Artalk.cz

Liečba šokom

Dušan Buran recenzuje výstavu In nomine civitatis leutscha… O tých, čo zanechali svoju stopu v Spišskom múzeu v Levoči. Píše, že je na tomto kultúrne exponovanom mieste možné aktuálne vidieť neobyčajný úkaz. Sú ním artefakty, nainštalované v „divom“ prostredí, vďaka ktorému sa sály historickej radnice premenili na „streetartové orgie“.

Liečba šokom

Majster Pavol z Levoče vytvoril v roku 1520 jeden z posledných oltárov pre farský kostol sv. Jakuba v tomto bohatom meste. Dátum ostal zaznamenaný na dedikačnom nápise na zadnej strane Oltára sv. Jánov. Okrem neho nás informuje aj o donátorovi – levočskom farárovi a jednom z prvých humanistických vzdelancov na Slovensku Jánovi Henckelovi. Po nedávnom reštaurovaní teraz tabuľa – za iných okolností takmer nedostupná – predstavuje jeden z úvodných exponátov pozoruhodnej výstavy Spišského múzea v Levoči, ktorá je venovaná historickým osobnostiam mesta. Kto by však čakal nostalgickú prechádzku dejinami, je na omyle.

Výstavný formát 

Očakávania od tohto typu výstavy obyčajne nie sú príliš vysoké. Okiadzaním známych osobností stávajú sa predovšetkým cieľom školských výprav, ich didaktika zväčša iba betónuje konsenzus vládnuci v odbornej a regionálnej spisbe. Rozpaky môže vzbudzovať nanajvýš tak ne-/zaradenie tej-ktorej osobnosti do top-ten; inak býva formát rutinnou jazdou každého regionálneho, neraz aj národného múzea. V Levoči však nie.

S konkrétnym výberom sa pritom dá sotva polemizovať: sochár Majster Pavol z Levoče, jeho súčasník farár Ján Henckel, šľachtic a podnikateľ Ján Thurzo, tlačiar Samuel Brewer, kronikár Gašpar Hain či Juliana Korponayová (alias „Levočská biela pani“). Zaradenie hneď troch ďalších umelcov – totiž maliarov Jozefa Czauczika a Jána Rombauera či zlatníka Jána Silássiho by – už vzhľadom na ich význam v nadregionálnych dejinách umenia – mohlo prezrádzať prehnané profesijné preferencie organizátorov výstavy. Ale napokon, aj to je celkom legitímna stratégia s cieľom formátovať minulosť Levoče ako „mesta kultúry“.

Liečba šokom

Čo však z levočskej výstavy robí neobyčajný zjav, je jej inštalácia: artefakty sú umiestnené v divokom prostredí, ktoré sály historickej radnice premenilo na streetartové orgie. Dokonca do takej miery, že graffiti neraz zatienili i autentické exponáty, ktorých sa ku každej osobnosti dalo priradiť iba niekoľko, rádovo v jednotkách. Z konzervátorských dôvodov nemohli byť nápisy nasprejované priamo na stenách (dôvod, prečo z perspektívy street art umelcov projekt zrejme veľmi neobstojí), a tak na ne použili mikroténové plachty. Okrem sprejových titulkov, obsiahlejšie texty sú písané rukou, no info-systém má niekoľko ďalších úrovní a alternatív vrátane laminovaných textov pre konzervatívnejších čitateľov. Samotný výstavný fundus je oholený na kosť, priznané sú technické nosiče vitrín, „skladové“ osvetlenie, káble i napohľad lacné materiály.

Didaktika

À propos, texty. Minimálne pre mňa boli asi najproblematickejším aspektom výstavy. Ani nie tak ich obsah, ako žáner a rozsah. Siahodlhé state o jednotlivých osobnostiach by návštevníkov unudili, aj keby boli dizajnované úhľadným výstavným štandardom. V tomto smere ide len o tradovanie múzejného stereotypu: „čím viac textu – tým viac poznatkov“. Škoda tu strácať čas jeho kritikou. Keď si k tomu ešte prirátame videoanketu v úvode výstavy, ako aj informačné texty v lamino obaloch…: too much information! Naopak, lakonické nápisy typu „Túto tabuľu nechal zhotoviť Ján Henkel“ či „Takto vyzeral Ján Rombauer“ zjednodušujú situáciu niekedy až za únosnú mieru (Henkel dal zhotoviť celý oltár, o jeho pohnútkach však nie je priamo na výstave reč; Rombauer v autoportréte sprostredkoval idealizovanú podobu seba samého a je sporné, do akej miery zodpovedala skutočnosti atď.). Zjavne inému (než detskému?) divákovi sú adresované podrobné a kvalifikované štúdie k osobnostiam na webovej stránke múzea, ktoré záberom i didaktikou slovenský múzejný štandard prevyšujú.

