sa nebojí

Diela Mareka Kvetana sa objavili na Ľubovnianskom hrade v Starej Ľubovni. Dušan Buran si vo svojej recenzii všíma hravosť a prirodzenosť jeho objektov, ktoré pôsobia na turistov skôr tak, že „nechápavo krútia hlavou, akými dekadentnými formami sa zhýralá šľachta 18. – 19. storočia snažila manifestovať“.

Nechajte ho nech sa nebojí

Stará Ľubovňa je momentálne Slovenským mestom kultúry. Túto skutočnosť si (nielen vinou pandémie) doposiaľ všimlo iba minimum ľudí, domácich nevynímajúc. Dalo sa očakávať, že sa tam stretnú s novými formami kultúry, že publikum sa premieša, že celkovo vzrastie záujem o umelecké projekty. Zatiaľ otáznik. Ľubovniansky hrad nie je celkom bezprostrednou súčasťou tohto festivalu, skôr si udržuje istú autonómiu. Napokon, pokiaľ ide o množstvo návštevníkov, nie je naň odkázaný a už roky obsadzuje popredné miesta medzi slovenskými top cieľmi kultúrneho turizmu. A predsa v sezóne 2020/2021 predstavil nový formát, totiž výstavu súčasného autora. Aby sme to spresnili – múzeum nemá, ani na hrade, ani v skanzene pod ním, k dispozícii žiadnu extra výstavnú sálu. Jeho riaditeľ Dalibor Mikulík sa rozhodol súčasnému umeniu otvoriť priamo dvere stálych expozícií. Prvým z radu (?) vystavujúcich umelkýň a umelcov je Marek Kvetan.

Paraziti

Zorientovanejší fanúšik slovenského umenia prelomu 20. a 21. storočia v Starej Ľubovni pritom žiadneho nového Kvetana neobjaví. Skôr pôjde o stretnutie so starými známymi – či už s Muflónom, sarkastickou trofejou smutne ovisnutej hlavy zvieraťa v poľovníckom salóniku, alebo boxerskými rukavicami obloženými farebnými kameňmi, alebo stĺpom tanierov balansujúcim na stolíku pred jedálňou. Azda s výnimkou vyhrávajúceho a svietiaceho perzského koberca, ktorý, stočený a opretý v rohu, návštevníka ohlušuje hneď pri vchode, väčšina z diel je inštalovaná takpovediac „neinvázne“, akoby už odveky boli súčasťou múzejných aranžmánov. Neraz sa pri prehliadke stalo, že niektorí turisti nechápavo krútili hlavou, akými dekadentnými formami sa zhýralá šľachta 18. – 19. storočia snažila manifestovať svoj spoločenský status, v tej dobe už dávno za zenitom. V tomto smere teda veľmi ani nemožno hovoriť o intervenciách do expozície, tie fungujú na princípe kontrastu. Keďže Kvetanove objekty na aktuálnej výstave niekedy na prvý pohľad sotva odlíšiť od historických exponátov, skôr by som riskoval označenie – paraziti.

Ukážkovým je napríklad relikviár v skutočnej sakristiovej skrini hradnej kaplnky, adaptovanej na vitrínu. Kosť predlaktia obložená lacnými farebnými sklíčkami evokuje známy princíp tzv. „hovoriacich relikviárov“ stredoveku (mali zvyčajne formu telesného orgánu, z ktorého relikvia pochádzala – ruky, hlavy, nohy a pod.). Marek Kvetan frontálnou kolotočovou estetikou ironizuje vizuálny hedonizmus historického zlatníctva, na druhej strane redukuje objekt len na „kosti“ a sklíčka; nekašíruje ich do žiadnej zlatníckej schránky, nevytvára okolo nich žiadne tajomné mystérium.

Lakonické gestá, snaha nezaujať na prvú signálnu, ba až určité roztopenie sa v záplave historických objektov robí z Kvetanovej výstavy paradoxne niečo veľmi objavné, hravé a dobrovoľné. Určite neexistuje jeden účinný recept, ako sa má súčasné umenie „robiť“ na vidieku, zjavne ale existuje viacero ciest, ako sa o to pokúsiť. A na druhej strane: Tiež sa často neviete zbaviť dojmu, že väčšina hradných expozícií je tak trocha variácia na jednu tému? Rovnako krátka baldachýnová posteľ, ktorá ale má zaručene dva metre? Rovnako fixujúci pohľad hrdinu historického portrétu? Rovnako zázračné zrkadlo? Rovnaká tajná chodba, ktorá zaručene vedie neviemodkiaľ neviemkam?

Historické verzus súčasné? Dejiny verzus umenie?

Problém so súčasným umením v slovenských múzeách je trocha hlbšej nátury. Má viacero diagnóz i objektívnych ťažkostí; skúsme sa teda naň pozrieť detailnejšie. Väčšina z regionálnych múzeí – pochopiteľne – nezamestnáva kurátorov výtvarného umenia. Súvisí to s povahou zbierkového fondu, neraz totiž umenie tvorí iba jeho marginálnu časť. Na druhej strane v rámci rozvoja turistického ruchu rastie tlak na ich prezentačné aktivity – program a výstavy. Pokiaľ ide o umenie, voľné výstavné priestory teda zväčša zapĺňa stredný prúd. Dovolenkové fotografie lokálnych fotoamatérov alebo kresby detí z miestnej ZUŠ-ky patria ešte medzi tie neškodnejšie opcie. Panoráma „umeleckých“ výstav však často zahŕňa aj vyslovené gýče, komerčné trhy s generickými „rezbárskymi výrobkami“ alebo lacnými reprodukciami ikon.

Potiaľ dobre – proti gustu (ani tomu lokálnemu, ani tomu „zriaďovateľskému“) žiaden dišputát. Problém však spočíva v princípe. Regionálne múzeum (hrad, kúria, industriálna pamiatka) je v povedomí lokálnych návštevníkov i turistov neraz jednou z mála autorít, ktoré majú v tom-ktorom meste či celom regióne v „portfóliu“ aj umenie, a teda nastavujú určitú latku aj pre vnímanie kvality toho súčasného. (Alebo toho, čo zaň považujú.) Bolo by iluzórne čakať od múzea v Trebišove alebo v Brezne, aby systematicky mapovalo súčasnú scénu a svojim návštevníkom ponúkalo perspektívne autorky a autorov. V tejto súvislosti je azda aj príznačné, že väčšina iniciatív, ktoré sa pokúšali kvalitné umenie v regiónoch etablovať aj dlhodobejšími cyklami, nakoniec zakapala (Rožňavské radiály v Baníckom múzeu v Rožňave, Betliar Contemporary v Slovenskom národnom múzeu – Kaštieli Betliar). Produkčné náklady boli iba jedným z dôvodov, tým druhým bol mizivý záujem lokálneho publika. Ale ako inak ho vypestovať než organizovaním výstav progresívneho umenia?

Súčasnosť na periférii

Iniciatíva akoby sa tu automaticky prenechávala na občianske združenia, nejedno z nich s impozantnými výsledkami (Nová Synagóga Žilina, Periférne centrá Dúbravica, Nástupište 1-12 Topoľčany a i.). Ak by sme pátrali po príčinách tohto javu, asi by sme na konci dospeli k trpkému poznaniu, že lokálne elity (zamestnanci a návštevníci múzeí) sú v otázkach súčasného umenia prinajlepšom dezorientované. A predsa existuje niekoľko inštitúcií, ktoré aj v regionálnych podmienkach opakovane riskujú nepochopenie lokálneho publika a ponúkajú súčasné umenie v zdanlivo skostnatených podmienkach konzervatívneho múzea. Alebo si rovno trúfnu na hybridné formy prezentácie vlastných zbierok, kde súčasné umenie zároveň sprostredkováva historický exponát. Iba marginálne spomeniem dlhodobú expozíciu Zvolenského zámku (patrí pod SNG), kde zbierkový fond aj samotnú lokalitu od roku 2019 prezentuje česká umelecká dvojica Jiří Franta & David Böhm (Vidieť, vidieť a vidieť. Kurátorka: Eva Specogna Kotláriková). Alebo odvážny počin Spišského múzea (patrí pod SNM), ktorý som tu recenzoval len nedávno.

Osobitné miesto v tejto historickej spoločnosti patrí Galérii Jozefa Kollára, ktorá sídli v trojici renesančných domov v Banskej Štiavnici, najmä ale funguje v rámci štruktúry Slovenského banského múzea. Jej dramaturgia, ale aj kvalita projektov môžu v posledných dvoch rokoch konkurovať aj väčším a autonómnym galériám (napriek tomu, že na rozdiel od nich GJK nemôže svoje projekty prefinancovať cez Fond na podporu umenia). Budatínsky hrad, súčasť Považského múzea v Žiline, pripravil na uplynulú sezónu sebavedomú výstavu súčasného umenia (Ján Gašparovič & hostia: Bloop). Síce bola nainštalovaná v podkroví, takpovediac vo fakultatívnom návštevníckom okruhu; zato mnohé jej vyslovene experimentálne diela práve tu fungovali výborne a v súčte s priestorom vytvorili lepšiu atmosféru, než môže poskytnúť technologicky disponovaná, avšak sterilná biela kocka.

„Veteš“ v kontexte

A sme zase na začiatku tejto úvahy. Múzeá totiž majú čo ponúknuť aj súčasným umelcom. Zďaleka to nie sú iba atraktívne priestory a koncentrácia turistov v centrách historických miest. Sila recenzovaného projektu Mareka Kvetana nespočíva ani tak v súčte kvalít jeho vystavovaných objektov. Spočíva skôr v situáciách, neraz absurdných, ktoré vytvárajú v dialógu, súlade i v polemike s dlhodobou expozíciou, v tomto prípade barokového paláca Ľubovnianskeho hradu. Raz šokujú, inokedy si ich unavenejší návštevník ani nevšimne. Niekedy ale aj ten pozornejší zapochybuje, či nie je obeťou umeleckej mystifikácie. Všetko pritom legitímne reakcie. Bonusom pre súčasné umenie je napokon skutočnosť, že väčšina návštevníkov hradu, eo ipso turistov, ho v tomto kontexte neočakáva, mnohí sú s ním naživo konfrontovaní vôbec po prvýkrát. Keď v tejto konfrontácii obstojí, nebude to len vďaka senzuálne atraktívnej povahe Kvetanových objektov.

Marek Kvetan: Et in arcadia ego / Kurátorka: Lucia G. Stach / Ľubovnianske múzeum – Hrad Stará Ľubovňa / júl 2021 – apríl 2022

Foto: Ján Saloň