Na druhej strane, viem si predstaviť, že výhrady k inštalácii by zazneli aj z druhej strany – totiž z urbánneho prostredia graffiti scény, ktorá by levočskú produkciu s dobrými argumentmi mohla diskvalifikovať ako amatérsky počin. Pochopiteľne, aj street art má svoje kritériá, no najmä má svoje zaužívané kontexty, ku ktorým interiéry historických radníc nepatria. Autorom vizuálu treba pripísať ku cti, že sa ho nesnažili veľmi dizajnovo prispôsobiť imaginárnym estetickým ideálom súčasného výstavníctva (čo by bolo možné), ale uprednostnili punk vlastný samotnému médiu. Akokoľvek infantilný, v každom prípade ale esteticky frontálny a provokatívny.

Paradoxy

Človek hneď nemusí považovať tento typ inštalácie za etalón súčasného výstavníctva, skôr je jeho hraničným extrémom. Ukazuje však možnosti, (aj) v akých výstavných kontextoch sa dajú prezentovať historické zbierky. V tomto smere si tiež sám koleduje o ironický komentár – parafrázujúc podtitul výstavy o trvanlivosti „stopy, ktorú za sebou zanechá(vame)“. Sympatická na ňom je aj skutočnosť, že múzeum sa neberie tak smrteľne vážne a ako alternatívu k zväčša apodiktickým stálym expozíciám ponúka prekvapenie, hru a pominuteľnosť. Ako by asi takýto experiment fungoval v prostredí lepšie dotovaných inštitúcií?

Levočská výstava, akokoľvek z núdze cnosť, rozširuje imaginárne pole rozmýšľania o naratívnych inštaláciách historických (a umeleckých) artefaktov. Zároveň môže poslúžiť aj ako „trenažér“ na úvahy o budúcej trvanlivejšej expozícii dejín Levoče, ktorá v meste už roky absentuje. Úvahy, ktoré už nebudú limitované iba na formu a ktorých pôdorys bude oveľa členitejší, než ponúka galéria významných historických osobností a súčet ich aktivít.

Záver

Je azda daňou pandemickej situácii, že takáto výstava, už celé mesiace nainštalovaná v jednom z kultúrne exponovanejších miest na Slovensku, akosi vzbudila len minimálnu mediálnu odozvu. Jej vizuál je pritom explozívnym materiálom, a to nielen pre regionálnu tlač. Letmý pohľad do návštevníckej knihy – primárneho zdroja vox populi – predsa len prekvapuje: väčšina reakcií je totiž pozitívna. Ako nedávno na debate o múzejných expozíciách, kde som prezentoval pár obrázkov, poznamenal jeden bodrý senior(!): „Keby nemala takéto prostredie, výstavou by sme sa prešli a vzápätí by sme na ňu – zabudli. Pritom nik z nás ju nevidel naživo a už tu o nej 30 minút diskutujeme. Nehovorte mi, že to nefunguje!“ Keby sme sa teda sústredili na funkčný aspekt, čiže mimo pochybnú kategóriu „páči – nepáči“, levočskej výstave nemožno uprieť vysokú účinnosť. A tým nemám na mysli prvoplánovú snahu šokovať. V prostredí konzervatívneho slovenského malomesta (ale tiež v múzejno-galerijnej komunite, kde aj prerám(c)ovanie modernistických obrazov vyvoláva búrlivé vášne) to zase nie je tak málo. Aj preto si kolegyne a kolegovia zo Spišského múzea zaslúžia ocenenie. V prvom rade – za odvahu.


In nomine civitatis leutscha… O tých, čo zanechali svoju stopu / Kurátorka: Dáša Uharčeková Pavúková / Výtvarný koncept: Dáša Uharčeková Pavúková & Matúš Lányi / Slovenské národné múzeum – Spišské múzeum Levoča / 7. 12. 2020 – marec 2022

Foto: Dušan Buran

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *